Zem, ktorá je dnešná

Premiéra: 23. marca 2011 v Divadle Aréna
Réžia: Mária Záchenská
Dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
Scéna a kostýmy: Georges Vafias
Hrajú: Dušan Cinkota, Petra Vajdová, Andrea Sabová, Braňo Deák, Vanda Tureková, Peter Šimun, Judita Hansman, Štefan Richtárech
Hra Zem sa poslednýkrát hrala v roku 1974 v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Uvedenie drámy v Divadle Aréna bolo na slovenskom profesionálnom javisku premiérou po vyše 37 rokoch. Zabudnutý Vladimír Hurban Vladimírov sa po rokoch dočkal dôstojného objavenia v rámci slovenského divadelného prostredia.
Meno Vladimíra Hurbana Vladimírova (známy ako VHV, 1884 – 1950) pripomína prinajmenšom jedného iného slovenského autora. So Svätozárom Hurbanom-Vajanským, ktorý bol jeho strýkom, a starým otcom Jozefom Miloslavom Hurbanom má tento autor okrem rodinných koreňov spoločné to, že sa tiež – hoci iným spôsobom – venuje typickým realistickým a národným témam.
Okrem básní a kratších prozaických foriem VHV tvoril aj divadelné texty a vyvíjal výraznú ochotnícku činnosť. Vojvodinské prostredie, v ktorom žil a pôsobil, prinieslo síce pomernú izoláciu od potenciálneho slovenského diváka a diváčky, ale pomohlo kritickému autorskému odstupu pri vykresľovaní deformácií indivídua a spoločnosti. Pri zobrazení dolnozemskej povahy VHV prekvapivo univerzálne zachytáva temné stránky vnútra slovenského človeka.
V hre Zem (z r. 1931) sa VHV venuje témam mamonárstva, vlastníctva, alkoholizmu, lásky, vášne, vzťahov, ale aj uzavretých morálnych štruktúr dediny, ktoré vedú k tragickým osudom postáv. Morálne neduhy spoločnosti spracúva však skôr ako vzťahovú a psychologickú sondu než ako otázku národného významu. Hoci i tu možno výrazným spôsobom pozorovať kritiku negatívnych čŕt a rozkladu sedliackej spoločnosti a konflikt indivídua a očakávaní spoločnosti. Dráma Zem je situovaná v dedinskom prostredí a je vycentrovaná najmä okolo ziskuchtivého bohatého gazdu Ďura Botára (Dušan Cinkota), jeho dcéry Zuzy (Petra Vajdová) a jej chudobnej priateľky Judy (Andrea Sabová). Obe priateľky sú zamilované do rovnakého mladého muža – Miša (Braňo Deák). Zuza má z materiálneho hľadiska všetko, čo chce, no chýba jej láska muža, ktorého miluje, a hoci chudobná Juda svoju lásku k Mišovi naplní, jej vzťah sa končí neželaným tehotenstvom, zabitím novorodeniatka a pomätením.
Režisérka divadelnej hry Zem Mária Záchenská siahla po texte preto, že ho považovala za dokonale konštrukčne zostavený, so zaujímavým princípom jazykovo sa opakujúcej (napr. motivické násobenie textu o „zemi“, „Mišovi“ a pod.) a prekvapivo gradujúcej poetiky. Pri jeho inscenovaní robila minimálne úpravy. Text sa teda v Aréne stretáva s režijným vedením, ktoré doňho zasahuje iba v malej miere. Na finálnej podobe inscenácie vidno, že režisérka mala možnosť študovať, pracovať, žiť a učiť v zahraničí (o. i. študovala na DAMU, absolvovala režijnú stáž v Paríži, pôsobila v divadelnej škole Ecole du Passage, v Paríži režírovala viacero hier). Iste aj zahraničným inšpiráciám režisérky vďačí Zem v Divadle Aréna za to, že vo výsledku „nekričí slovenskosťou“ a že sa nedočkáme vyťahovania zaprášených divadelných trikov. Naopak, toto podanie hry Zem prináša divákom a diváčkam poznanie, že aj dnes je možné zaujímavo inscenovať klasiku, a to vrátane všetkých komponentov, ako sú práca s hercami, scéna, masky či kostýmy.
