Hastrošovci v Žiline

Preklad: Peter Kerlik
Dramaturgia: Petra Štorcelová, Adriana Totiková
Scéna: Silvester Lavrík
Kostýmy a bábky: Kristína Hroznová
Hudba: Andrej Kalinka
Réžia: Alena Lelková
Hrajú:
Hastroš: Ján Demko
Hastroška: Michal Németh
Opica: Jozef Abafi
Chlapec (Orlie pero): Jan Homolka
Dievča (Labutienka): Barbora Paliková-Zamišková
Premiéra 2. marca 2012 v Bábkovom divadle Žilina
(Zapísané z premiéry, z dodatočnej kontroly DVD a z mailových kontaktov s režisérkou A. Lelkovou a s dramaturgičkou A. Totikovou. Srdečná vďaka.)
Žilinská dramaturgia sa po relatívne krátkom čase vrátila už po druhý raz k dielu Roalda Dahla, anglického spisovateľa s nórskymi koreňmi. Po uvedení jeho rozprávky Akčantyrok, v scenáristickom spracovaní Kataríny Aulitisovej (2008) zaradila jeho Hastrošovcov, ktorých zdramatizoval spoločne s Davidom Woodom. Dahl prináša aj v tomto prípade netradičný pohľad na svet, v ktorom žijú deti a zvieratá spoločne s dospelými indivíduami, dvojicou hádavých a neznášanlivých manželov-čudákov Hastrošovcov. Bývalí cirkusanti snívajú svoj dávny sen z mladosti o vytvorení svetoznámeho cirkusu. Pritom neznášajú zvieratá (v dramaturgickej úprave deti), doma drezírujú uväznenú Opicu a jej prostredníctvom sa chcú stať, nie z vlastného pričinenia, cirkusovými hviezdami. Negatívne charaktery Hastrošovcov autor neskrýva, nerobí z nich ideálne dospelé bytosti, ale práve naopak, pozerá sa na ich neznesiteľné konanie s kriticky komediálnym nadhľadom. Takí sú jeho Hastrošovci a takto ich pre žáner hry, so zmyslom pre dramatický text a s bohatosťou vtipných jazykových výrazov, pri ktorých je každá nasledujúca nadávka uštedrená tomu druhému lepšia, ako tá predchádzajúca, preložil Peter Kerlik. Do tohto uzatvoreného sveta egoizmu vstupuje dvojica detí, dievča Labutienka a chlapec Orlie pero, aby vyslobodili Opicu zo zajatia. S dôvtipom a za pomoci detského obecenstva sa im podarí potrestať nenapraviteľných Hastrošovcov, ktorí zostávajú prilepení svojimi hlavami o zem, v cirkuse Hore nohami, po ktorom tak túžili.
Hosťujúca činoherná režisérka Alena Lelková si k spolupráci pozvala dvojicu dramaturgičiek Petru Štorcelovú a Adrianu Totikovú. Do pôvodného textu vstúpili podstatným zásahom, na ktorom je postavená režijná koncepcia inscenácie. Ak Dahl s Woodom nachádzajú protihráčov Hastrošovcov v skupine vtákov, režisérka Lelková povýšila tento ponúkajúci sa jazykový kalambúr na prirovnanie v zaužívanom význame – „však to sú dobrí vtáci“. Otvorila si tak originálny divadelný priestor nielen na exponovanie dvojice detí, dievčaťa Labutienky a chlapca menom Orlie pero, ale tiež na prirodzené zapojenie detského obecenstva do hry pri potrestaní Hastrošovcov bez toho, aby sa musela zbaviť pôvodného výrazu „vtáci“. Na podnet Opice si potom deti v hľadisku vyzujú topánky, nasunú si ich na ruky a držiac ich nad hlavami vytvárajú dojem pohľadu hore nohami, čím prekabátia Hastrošovcov. Celkom zdôvodniteľný je potom príchod Labutienky a Orlieho pera z hľadiska, teda z detského prostredia (možno trocha zbytočne a rušivo cez sedadlá) priamo na javisko, aby sa stali spolutvorcami ďalšieho deja. Scénograf