Sherlock Holmes by mal fungovať, aj keď spieva

Réžia: Michal Náhlík
Libreto: Michal Náhlík
Hudba: Juraj Haško
Texty piesní: Róbert Mankovecký
Choreografia: Renata Ptačin
Dramaturgická spolupráca: Zuzana Reveszová
Scéna: Anita Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Korepetície: Marianna Garberová
Asistent choreografky: František Novotný
Hudobná nahrávka: Ľubomír Dolný
Účinkujú:
Sherlock Holmes: Miroslav Bodoki, a. h., Boris Srník
John Watson: Peter Krivý
James Moriarty: Štefan Hundža, a. h., Ján Ivan
Mary Jane Kellyová: Silvia Donová
Catherine Eddowesová: Ľudmila Dutková, Andrea Majtnerová, a. h.
Madam Victoria: Elena Kušnierová
Krčmárka: Katarína Koščová, a. h., Stanislava Pázmányová
John Kelly: Matej Lacko
Inšpektor Lestrade: Igor Kasala
Kamelot: Frederik Ferenc
Konstábel Dew: Michal Novodomský
Konstábel Kray: Lukáš Šepták
Pani Hudsonová: Zuzana Kúšiková
Mary Ann Nicolsová: Jana Jurišincová
Annie Chapmanová: Veronika Husovská
Dlhá Líza: Valéria Fürješová
Dr. George Bagster Phillips: Ján Jakab
Jakob Isenschmid: Peter Lejko
Ester Isenschmidová: Anna Kolesárová, a. h.
Sára Isenschmidová: Martina Gerjaková, a. h.
Louis Diemschütz: Milan Gerjak, a. h.
Havrany: Daniel Straka, a. h., Pavol Berec, a. h.
Londýnčania: Matej Berec, a. h., Matúš Binc, a. h., Jana Dančíková, a. h., Zuzana Drabová, a. h., Adela Forrai, Lívia Huňadyová, a. h., Jana Klingová, a. h., Jakub Klučiar, a. h., Rastislav Kravec, a. h., Lívia Matisová, a. h., Silvia Matisová, a. h., Silvia Novotná, a. h., František Novotný, a. h., Radovan Pastyrik, a. h., Martin Paško, a. h., Michal Štefanko, a. h.
Malý Ben: Dávid Simkulet, a. h., Pavol Jozafát Székely, a. h.
Smraďoch John: Samuel Adam, a. h., Samuel Tatar, a. h.
Tučniak Jack: Filip Maník, a. h., Tomáš Sopko, a. h.
Grgáč Steve: Marek Karabinoš, a. h., Štefan Strelec, a. h.
Lúzer Charlie: Sebastián Bartko, a. h., Šimon Jurčišin, a. h.
premiéra: 8. 11. 2013 na Veľkej scéne DJZ
Od zlúčenia spevohry s činohrou v Prešove ubehlo už osem rokov. V čase zlučovania sa mnohí diváci obávali (a niektorí aj tešili), že v prešovskom divadle sa úplne prestane spievať a modernejšia činohra prevalcuje predvídateľnú operetu. Nestalo sa. Prešovská opereta sa „rebrandovala“ na svetový muzikál a zo „zmeny názvu“ doteraz úspešne ťaží. Takmer každý rok Divadlo Jonáša Záborského uvedie svetovú premiéru hudobno-divadelného diela a v závislosti od témy či spevavosti skladieb vypredáva svoju Veľkú sálu (ktorú už využíva takmer výlučne na muzikály a rozprávky). 
V novembri premiérovali slovenskú adaptáciu britskej detektívnej legendy – Sherlocka Holmesa. Popularite britskej detektívky na Slovensku v ostatnom čase výrazne pomáha televízny seriál Hercules Poirot (Agatha Christie), ako aj nové spracovania príbehov o hrdinovi Arthura Conana Doyla (filmová séria Sherlock Holmes s Robertom Downeyom juniorom, televízny seriál Sherlock od BBC s Benedictom Cumberbatchom aj americká fikcia Elementary s Jonnym Lee Millerom). Jednoduchšie povedané, rozhodnutie teraz uviesť Sherlocka Holmesa v divadle je naozaj šikovný marketingový ťah. Zároveň však so sebou nesie obrovské riziko neúspechu, ak diváci začnú porovnávať divadlo s filmom či televíziou.
