NEBOJME SA CHUJAVY (ANI TEJ ZÁBORSKÉHO…)

Scenár: Miroslav Dacho, scéna a kostýmy: Juraj Kuchárek, dramaturgia, režijná spolupráca a gagy: Peter Kuba, ideový koncept a réžia: Jozef Jenčo.
Účinkujúci: Peťo – Peter Brajerčík, Ďuro – Juraj Ďuriš, Tomáš – Tomáš Kladný, Maťo, Dlhý nos – Martin Šalacha, Vlado – Vladimír Sadílek, Marína – Zuzana Kováčová, Záborský (MG nahrávka) – Peter Kuba.
Premiéra: 22. 10. 2007, Divadlo Ludus Bratislava
Dramatizáciou – slovami Oskara Čepana – „novovekej povesti“ Jonáša Záborského Dva dni v Chujave pod názvom na… Dva dni v Chujave s časťami Deň škaredý a Deň pekný, ktorá je popri jeho Faustiáde jednou z jeho najznámejších literárnych diel, otvorilo Divadlo Ludus v Bratislave nový projekt pod názvom NEBOJME SA KLASIKY. Projektom divadlo pokračuje v tradícii „odklínania“ diel našich „povinnečítankových“ autorov, o ktorých síce máme vedomosti, ale ťažko môžeme pri nich hovoriť o vzťahu k nim. „Odklínania“ divadlo vždy doteraz realizovalo rôznymi typmi divadelných foriem hrového charakteru, k veľmi inšpirujúcim takýmto „čítaniam“ literárnych a iných diel Divadla Ludus patrí napríklad inscenácia humorne a sariticky ladenej hry Daniela Heviera S deťmi sa dá dohodnúť (1999) či dvojdielny projekt divadelných koláží (Ne)mám rád I. a (Ne)mám rád II. (nové naštudovanie 2006), v ktorých sa kolážovou formou (či iným typov kompozičných výrazových prostriedkov) pomocou epizodických príbehov súvisiacich s našimi a svetovými osobnosťami kultúry a umenia a ich tvorbou hovorilo o ich „nenudnosti“, zmysluplnosti a otvoreností ich myslí a sŕdc.
Je preto celkom zákonité a v zmysle vývoja a logiky dramaturgického myslenia Divadla Ludus, že jeho uvedené snahy vyústili do samostatného projektu, zameraného iba na umeleckú tvorbu našich „nenávidených“ klasikov.
Výber predlohy možno iba oceniť. Jeho satirická a parodická poloha korešponduje jednak s našimi tradovanými predstavami o sebe a jednak mladým hercom a tvorcom inscenácie dala dostatočný priestor na komediálne uchopenie pochmúrnej témy, ktorú prináša. Osobnosť Záborského je navyše tou, ktorú je možné chápať nielen ako symbol kontroverznosti nášho vnútorného vývoja, našich dejín a kultúry, ale aj ako znak našej prítomnosti – akoby nezmieriteľnej rozporuplnosti odlišných pohľadov na život. Čo bol pravdepodobne jeden z ďalších dôvodov, kvôli ktorému sa mladí tvorcovia Divadla Ludus rozhodli siahnuť práve po ňom.
Scenárista Miro Dacho a režisér Jozef Jenčo (v spolupráci s Petrom Kubom) z bohato štrukturovaného príbehu o spustnutej obci Chujava, v ktorej vládne bezútešnosť podporovaná alkoholom a o optimistických snahách „panslavistov“ o jej povznesenie si vybrali tie aspekty, na ktorých mohli jazykom poviedky, dobovými súvislosťami a aktuálnym rozmerom osobnosti Záborského a jeho tvorby – na ne poukázať. Zo Záborského novely sa tak zamerali na satirické a ironické vykreslenie nezmyselností (až Kocúrkovských) v našej národnej povahe a inscenácia na… Dva dni v Chujave sa tak stala komorným príbehom o kamarátoch od „fľaše“ a ich boji za lepšiu – čiže predovšetkým cez alkohol videnú a v saritickej polohe víťazne „dobíjanú“ našu budúcnosť (konkretizovanú niekde už ako náš dnešok). V duchu tejto koncepcie dramatizácia časti Deň škaredý pozostáva z radu obrazov o zhubnosti alkoholu, v ktorých hlavne hereckými prostriedkami štyria protagonisti inscenácie (Peter Brajerčík, Juraj Ďuriš, Tomáš Kladný a Martin Šalacha) v rôznych humorne ladených etudách ukazujú, ako tieto dôsledky vyzerajú. Dramatizácia druhej časti Deň pekný sa nesie viac v satiricko-metaforickej polohe. Po tom, čo Chujavčania kvôli alkoholu prišli aj o holé zadky, tí istí „holí“ herci, oblečení iba do nových kabátov, rečnili slávnostné prejavy o povznesení svojej obce. Posledné prejavy boli posunuté hereckými akciami a piesňami až do obdobia socializmu a „nežnej“ revolúcie. Zmena v našich povahách – z peknej na škaredú či naopak – bola vyjadrovaná nielen kompozične a detailne hereckými akciami v uvedenej významovej línii, ale aj vnútrovzťahovo – kamaráti od fľaše sa okamžite začali k svojmu druhovi správať inak keď zistili, že začal „hrať“ iného, a to ich nadriadeného (herec stvárňujúci postavu Maťa začal hrať postavu maďarského pána Dlhý nos).