Silvester Lavrík rozdelil hrací priestor javiska na dve časti. Ľavá časť je vyhradená graficky presne nalinkovanému pôdorysu „domčeka“ Hastrošovcov, s imaginárnymi stenami a so zaveseným okienkom v priestore zadnej „steny“. Herci priznávajú vstup cez pomyselné dvere a súčasne pohybovo-pantomimicky naznačujú aj „steny“ domčeka, hoci nie vždy sa im to pri vypätých akciách v zúženom prostredí darí. Sú to ale vedomé prvky posilňujúce komediálnosť inscenácie. Nazdávam sa však, že scénograf Lavrík si v tomto prípade uplatnil svoje vlastné priestorové videnie na úkor hereckých akcií. Stiesnený interiér naplnený nábytkom, rekvizitami a prítomnosťou hercov prekryl dôležité akcie odohrávajúce sa za oknom zadnej „steny“ domčeka: natieranie lepidlom, nazeranie detí cez okienko, ale najmä ich prilepenie sa topánkami o zem a následné „oslobodenie“ sa zo zajatia. Azda stačilo predĺžiť pôdorys do mierne obdĺžnikového tvaru, dostať okno ďalej od interiérových akcií a problém mohol byť vyriešený. Ak vychádzame zo základnej informácie, že Hastrošovci sú bývalí cirkusanti, usilujúci sa o obnovenie zaniknutej slávy, potom je nepochopiteľná realizácia okna, nábytku, rekvizít a ďalších prvkov studeným, železným materiálom, ktorého jednofarebné obrysy sa často strácajú v priestore. Druhú časť, teda pravú stranu javiska, má tvoriť väzenie Opice. Tu sa oproti jednoduchému riešeniu domčeka Hastrošovcov skumulovalo na jednej otvorenej ploche toľko nápadov, toľko výtvarných skratiek a režijných zámerov o charaktere a poslaní Opice, až to zneprehľadnilo a zaťažilo pôvodný zámer autorov textu hry. V inscenácii má herec (Jozef Abafi), predstaviteľ Opice, pretiahnutú cez hlavu klietku, ako symbol väzenia. Od jeho hlavy smeruje biela páska (možno guma, ale jej funkcia nie je exponovaná) niekam hore do povraziska. Pravdepodobne má končiť na zavesenom okne domčeka Hastrošovcov, hoci páska nemá s ním vizuálnu nadväznosť. Môžeme sa iba domnievať, že tvorcovia sa usilovali o naznačenie spätosti príbytku Hastrošovcov s uväznenou Opicou. Domnienka však nikde nie je podporená hereckými akciami, napr. úsilím Opice vymaniť sa z tohto zajatia, alebo výstupom Hastrošovcov, ako s touto opratou ovládajú a drezírujú Opicu. Aj prekvapenie dvojice detí nad jej uväznením zostáva iba v rovine konštatujúcej. Opica sa bez akýchkoľvek zábran pohybuje na pomerne veľkom priestore. Zvolená metafora, z môjho pohľadu neprijateľná a zbytočne komplikovaná, zostala aj režijne nevyužitá. Takisto nejasný zostal zámer urobiť z Opice bytosť veriacu v premenu Hastrošovcov na dobrých ľudí. Svoju predstavu realizuje Opica príbehom hraným s bábkami. Kvôli tomuto je na javisku postavená škatuľa, súčasne akýsi jej príbytok, meniaci sa na malú farebnú izbičku, bábkové divadlo, v ktorom hrá svoju víziu o premene ľudského zla na dobro. Ak do tejto opičej predstavy vstúpi ako pendant Hastroš, hrajúci odrazu tiež príbeh s bábkami, pričiní sa iba o ďalšie znejasnenie. Pôvodný režijný zámer zostal nenaplnený, nefunkčný a v inscenácii zbytočný. Myslím si, že to obralo Abafiho Opicu o plnohodnotný herecký prejav; sústredil sa výhradne na svoje ponižujúce