Bezfarebná stará dáma v Prešove

Réžia: Michal Náhlík
Preklad: Zuzana Reveszová
Dramaturgická spolupráca: Miriam Kičiňová
Hudba: Martin Husovský
Scéna: Soňa Mrázová
Kostýmy: Anita Szökeová
Účinkujú:
Claire Zachanassianová: Kveta Stražanová
Komorník: Peter Lejko
Ill: Jožo Stražan
Illová: Elena Kušnierová
Syn: Ján Ivan
Starosta: Boris Srník
Farár: Ján Jakab
Učiteľ: Miroslav Bodoki, a. h.
Lekárka: Valéria Fürješová
Policajt: Matej Lacko
Novinárka: Silvia Donová
Exekútorská úradníčka: Martina Gerjaková, a. h.
Vlakvedúca: Anna Kolesárová, a. h.
Prednosta stanice: Martin Husovský, a. h.
Premiéra: 19. 4. 2013, Historická budova DJZ
Príbeh Dürrenmattovej modelovej drámy je jednoduchý. Mesto Güllen je Bohom, svetom a peniazmi zabudnuté miesto. Prežíva v ňom posledných pár obyvateľov, ktorí nemajú dostatok síl, aby sa za prácou, a teda aj lepším životným postavením rozhodli odcestovať. Do tohto mesta prichádza miliardárka, ktorá tu kedysi vyrastala. Všetci teda vsadia na poslednú možnú kartu – poprosiť vplyvnú podnikateľku o finančnú výpomoc. Prv než jej to však stihnú navrhnúť, prichádza ona s vlastnou ponukou. Zabezpečí mesto Güllen a každého v ňom, ak niekto z Güllenčanov zavraždí Alfreda Illa, jej prvú lásku. Ten milionárku ešte v mladosti zradil.
Hra nie je iba sociálnym pohľadom na chudobných a zbohatlíkov či chudobných, ktorí by boli radšej zbohatlíkmi. Okrem zreteľne čitateľnej modelovej situácie, do ktorej Dürrenmatt postavil svoje postavy, rieši dramatik aj niekoľko ďalších fenoménov – prenášanie zodpovednosti na niekoho iného, život na dlh, legitímnosť trestu smrti, zodpovednosť za moc a moc peňazí. Tie sa vo svetle udalostí posledných pár rokov javia ako nesmierne zaujímavý materiál pre pozorovanie v modelovej situácii.
Hoci sprvoti žiadna z postáv nechce byť tou, ktorá by vraždu vykonala, každý sa okamžite začne spoliehať na to, že Alfreda Illa niekto určite zavraždí. Prvým reflexom, ktorému Güllenčania pri vidine budúceho bohatstva podľahnú, je život na dlh. Hneď ako si obyvatelia mesta začnú žiť lepšie, začnú hľadať spôsob, ako Alfreda Illa zabiť bez toho, aby za to cítili priamu vinu. Dürrenmatt ako prirodzený výsledok neriešiteľného konfliktu svedomia a potreby „normálneho života“ necháva obyvateľov žiadať od Illa, aby sa pre dobro spoločnosti zabil on sám.
Na prešovskom javisku tvorcovia od prvého obrazu zdôrazňujú najmä chudobu. Dotrhané a zaprášené sivo-čierne kostýmy hercov (Anita Szökeová) dopĺňa rovnako smutne pôsobiace prostredie (Soňa Mrázová). Na stenách budov sa nejasne črtajú útržky z novín či kníh. Slová, ktoré na nich vidíme, počujeme v priebehu hry aj z úst jednotlivých postáv. Občania Güllenu sú integrálnou súčasťou svojho mesta. Mesta, ktoré žije v minulosti. Kostýmy, ktoré kedysi očividne určovali spoločenskú vrstvu postavy, už zaraďujú svojho nositeľa iba k spoločenskej funkcii. Pripomínajú divákom, že chudobný môže byť ktokoľvek, či už je to učiteľ, lekár, policajt, predavač alebo starosta mesta.
Ani pôvodná hra a ani prešovská interpretácia však určite nie sú vystavané na úsloví „Chudoba cti netratí.“ V úvodných kalkuláciách postáv o tom, ako využiť príchod miliardárky v prospech mesta, zdôrazňujú tvorcovia najmä ich malomeštiactvo a neznalosť reálneho sveta. Spoločná pieseň, ktorú len pre podnikateľku nenaspieval detský zbor, ale samotní obyvatelia chudobného mesta, či transparent s nápisom „Vytaj Klára“ nie sú iba prvoplánovými žartíkmi. Sú zároveň obrazom smutno-smiešnej snahy ukázať sa v čo najlepšom svetle pred „dôležitými ľuďmi“ – chlebodarcami. Akoby to, že si niekto dá svoje najlepšie sako a zaspieva pred niekým, koho považuje za dôležitého, naučenú pesničku, mohlo zmeniť jeho život.
