FRANCÚZSKA ROZPRÁVKA V KOŠICIACH

Réžia: Pavel Uher a. h.
Dramaturgia: Pavel Uher
Asistent réžie: František Dolejší
Výprava: Michal Hejmovský a. h.
Hudba: Norbert Bodnár a. h.
Hrajú: Juraj Fotul, František Dolejší, Erika Molnárová / Veronika Kunayová, Ivan Sogel, Peter Orgován, Beáta Dubielová
Premiéra: 25. apríla 2008, Bábkové divadlo Košice
Márne lovím vo svojej pamäti, kedy naposledy (a či vôbec) uviedol režisér Paľo Uher takú jednoduchú rozprávku ako teraz v Košiciach. Veď Uher je v povedomí kritikov zapísaný ako režisér a autor náročných textov, v ktorých dominuje filozofická myšlienka a metaforická forma výpovede. Režisér s pevnou koncepciou, tvorivou fantáziou, nútiaci detského diváka premýšľať. Opustil azda teraz svoju poetiku? V niečom možno. Akoby si povedal, tak tu máte tú vami požadovanú rozprávku pre deti. Alebo prišiel k tomuto záveru z vlastného presvedčenia?
Hra Adama Nového Kapitán Tulipán je v prvom rade tematickým obohatením bábkarskej dramaturgie o spoznávanie francúzskeho rozprávkového dedičstva. Autor sa opiera o gaskonskú rozprávkovú oblasť, ktorú zozbieral a zapísal významný francúzsky zberateľ Jean-Francois Bladé.
Rozpráva príbeh kapitána Tulipána vracajúceho sa aj so svojím verným koníkom z vojny. V lese sa mu zjaví víla. Splní mu, ako každému, kto zablúdi v Gaskonskom lese, jedno želanie. Tulipán ju požiada, aby mal jeho koník krídla. Tak sa stane a koník prehovorí aj ľudskou rečou. Kapitán sa stretne s krásnou, ale nešťastnou dcérou tunajšieho kráľa. Otec ju zasľúbil Pánovi noci, ktorého nemá rada. Všetci sa ho boja, pretože je najmocnejším na svete a nad krajinou vládne od západu do východu slnka. Kapitán sa rozhodne princeznú zachrániť a na svojom lietajúcom koníkovi ju unesie. Keď potom od únavy zaspí, Pán noci si princeznú zoberie späť. Kapitán ju po dva razy nájde (v čiernej veži a pod zemou), splní jeho požiadavky a vždy nad ním zvíťazí. V závere prekoná všetky jeho nástrahy a v boji, spoločne s ranným svitaním ho porazí. Kapitán získava princeznú. Nad krajinou vychádza ranné slnko.
Pravda, aj dramatizácia jednoduchej rozprávky musí mať svoje zákonitosti. Zatiaľčo prozaická podoba rozprávky situácie opisuje alebo iba konštatuje, dramatizátor ich musí konaním postáv motivovať, dopovedať, čo je v texte iba naznačené. A práve v tejto oblasti absentuje Nového dramatizácia. Tu mal do tvorivého procesu vstúpiť dramaturg. Od prvého momentu stretnutia kapitána s krásnou princeznou nie je dostatočne vybudovaný ich citový vzťah. Viac sa dozvedáme o kapitánových hrdinských činoch ako o jeho láske k princeznej. Takto hrá kapitána Tulipána aj František Dolejší. V prvom rade ako vystatovačného francúzskeho vojaka, nebojácne sa stavajúceho proti Pánovi noci (Juraj Fotul). K citovému prejavu nemá Dolejší v hre vytvorený dostatočný priestor. Väčšiu aktivitu prejavuje princezná (Erika Molnárová), ktorá mu kladie rôzne podmienky, aby si ho získala. Tým sa však otupuje významný moment kapitánovho vzťahu k princeznej, pre ktorý sa rozhodne bojovať o jej ruku. Na konci hry víla konštatuje, že kapitán si našiel svoju princeznú a už nepotrebuje žiadne zázraky. Berie mu lietajúceho koníka a prekvapivo sa mení na žiariacu postavu, odnášanú nad vychádzajúcim ranným slnkom.