Scéna evokujúca zem a oblohu, minimum rekvizít, kostýmy a masky pripomínajúce naivné dedinské divadlo (aj keď s dotykom modernosti), ktoré zosilňujú expresívny prejav hercov, to všetko dodáva hre výsostne súčasný charakter.
Avšak, daňou za to, že režisérka sa rozhodla do textu zasahovať minimálne, neinterpretuje ho a nedáva k nemu pomyselný režijný komentár, je aj zachovanie rodových klišé. Tie sa nachádzajú v takmer všetkých klasických slovenských hrách podobného druhu – tu je to napr. túžba dievok po vydaji („Juda, ledva máš sedemnásť rokov a už by si sa chcela vydávať? A čo ja? Už mám dvadsať. Čo budeš robiť potom?“), zobrazenie žien vo všeobecnosti („Ženy sú také, ony sa tomu nerozumejú, ale starať by sa chceli.“), či metaforické zobrazenie žien ako zeme, a panenstva ako žily studne („Mišo, to by bola žena pre teba, Anča je ako tá jarná zem – žiadostivá, smädná.“; „Ona ti nemôže rozumieť, lebo sa u nej ešte nenašla žila.“).
Režisérka a dramaturgička tieto „klasické“ vzťahy na rozdiel od iných aspektov hry zrejme nepoňali ako výzvu na modernejší prístup, hoci si to priamo pýtajú a dalo by sa čakať, že neprejdú bez ich povšimnutia. Sám VHV si problém patriarchálneho charakteru rodiny a dolnozemského kraja uvedomuje. Zobrazuje ho napríklad v hre Záveje, kde hovorí o príbehu lásky Martina s Katušou, ktorá nemôže mať dieťa, o vzťahovom „záveji“, ktorý začne medzi nimi rásť a končí tragicky (vyhnaním Katuše z domu, jej pokusom vrátiť sa a napokon aj smrťou). Hoci príbeh hrdiniek Zeme a Záveju je vo svojej tragike podobný, režisérsky prístup k tejto problematike v hre Zem nevyznieva ako sebakomentujúce gesto. Dalo by sa predpokladať, že keďže VHV bol v týchto otázkach progresívnejší a kritickejší ako jeho strýko Vajanský, ktorý si svojho času pred Hanou Gregorovou odpľul so slovami „Fuj, baba, femina!“, emancipovanejší režisérsky a dramaturgický postoj (alebo aspoň jasnejšie artikulovaný) by pôvodný autorský zámer nenarušil.
Čiastočne ochotníckemu, naivnému charakteru hry zodpovedajú kostýmy s dotykom tradičnosti a folklóru. Masky korešpondujú s celkovým naladením inscenácie, ktorým je poňatie hry cez zveličenie, grotesku a iróniu. Silné líčenie má nielen výraznú estetickú úlohu, ale je aj funkčné. V niektorých chvíľach až desivo znásobuje diabolskosť pohľadu Petry Vajdovej (Zuza: „Ja nepotrebujem lieky, načo sú mne lieky…“), celkový odľudštený, na honobenie majetku zameraný charakter postavy Dušana Cinkotu (jeho gazda Botár nielen bezohľadne skupuje pozemky, ale pre chamtivosť necháva zomrieť aj chorú manželku: „Stále ma len svojou chorobou otravuješ! /…/ Do soboty ma nežiadaj o nič. /…/ Neskôr. Na jeseň. Potom!“) a silu replík chorej gazdovej ženy, napríklad pri rozhovore s dcérou o lekárovi, šatách a hodvábnej šatke.
Scénografia ďalšieho zahraničného spolupracovníka režisérky Záchenskej – Georgesa Vafiasa – sa pridržiava minimalizmu. Hoci vzhľadom na názov hry nie príliš prekvapivo spodobuje zem a nebo, v kontraste so slovenskou klasikou je stále vizuálne osviežujúca. Keďže má minimum rekvizít, preskúšava hereckú fundovanosť účinkujúcich, a to s pozitívnym výsledkom.
Petra Vajdová hrá výrazovo zrelým, prepracovaným spôsobom. Jej Zuza je poňatá ironicky, no jej nákres nie je emocionálne sploštený. Naopak, postava sa vyznačuje celou paletou emócií; je až depresívna a šialená (Juda: „Ty si zdravá a bohatá. Si krásna .“; Zuza: „Juda, dokedy? Dokedy?/…/ Bože to sú muky, strašné muky. /…/ Juda, čo nevidíš, že nie som zdravá, ani šťastná? /…/ Juda, prosím ťa, daj mi úľavu, vylieč ma!“).