Aby si divadlo úspech poistilo, nastúpili v Prešove na ďalšiu populárnu vlnu – viktoriánsky vizuál. Rovnako ako v spomínanom filmovom spracovaní, aj v prešovskom muzikáli badať výrazné prvky idealizovanej viktoriánskej módy. Hoci už britskí modernistickí autori (Virginia Woolf, D. H. Lawrence …) viktoriánsku dobu zatracovali ako obdobie, ktoré je vyumelkované – bez života, stačilo niečo viac ako sto rokov a súčasná populárna kultúra z viktoriánskej estetiky vytvorila doslova fenomén. Otázkou je, či sa táto filmová a literárna obsesia začiatkami priemyselnej revolúcie a idealistickou predstavou, že v tej dobe ešte muži boli mužmi a ženy ženami, dokáže úspešne preniesť aj na javisko. V divadle totiž nestačí obleky a klobúky či desiatky spodničiek elegantne dofarbiť v postprodukcii. K vytvoreniu ilúzie treba aktívnu spoluprácu diváka. 
Príbeh, ktorý Michal Náhlík spracoval do libreta, nie je súčasťou žiadnej z kníh Arthura Conana Doyla. V deji sa nachádzame niekde medzi poviedkou Posledný problém (kde Sherlock Holmes prvýkrát zomiera) a Prázdny dom (v ktorej britský autor Sherlocka Holmesa na nátlak čitateľov vzkriesil). Podobne ako Leslie Bricusse vo svojej verzii muzikálu Sherlock Holmes (1988), začal autor textu Sherlockovým vzkriesením a nosnú časť deja ponechal na príbeh nešťastnej lásky doktora Watsona. Až na nosnú líniu a niektoré motívy v textoch piesní sú však tieto muzikály odlišné. Náhlík ponechal z poviedky Prázdny dom iba torzo a zápletku vymenil za svetoznámy prípad Jacka Rozparovača (podobne ako to urobili tvorcovia filmu Murder by Decree, či počítačovej hry Sherlock Holmes versus Jack the Ripper). Okrem samotného vyšetrovania do dramatickej verzie vpísal aj príbeh lásky Doktora Watsona k jednej z obetí, konflikty detektíva so Scotland Yardom a nijako neukotvenú zápletku manželov Kellyovcov. A tu sa začínajú základné problémy najnovšieho prešovského muzikálu.
Postavami zahltený príbeh načrtáva niekoľko dejových línií, ktoré by mohli byť veľmi zaujímavé, autor ich však prineskoro začne vzájomne prepájať. Až do prestávky sledujeme pompéznu expozíciu, v ktorej sa však nič zásadné neudeje. Teda okrem toho, že Sherlock Holmes ožil a Jack Rozparovač kohosi zabil. Priestor tu dostáva predstavovanie Sherlocka Holmesa, ktorého už aj tak všetci poznajú, jednoduchší humor spojený s prevádzkovateľkou verejného domu a s majiteľkou domu, v ktorom žije Sherlock. Naopak, sľubná zápletka lásky Doktora Watsona k neznámej žene dostane priestor až po prestávke. Aj tak sa však obmedzí iba na zopár zamilovaných pohľadov a na príliš dlhý duet o láske. Nanešťastie, keď sa divák konečne môže napojiť aspoň na citlivého Doktora Watsona, cez javisko neopodstatnene prebehnú tancujúci a spievajúci členovia Scotland Yardu a hlavná hrdinka zomiera. Škoda, dobre navrhnutej sústave dejových línií chýba iba logickejšia výstavba a o čosi opatrnejšia práca s dynamikou. Z dobre myslenej love story doplnenej o detektívnu zápletku takto zostala spleť Sherlockovho chvastania, ktorú z času na čas prerušujú zdanlivo nesúvisiace príbehy.
Čo prešovskej verzii naozaj nemožno uprieť, je atmosféra. Z kostýmov a scénografie priam srší londýnska hmla a vlhkosť. Dvorné výtvarníčky prešovského režiséra, Anita Szökeová a Lenka Kadlečíková, postavili ich vnímanie Londýna na kontrastoch. Mŕtvolne šedivé fasády budov sú priamym protikladom k farebným ženským kostýmom i k uhladenosti kostýmov mužských. Kontrasty umocňuje aj výrazne bledé tvárové líčenie postáv. Týmto trikom sa výtvarníčkam podarilo priblížiť k spomínaným filtrom, ktoré vo filmoch z viktoriánskeho prostredia vytvárajú špecifický starosvetský dojem.
Ďalšou čoraz stabilnejšou členkou Náhlíkovho tímu je choreografka Renata Ptačin. Do prešovského muzikálového pohybu však nepriniesla nič prevratne nové, práve naopak, línia, ktorú dlhé roky držal Jaroslav Moravčík, akoby pokračovala aj v Sherlockovi Holmesovi. Na jednej strane sú to charakter ilustrujúce tanečné postavy (v tomto prípade dva havrany), ktoré rozkresľujú profesora Moriartyho na celú šírku javiska. Na druhej strane zasa zbor Londýnčanov udržiava v hudobných výstupoch atmosféru preplneného Londýna.