uväznenie. A pritom práve tu mohli Hastrošovci prinútiť Opicu do tragikomických cirkusových výstupov aj s využitím jej oblečenia v sukničke nevkusnej baletky a s priznaním podprsenky z kokosových orechov. Kostýmová výtvarníčka Kristína Hroznová je nápaditá v kostýmoch pre hercov. Oblečenie Hastrošovcov do farebne bohatých, možno až nadbytočne prekostýmovaných oblekov, umožnilo hercom využitie hry s voľným plášťom. Hastroška (Michal Németh) má okrem toho vtipnú parochňu so strihom krásavice z tridsiatych rokov. Hastrošovi (Ján Demko) svedčí šiltovka, vykrútené fúzy a na očiach výrazné čierne okuliare. Oproti tomu dvojica detí (Jan Homolka a Barbora Paliková-Zamišková) je celkom prirodzene oblečená iba do civilných častí odevu dnešných detí (veď prichádza z ich prostredia…). Priznám sa, že malé bábky boli pre mňa na veľkú vzdialenosť nečitateľné.
Ak vynechám režijne neukotvenú postavu Opice Jozefa Abafiho, ktorého herecké možnosti sa dajú iba predpokladať, potom inscenácia režisérky Aleny Lelkovej je najsilnejšia v akciách s hercami. Za rozhodujúci krok považujem obsadenie Hastrošky Michalom Némethom. On vniesol do krutosti čudesnej manželskej dvojice potrebný komediálny nadhľad, určujúci žáner inscenácie. Jeho preafektované gestá, plavná chôdza a nadnesený hlasový prejav vyvolávajú oprávnené uvoľnenie v hľadisku. Németh strháva ku komediálnemu hereckému prejavu aj svojho partnera Jána Demka, stvárňujúceho postavu Hastroša. Németh s grotesknou ľahkosťou vyhráva fyzické precvičovanie svojej postavy a Demko zasa cirkusové výstupy so zvieratami, vytvorenými z častí nábytku a rekvizít. Spoločne si herecky „vychutnávajú“ scénku jedenia špagiet a dážďoviek. Vynikajúco je vystavaný výstup naťahovania Hastrošky Hastrošom a jej vystrelenia na Mesiac. To je príklad dobre pripraveného gagu, ktorý má základ vo svojej jednoduchosti, vtipnosti a konečnej grotesknej účinnosti. Je dobré, že žilinské divadlo má vo svojom súbore takého osobitého herca, akým je pohybovo a komediálne pripravený Michal Németh, zvládajúci podobné výstupy s hereckým dôvtipom a s vnútornou radosťou. Do tohto komediálneho herectva dvojice Németh – Demko, vstupuje v správnom kontraste civilný prejav Barbory Palikovej-Zamiškovej v postave ustráchaného dievčaťa Labutienky a nebojácneho pubertiaka Jana Homolku v postave chlapca Orlie pero. V rámci zvoleného hereckého kľúča im však režisérka vytvorila priestor na mierne nadľahčený prejav, čím si dvojica získava sympatie detského obecenstva. (Mimochodom, ich pomenovanie prezývkami považujem za nadbytočné, a v rámci deja nemá žiadne zdôvodnenie. Ak majú predstavovať deti z hľadiska, potom by im svedčalo hoci aj meno Janko a Barbora).
Inokedy výborná a výstižná hudba Andreja Kalinku sa v predstavení Hastrošovcov nejako vytratila. Zaznejú pomerne nepochopiteľné náznaky ľudového motívu, potom kúsok cirkusovej muziky, ale inscenáciu hudobne nič nezjednocuje.
S takýmito kontrastmi stretnutia vynikajúceho, dobrého a nepochopiteľného som prijal žilinskú inscenáciu Hastrošovcov.
Vladimír Predmerský
publikované online 31. 12. 2012

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.