Inscenácia však mala na rozdiel od zámeru a základného kompozičného riešenia viac problémov. Jednak to bolo nedostatočné hrové využitie zvoleného výtvarného riešenia tak, ako tento princíp na hlavný povýšilo herecké konanie, a jednak nedostatočné domyslenie základnej koncepcie prostredníctvom postáv. Scéna pozostávala s balíkov slamy, rebríka, „stola“ pre rozprávača a menších scénických prvkov ako fľaše, vedro, hrable a pod., v druhej časti sa prikryla plátnom (rebrík ostal uprostred nej), čím sa stala rečníckou tribúnou. Sémantika jej prvkov sa však organicky nerozvíjala v súlade so základnou hrovou významovou polohou témy, nápaditým využitím scény v tomto zmysle bolo iba „ukrižovanie“ jednej z postáv na rebrík, čo je málo.
Avšak aj hrová stránka hereckého konania a tvarovania postáv ako taká mala rezervy. Akcie hercov málokedy prechádzali do gagov, a komická kresba ich postáv bola skôr hľadaním komediálnych výrazových prostriedkov – tak slovného ako aj mimoslovného charakteru (teda ešte výrazom vnútornej diskusie o výslednom tvare), ako už ich cizelovaním v pevnom tvare. Žiadnemu z hercov však nemožno uprieť komediálny talent a schopnosť z nadhľadu tvarovať či pohrávať sa s humornými aspektmi ich postáv (ktoré sú vždy základom aj satirického, parodického či ironického výkladu). A tiež častokrát s veľkou chuťou vyjadrované toho hľadanie. Point ako jedna z najvydarenejších ku koncu prvého dňa bolo málo. Išlo o miesto, v ktorom zo žartu opitými kamarátmi ukrižovaný „hrdina“ zistil, že ukrižovanie má jednu veľkú nevýhodu – nemôže ísť s nimi do krčmy. Nedostatočne divadelne prekomponované bolo aj sparodizovanie postavy Maríny, ktorá na javisko prichádzala v ľudovom kroji a recitovala verše zo Sládkovičovej Maríny. Príbeh nerozvíjala ani v metaforickej a ani v základnej línii, ale iba ilustratívne vyjadrovala jeho satirickú polohu a jej konanie bolo tesnejšie späté s parodizáciou Sládkovičovho textu ako so Záborského prózou. Podobne problematická je aj postava rozprávača a komentátora deja Vlada, pre ktorého bolo vyčlenené miesto na boku scény. Spoza akéhosi malého slovenského ľudového stola (má nejasnú symboliku) dej uvádzal či rozvíjal citátmi zo Záborského, jeho výrazová poloha však nekorešpondovala ani s jedným a vyššie uvedených aspektov a pôsobil skôr k danému inscenačnému kľúču retardujúco ako pozitívne. (Možno tiež polemizovať o významovej funkčnosti všetkých citátov v inscenácii.)
Veľkým kladom inscenácie je však predsa len okrem jej tematickej a kompozičnej stránky aj stránka herecká. Vďaka schopnosti protagonistov inscenácie uvoľnene a miestami až ihravo uchopovať svoje postavy pôsobila ako celok sviežo a uvoľnene. Herci v pozitívnom zmysle slova pomáhali „nevidieť“ jej koncepčnú nedotiahnutosť.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.