Kým v podobne veľkých projektoch – v Márii Antoinette i v Quo Vadis – bolo hudobne často počuť úspech Františka z Assisi, tentokrát už hudba znie úplne inak. Namiesto osvedčeného hudobníka Gaba Dušíka a textára Petra Uličného si Náhlík vybral dvojicu Juraj Haško a Róbert Mankovecký. Hoci predtým už spoločne pripravili pre prešovské divadlo napríklad rozprávku Traja tučniaci, k veľkoformátovému muzikálu sa v DJZ dostali až teraz. Ide síce o slušnú robotu, niekedy však otravujú nekonečné refrény, ktoré akoby vypĺňali čas, počas ktorého sa radšej mohlo niečo naozaj diať. Za príklad poslúži určite lovesong doktora Watsona a jeho neznámej lásky. Ak by bola táto skladba o niečo kratšia, možno by sa našiel čas na ozajstné vybudovanie vzťahu týchto postáv. Rovnako dlhá je aj skladba detských detektívov. Áno, určite plní účel – spievajúce deti na javisku sú nesmierne zlaté, avšak po piatom zopakovaní ich refrénu je už problematické spomenúť si znova na dej, ktorý svojím výstupom prerušili.
Nadväznosť situácií udržiavajú aspoň hlavné postavy. Neočakávané intermezzá sa darí spájať s hlavným dejom samotnému Sherlockovi (Miroslav Bodoki/Boris Srník), ktorý sa objavuje vo väčšine výstupov. Tie, hoci sa ho nie vždy týkajú, využíva ako možnosť viesť vyšetrovanie, či aspoň odľahčiť ťaživý výstup. Bodoki vedie svojho Sherlocka od faktu k faktu a prevažne s vážnou tvárou posúva svoju postavu od repliky k replike, Srník je o niečo veľkolepejší v gestách a na Sherlockovi vyzdvihuje jeho humornejšiu stránku.
Peter Krivý ako Doktor Watson prekvapuje najmä premenou, ktorou ako herec prešiel. Vďaka kostýmu, umelej brade, líčeniu a stoickému výrazu možno len ťažko rozpoznať pohybovo nadaného mladého herca, ktorý sa doteraz objavoval najmä v komických rolách. Watson je v Náhlíkovom muzikáli tragickým charakterom milovníka, ktorý sa pohybuje medzi dvoma mŕtvymi ženami. Treba uznať, že herec výkyvy tejto postavy zvláda, miernymi výpadkami sú iba momenty, keď jeho postava skĺzne k lacnejším fórikom. Našťastie je ich však málo na to, aby sa z tragickej postavy stal komický spoločník hlavného hrdinu.
Tak ako je v muzikáli priveľa mikropríbehov, je v ňom aj priveľa postáv, aby z nich herci mohli vypracovať plnohodnotné postavy. Medzi tými, ktorým sa to podarilo, je možno ešte Igor Kasala ako Inšpektor Lestrade. Šiel osvedčenou cestou portrétovania hlúpeho šéfa britskej polície, zvládol ju však šikovne a zanovitosť tejto postavy pri konfliktoch s ženskými hrdinkami či s Sherlockom je zapamätateľná. Naopak sklamaním je Sylvia Donová ako láska Doktora Watsona. Vychádza to aj z dosť plocho napísanej postavy a z faktu, že prvý ozajstný priestor pre túto postavu prišiel neskoro. Napriek tomu však treba podotknúť, že ani herečke sa nepodarilo nájsť spôsob, ako z tejto postavy vytvoriť niečo viac než neznámu slečnu, ktorá sa z ešte menej známeho dôvodu chystá spáchať samovraždu.
Ostatné postavy sú zväčša epizódnymi, a tak nie je ničím zvláštnym, že sa v preplnenom librete strácajú. Atmosféru veľkomesta, kde sa vždy niečo deje, ale napĺňajú dostatočne. Autorskému tímu sa však nepodarilo ponúknuť divákom ucelený pohľad na aspoň jednu dejovú líniu a ani hercom zasa neponúkli dostatočný priestor, aby zo svojich postáv vytvorili zapamätateľné postavy. Vo veľkej konkurencii farebných prostitútok, tancujúcich členov Scotland Yardu, vykrikujúceho kamelota (ktorý má tiež svoj temný, no neukončený príbeh) či spievajúcej krčmárky sa dokonca stráca aj James Moriarty. Dostal sa síce na plagáty, aj do bulletinu medzi popredné roly. Avšak na preplnenom javisku sa, rovnako ako mnohé ďalšie postavy, iba niekoľkokrát ukáže a zatancuje si s havranmi. A taká je celá inscenácia – je vizuálne zaujímavá a tancuje sa v nej, no je preplnená a príbehové linky sa v nej bohužiaľ strácajú.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.