V celej dramatizácii je viacero náhod. Autor si nerobí problémy s voľným presúvaním postáv bez motivácie. Ak potrebuje, nechá postavu zaspať, ak mu postava prekáža, nechá ju bezdôvodne odísť. Najmä v závere hry vznikajú z toho skratkovité situácie. (Pán noci prikáže kráľovi aby podal čašu čierneho vína prichádzajúcemu sprievodu s princeznou, aby sa tak zbavil soka. Zatiaľ však princezná odchádza na hrad bez kapitána, ale s otcom sa nestretne. Kapitán sa aj proti jej zákazu vyberie na hrad a hoci mu víla prikazuje, aby tam nič nepil, ten hneď bez váhania, vypije kráľom podávanú čašu čierneho vína. Vzápätí padne na zem ako podťatý. Kráľ iba skonštatuje, že kapitán zaspal od únavy a nechá ho tam ležať… Komplikovaná a nejasná je záverečná kapitánova slovná hra okolo prsteňa, ktorý mu darovala princezná a na základe ktorého kráľ rozhodne, že jeho dcéra patrí kapitánovi). Napriek tomu, že hra je o Pánovi noci a jeho moci končiacej rannými zorami, vládca sa aj po porážke a svitaní ponúkne, že pôjde šťastnej dvojici na svadbu za svedka…
Ani v jazyku nie je Adam Nový dôsledný. Hoci ide o francúzske prostredie, kde sa dalo vtipne pohrávať s francúzskymi slovíčkami, autor radšej používa slovník pripomínajúci občas slovenské ľudové rozprávky. (Ale hybaj !, Tuto ľa…, švárna dievčina a pod.)
Na druhej strane je v hre viacero vydarených motívov, napr., keď sa koník dozvedá od hovoriaceho lesa, kde je ukrytá unesená princezná, alebo keď sa Pán noci počas boja s kapitánom mení na pavúka. No nemôžem súhlasiť s Uhrovým zásahom do kľúčovej postavy rozprávky. Adam Nový vytvoril v hre celkom opodstatnene postavu zázračnej stareny. Režisér Uher ju zmenil na vílu. To sú predsa dve rozdielne rozprávkové bytosti. Uher obral starenu o jej záhadnosť a tajomnosť, najmä keď ju ešte aj herečka (Beáta Dubielová) predstavuje nie v kostýme víly, ale pôvabnej francúzskej ženy, s klobúčikom na hlave a košíkom v ruke, ktorá sa snáď vybrala do lesa na huby. V celej inscenácii som nenašiel zdôvodnenie pre takúto radikálnu zmenu.
Režisér Uher si ku spolupráci pribral skúsených tvorcov. Českého výtvarníka Michala Hejmovského a hudobného skladateľa, košického Norberta Bodnára. Hejmovský rozdelil scénu do dvoch hracích plánov. Vpredu, na farebne riešenej scéne hrajú herci svoje postavy s marionetami, v druhom pláne zasa maňuškami ich zmenšených dablérov. Usiloval sa tým vyriešiť určitú hĺbku scény a predpokladané technické problémy s lietajúcim koníkom a postavami s čiernym horizontom. Výtvarne a technologicky sú výborne riešené najmä marionety. Dýcha z nich atmosféra marionetovej tradície. Tvarovo sú čisté a proporčne vyvážené, s najnutnejšími charakterovými znakmi v tvári a kostýme. Problematické sú ich dablérove premeny v priestore. Vznosná marioneta sa mení na proporčné anomálie maňušky a stráca svoju pôvodnú autentickosť. Dobre pôsobia masky lesných postáv a príšer. Oproti tomu kostýmovanie hercov je tradičné. Najmä oblečenie víly do civilného kostýmu dievčiny z francúzskej reklamy, ju pozbavilo akejkoľvek rozprávkovej tajomnosti. Ale táto kritická poznámka je adresovaná aj režisérovi a jeho rozhodnutiu urobiť zo stareny vílu. U Pána noci dominuje jeho čierny plášť, hoci jeho kostým viac evokuje dajakého kúzelníka. Hoci som vyslovil tieto kritické výhrady, výtvarná zložka inscenácie (scéna a bábky) je pozitívnou zložkou inscenácie.
Rozprávkovú atmosféru inscenácie podporuje hudba Norberta Bodnára. Zaznejú tu aj piesne, nahrané až s profesionálnou presnosťou. A práve k piesňovej nahrávke a jej „zakonzervovaniu“ do plejbeku mám najväčšie výhrady. Veď herecký súbor už dokázal (naposledy v Košickom betleheme), že vie spievať naživo aj niekoľkohlasne. Plejbek uberá z bezprostredného hereckého prejavu. Je naraz na javisku cudzím prvkom.
Každá inscenácia riešená s marionetami prináša známe problémy s vodením bábky. Režisér Uher si však dal záležať, aby ju herci ovládali bez väčších problémov. Jeho pedagogická práca je viditeľná aj na ďalších postavách, či už išlo o skúsených alebo iba začínajúcich hercov inscenácie. Vedľa už spomínaného kapitána Františka Dolejšího a princeznej Eriky Molnárovej, sú tu osvedčené výkony Ivana Sogela v postave kráľa a Beaty Dubielovej ako víly. Herecky viac snaživé ako vyprofilované sú zatiaľ postavy Pána noci (Juraj Fotul) a koníka (Peter Orgován).
Pavel Uher je natoľko skúseným režisérom, aby všetky zložky inscenácie Kapitána Tulipána, aj cez spomínané výhrady (najmä na adresu autora), dokázal zladiť a udržať v rozprávkovej atmosfére.

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.