starédivadlomladémudivákovi.nr

Zuza Ferenczová – Anton Medowits: SOLITAIRE.SK
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna: Zoja Zupková a. h.
Kostýmy: Eva Kleinová a. h.
Hudobný a zvukový výber: Michal Spišák a. h.
Réžia: Michal Spišák a. h.
Účinkujú: Katarína Petrusová (Nezábudka), Andrea Sabová (Luna), Radovan Hudec (Hlava), Miloš Kusenda (Lečo)
Premiéra 19. septembra 2012, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
Keď Zuza Ferenczová a Anton Medowics poslali svoju spoločnú hru Solitaire.sk do súťaže pôvodných dramatických textov v slovenskom jazyku DRÁMA 2007, porota ju bez váhania a „takmer jednohlasne“ ocenila prvým miestom. Predseda poroty Viliam Klimáček v predslove vydania zborníka Dráma 2007/2008 dokonca hovorí: „… naplnila nás (hra) nádejou, že prehovoril nový hlas“.
Text okamžite zaujal slovenskú sekciu pražského Divadla v Dlouhé, ktorá ho pod režijným vedením šéfredaktora časopisu SAD Karla Krála pripravila ako scénické čítanie ešte v tom istom roku, ako boli výsledky súťaže vyhlásené (2008). Teraz po hre siahli tvorcovia v Starom divadle K. Spišáka v Nitre a uviedli ju ako prvú premiéru sezóny 2012/13.
Názov hry odkazuje k jednej z najobľúbenejších počítačových kartových hier, ktorú hrá jeden hráč. Hráva sa často na zahnanie nudy, vyplnenie chvíľky voľného času, v pauze v práci. Keď sa človeku nechce robiť nič iné alebo nevie, čo iné by robiť mohol. A keď nemá žiadnych spoluhráčov.
Koncovka „.sk“ odkazuje na našu slovenskú realitu (v tejto divadelnej sezóne je skratka obľúbenou, objavila sa aj v názvoch ďalších dvoch inscenácií: 5chalanov.sk v Štúdiu 12 a najnovšie www.narodnycintorin.sk v Slovenskom komornom divadle v Martine).
Témou hry je vzájomné odcudzenie a neschopnosť komunikovať, reagovať na svoje okolie, poznávať ho, vytvárať si v ňom vzťahy a väzby. Informačne presýtení, elektronicky prepájaní s druhým koncom sveta, s neznámymi ľuďmi, zdieľajúci svoje súkromie cez sociálne siete, stávame sa v reálnom živote (tom mimo elektroniku) stále viac uzavretými do seba, solitérmi, hrajúcimi sa na svoj život sami so sebou.
Štyri postavy hry, tridsiatnici Nezábudka, Luna, Lečo a Hlava sa práve presťahovali do svojich prvých malých bytov na najvyššom poschodí bezmennej novostavby. Denne sa stretávajú na chodbe domu, vo výťahu, prehodia medzi sebou pár spoločenských viet, no o nič viac sa preto nepoznajú a hoci by možno aj chceli, stratili schopnosť nadväzovať vzťahy. Komunikujú lepšie vo virtuálnom svete a s pomocou elektroniky – Lečo už vôbec nevychádza z bytu, hrá online poker a cez internet si objednáva aj jedlo, Nezábudka hľadá rady a priateľstvá chatovaním, Hlava sa so všetkým zdôveruje diktafónu, Luna sa so svojím okolím najlepšie dorozumieva cez mobil. V hre ich sledujeme od piatku do nedele, ale záleží na tom? Zmení sa niečo za ten čas? Záver hry je otvorený a dá sa vyložiť mnohými spôsobmi. Nájdeme v ňom náznaky osobných katarzií postáv, ich zúfalé gestá, no aj až existenciálny pocit márnosti akejkoľvek snahy či desivo stoický pokoj a nemennosť systému, v ktorom žijú.
Otvorenosť, svieži súčasný jazyk a netypická výstavba textu (sled monológov postáv občas vyruší dialóg ich náhodného stretnutia či nepriamy rozhovor s niekým na druhej strane mobilu) ponúkajú nezvyčajnú inscenačnú voľnosť, ktorá realizátorom umožňuje interpretovať ju v širokom žánrovom zornom uhle, od komornej drámy až po absurdnú grotesku.
Interpretácia nitrianskych tvorcov, dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej a režiséra Michala Spišáka však nie je celkom jasná a zrozumiteľná. Sústredia sa na tému osamelosti a neschopnosti komunikácie, no akoby v texte nenachádzali skryté významy a motivácie, ktoré by mohli preniesť na javisko a podčiarknuť nimi svoju výpoveď. Inscenácia sa viac ponáša na work in progress – herci síce už svoje party vedia naspamäť, no postavy nemajú celkom vyložené, javisková kompozícia je kdesi na začiatku, mizanscény sú len naznačené, so zvukom a svetlom sa zatiaľ výrazne nepracuje.