Dušan Cinkota hrá chamtivého gazdu Ďura Botára takisto výborne. Jeho postava sa prejavuje cez zveličenie a cynizmus (chudobnejúcemu gazdovi: „Viete koľko som stratil vlani na sviniach? Takmer sto tisíc dinárov./…/ No a ja som si to ani nevšimol! …Hahaha…“). Zveličenie je vôbec základný prostriedok režisérskej práce s hercami. Postavy sa podobajú na absurdné kreatúry, majú ale prepracovanú vnútornú štruktúru. Princíp zveličenia umožňuje divákom identifikovať morálne vzorce, ktoré VHV kritizuje (chamtivosť, skostnatelá štruktúra dediny, lipnutie na zemi za každú cenu a i.). V tomto zmysle je inscenácia univerzálne komunikatívna.
Vanda Tureková takisto profesionálne stvárňuje emócie ženy gazdu, ktorá je ťažko chorá a chce ísť na „röntgenovú mašinu“ („Ja ti to nezávidím, dievka moja, ty si len ži krásne, kým si mladá, zdravá.“).
Andrea Szabová (Juda) a Braňo Deák (Mišo) vytvárajú dôveryhodným spôsobom príbeh lásky dvoch mladých ľudí. Sledujeme ho od mladistvej bezstarostnej zamilovanosti, aj keď už s náznakmi tragédie (Juda: „Ja sa ho bojím, má taký divný pohľad“; Zuza: „On sa na teba pozerá?/…/ Juda, ty ho ľúbiš! Pekného frajera si si našla. A dobre si urobila. Juda, ty si šťastná! Pekný pár budete. Juda, on bude tvoj!“), cez zbližovanie, fyzické naplnenie a až k začiatku a zavŕšeniu finálnej tragédie (otec: „Zuza ťa chcela do studne hodiť. Prečo? A ty? Ty sa teraz sama hádžeš do priepasti!“).
Štefan Richtárech, Peter Šimun a Judita Hansman takisto podávajú kvalitný herecký výkon. Zosobňujú typické menšie postavy, pevne zasadené do morálneho fungovania dediny.
Zem je inscenácia urobená mimoriadne kvalitne. Súčasné slovenské publikum vedie nenásilným spôsobom k zamysleniu sa nad svetom rozdeleným na bohatých a chudobných, bezohľadnosťou, zradou, láskou, priateľstvom, generačnými rozpormi či alkoholizmom. Tieto otázky nie sú ani v súčasnosti také neaktuálne, ako by sa možno niekomu mohlo zdať. Navyše, inscenácia nabáda k reflexii bez zbytočného moralizovania a pátosu, najmä vďaka hereckým výkonom (chvíľami sa dajú označiť doslova za herecký koncert), pôsobivému líčeniu a starostlivo vystavaným dialógom. Zem je príkladom toho, ako sa vážne témy dajú poňať s humorom a paradoxom bez toho, aby stratili na svojej vážnosti, ale zároveň aj tak, aby neboli pre publikum príliš ťaživé. Kto by pochyboval o tom, že v hre so sedliackou tematikou môže byť niečo súčasné, stačí aby si vo vete „my držme sa len zeme… stále jej mám málo“ nahradil slovo zem peniazmi.
Vladimír Hurban Vladimírov by mal z inscenácie v Divadle Aréna radosť. Hoci by to iste bola trpká radosť, skalená vedomím toho, že zase až tak veľa sa od jeho čias nezmenilo. Zem je naliehavo súčasná.

Lenka Krištofová

Lenka Krištofová je novinárka a filozofka. Vyštudovala filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia absolvovala stáž na Katedre politických vied a v Zentrum für Gender Studies na Brémskej univerzite. Zaujíma sa o rodové štúdiá a filozofické reflexie umenia. Spoluautorsky a redakčne sa podieľala na vzniku prvej vysokoškolskej učebnice rodových štúdií, ktorú v roku 2011 vydalo Centrum rodových štúdií Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2012 – 2019 bola zodpovedná redaktorka rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Pravidelne prispieva do rôznych slovenských aj zahraničných periodík.