Príchodom hlavnej hrdinky (Kveta Stražanová) sa na scéne objaví aj nová a zároveň posledná farba – žltá. V podstate je jedno, či ju chceme interpretovať ako žltú – farbu závisti a zrady, či zlatú – symbol bohatstva. Nesie hlavne kontrastnú funkciu k šedivej chudobe zabudnutého mesta. Žltá je Claire Zachanassianová, jej komorník aj bulvárna novinárka, ktorá prišla do Güllenu kvôli príbehu o bohatej celebrite. Potom, ako sa občania začnú s vidinou bohatstva zadlžovať, vymieňajú aj oni súčasti svojich kostýmov za ich žlté varianty. Na konci hry sú už všetky postavy okrem Illa prezlečené do žltej verzie svojho pôvodného kostýmu. Pri záverečnom ďakovaní bohatej donorke sa tak akoby zopakovala situácia z úvodu. Hoci je totiž farba napríklad aj zlatá, ak je v celku sama, nemá ako vyniknúť. Je teda vlastne bezfarebná.
Interpretácia, ktorá by sa dala zjednodušene pomenovať „šaty robia človeka“, sa však pri farbách začína a končí nielen z pohľadu dejovej línie. Okrem hry s farbami totiž vidíme na javisku iba predvedenie známeho textu. Ten sám o sebe síce spoločensko-kritický je. Ale na javisku sa jeho sila stráca v realistických až emotívnych scénach, ktoré kde-tu humorne narúšajú štylizované postavy.
Kveta Stražanová nevložila do Claire Zachanasiasovej nič, čo by sa nedalo vidieť aj v iných jej postavách. V štandardne odvedenom realistickom prístupe k postave dodržiava režijnú koncepciu a nevybočuje výrazne ani oproti ostatným postavám. Niečo veľmi podobné by sa dalo povedať aj o Alfredovi Illovi Jozefa Stražana. Tiež využíva najmä herecké skúsenosti a postavu udržiava v medziach svojho hereckého prejavu. Aj v tejto svojej polohe však na seba stále dokáže strhnúť celú tragiku hry.
Pri ostatných postavách sa už režisér snažil o štylizáciu. Obyvatelia mesta prechádzajú od absolútnej rezignácie, ktorá sa prejavuje aj v pohybe, cez bezhraničnú snahu akokoľvek sa zavďačiť investorke až po prehnane sebavedomú spupnosť malomeštiackeho zbohatlíka. V každej z polôh siahajú tieto postavy po extrémnom až karikatúrnom spôsobe prejavu.
Táto typovosť u väčšiny postáv funguje. Rušivo to pôsobí iba u manželky (Elena Kušnierová) a syna (Jakub Ivan) Alfreda Illa. Ani Dürrenmatt ich síce v pôvodnej hre nestavia na roveň ústredným postavám, na rozdiel od prešovskej inscenácie sa mu však podarilo vytvoriť medzi Alfredom Illom a jeho manželkou ozajstný vzťah. Po zlučovaní postáv dostáva Pani Illová a syn Karol príliš malý priestor. Vyznievajú tak iba ako anonymní obyvatelia mesta, ktorí dopĺňajú miestny kolorit. Premena syna a manželky prichádza príliš programovo, mení sa mesto, menia sa teda všetci. Elena Kušnierová a ani Jakub Ivan nehľadajú priestor, kde by mohli ukázať, že ich postavy majú s Alfredom Illom príbuzenský vzťah. Nebyť niekoľkých dialógov, ktoré by na to poukazovali, divák by si pravdepodobne tieto postavy vôbec nespájal.
Ako príjemný, no nie obzvlášť výrazný bonus je hudba Martina Husovského. Tú sám autor hrá po celý čas priamo na javisku, kam ho režisér umiestnil ako anonymného Prednostu stanice, ktorého diváci vidia iba cez malé okienko.
Na jednej strane ako keby sa režisér snažil čo najviac vyabstrahovať pointu a všeplatnosť textu v štylizácii. Na druhej strane zasa stojí snaha o akýsi realizmus a pokus priblížiť modelovú situáciu reálnemu životu. V tomto prípade vedie každá z ciest iným smerom a vo výsledku nie je inscenácia ani rybou, ani rakom. Nevidíme ani silný príbeh pomsty a človeka odsúdeného na smrť prízrakom z minulosti, no ani spoločensko-kritický nadhľad nad morálnou dilemou.
Inscenátorom treba uznať, že sa im podarilo priemernou inscenáciou a nadpriemerným výtvarným riešením javiskovo ilustrovať svetoznámy text. Je nespornou pravdou, že Návšteva starej dámy už sama o sebe dokáže podnietiť čitateľa (aj diváka) k premýšľaniu nad tým, čo všetko sa dá mocou peňazí dosiahnuť. Avšak žijeme vo svete, v ktorom nezodpovedné zadlžovanie takmer zrazilo svetovú ekonomiku na kolená, v ktorom sa proti moci bohatých sformovalo celosvetové, no nakoniec neúspešné hnutie a niekoľko mesiacov blokovalo dokonca aj Wall Street, a v ktorom môže ktokoľvek pomocou deepwebu prispieť na odmenu pre nájomného vraha, aby zabil napríklad aj amerického prezidenta. A v tomto svete sa uvedenie Návštevy starej dámy bez využitia možností tejto hry javí tak trochu samoúčelne.
Matej Moško
publikované online 31. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.