Scéna Zoje Zupkovej je náznaková, ponúka režisérovi otvorenosť javiskovej interpretácie. Divákov usádza po oboch širších stranách javiska ako v aréne. Javisko je prázdne, pokryté podlahou zo striebristého slzičkového plechu, aký sa používa vo výrobe, v strede je lepiacou páskou nalepenou na zemi naznačený pôdorys výťahovej šachty. Už na prvý pohľad priestor pôsobí chladne a neosobne a zároveň každý predmet na javisku vynikne ako – solitér. Na začiatku inscenácie je v strede javiska na hromade niekoľko bytových doplnkov, akoby sa sem práve niekto sťahoval. Prichádzajú herci, každý z inej strany javiska, rozoberajú si hromadu a každý si do svojho kúta (bytu) odnáša časť z nej. Predmety, ktoré si berú a ktoré zastupujú nábytok, zároveň charakterizujú, dotvárajú postavy – chaotický asociálny Lečo má namiesto nábytku debničky od piva, atraktívna reklamná manažérka Luna zas svoju fitloptu a hula hoop obruč. Puntičkársky vysokoškolský profesor Hlava má kancelárske kreslo a nevýraznú utiahnutú úradníčku, rojčivú Nezábudku charakterizuje tulivak a kvety. Predmety, hoci výrazné a s významotvorným potenciálom, sa inak nevyužívajú, slúžia len na spomínanú jednoduchšiu identifikáciu postáv.
Kostýmy Evy Kleinovej možno príliš priamočiaro charakterizujú postavy – Lečo má rozgajdané tielko, károvanú košeľu a bermudy, Hlavovi nechýbajú okuliare a sako s bohémskym šálom, k Lune musia patriť vyzývavé minišaty a lodičky na vysokom opätku a Nezábudka sa stráca vo voľných dlhých šatách so sivastým svetríkom.
Počas inscenácie herci dodržiavajú ilúziu výťahovej šachty, vstupujú do „výťahu“ a vezú sa v ňom, obchádzajú ju ako pri chôdzi po schodisku. Tiež nevstupujú navzájom do svojich bytov (súkromných priestorov). Počas celej inscenácie sú na javisku, neschádzajú z neho. Ak nemajú výstup, stiahnu sa do svojho kúta-bytu. Vtedy na seba ani na dianie nereagujú, nevnímajú okolie. Ich prítomnosť na javisku, to, že zostávajú a neodchádzajú do zákulisia, neprináša do diania na scéne žiaden nový význam. Na dvoch či troch miestach inscenácie sa zľahka obrátia na divákov, akoby ich priznávali. Bohužiaľ nie je čitateľné, či ide o režijný zámer, no takýto zaujímavý odstup od postáv by mal potenciál nielen priniesť nové vrstvy do inscenácie, no mohol by pomôcť aj motiváciám a hereckej práci vôbec.
Michal Spišák je asketický a strohý pri využívaní javiskových prostriedkov a celú pozornosť sústredí na hercov. Akoby zabudol na to, že je v divadle, ktorého sila a úžasná prednosť je vo vyjadrovaní sa cez znak, metaforu, obraz, ktoré vie oživovať objekty a dávať im ďalšie významy. Spišák obnažuje hercov na kosť, no výsledkom tejto terapie nie je povznesenie, ale neistota hereckého prejavu.
Miloš Kusenda postavu Leča našiel v polohe komického paranoika, ktorého dobrovoľné samo-uväznenie v byte je prejavom čudáctva. To, že je za tým niečo desivejšie s možnými fatálnymi dôsledkami (skrývanie sa pred vymáhačmi dlhov), ustupuje do úzadia. Kusenda sa rád necháva povzbudiť reakciami divákov, neodhadne však vždy hranicu, kam až so svojím komediantstvom môže zájsť.
Prehrávanie používa ako barličku aj Andrea Sabová v postave atraktívnej úspešnej Luny. Príliš často a rýchlo sa dostáva do hystérie a prehliada krehkejšie podoby Luny – bezradnej, zraniteľnej, naviazanej na matku, túžiacej v konečnom dôsledku po láske viac než po akomkoľvek pracovnom úspechu.
Radovan Hudec zdôrazňuje Hlavovu zahľadenosť do seba, opájanie sa vlastnými myšlienkami a ich narcistické nahrávanie na diktafón. Zmysel tých slov nám uniká, hoc posolstvo inscenácie môže byť skryté práve v nich.
Najpresvedčivejší výkon podáva Katarína Petrusová v postave Nezábudky. Je civilná, no zároveň plastická v prejave. Jej Nezábudka je submisívna, no keď v sebe pozbiera odvahu na bláznivý čin (napríklad zazvoniť na Lečove dvere), je presvedčivá a energická. Dojemná pri rozhovoroch s kvetinami vzbudzuje súcit, zároveň vďaka zmyslu pre pointovanie vtipných poznámok rozosmieva. Najviac sa jej darí vybudovať postavu. Nezábudka vďaka nej nezostáva iba typom.
Staré divadlo K. Spišáka chce byť otvorené divákom všetkých vekových kategórií. V repertoári má aj inscenácie, určené dospelým a dospievajúcim, každú stredu večer hrá práve pre nich. Nitra je vďaka svojim vysokým školám mestom mladých a tvorcovia inscenácie Solitaire sa obracajú práve na túto početnú cieľovú skupinu. Nie sú ale jediným divadlom v meste, aj dramaturgia Divadla Andreja Bagara pripravuje tituly pre mladé publikum. V čom sa teda ponuka Starého divadla K. Spišáka môže odlišovať, čím vie byť jedinečná, aby ponúkla divákom to, čo im nevie ponúknuť činoherné divadlo na druhom konci pešej zóny? Umelecké vedenie divadla by malo hľadať odpovede práve na tieto otázky, aby sa nestali malým klonom veľkého divadla.

Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.