Zamordovať či nezamordovať Mordačku?

MORDAČKA (voľne na motívy hier súčasnej ruskej autorky Niny Sadur)
Réžia: Pavol Száz
Hrajú: Júlia Kováčiková, Tajna Peršić
Divadlo Arteatro, premiéra 11. novembra 2011 o 19:00
Nie všetky výstupy z predvádzacích skúšok VŠMU sa dočkajú uvedenia aj mimo akademickej pôdy. Je to skôr výnimočná udalosť a určite stojí za pozornosť kritika. Stojíme totiž pred prácou študenta VŠMU, ktorý sa natoľko zahĺbil či zaľúbil do diela, aby ho po úspešnom predvedení pedagógom a spolužiakom po istom dopracovaní ponúkol širokej verejnosti. Pozoruhodné nie je len jeho odhodlanie, ale určite aj vytrvalosť, s akou sa jednému textu venuje. Pavol Száz nazval svoju inscenáciu Mordačka, čo je meno, ktorým samu seba osloví Ženská z hry Pole. Nie je však celkom jasné, prečo potreboval režisér hru premenovať, keď ani do textu hry od Niny Sadur veľmi nezasahoval. Možno preto, že hra Pole je vlastne iba časťou dvojhry Čudná ženská. Tú, mimochodom, paralelne naštudovala iná študentka VŠMU v Divadle elledanse. Dielo Veroniky Pavelkovej sa však svojou koncepciou a poetikou ani zďaleka nepodobá na to, čo Pavol Száz s oveľa menším tímom uviedol v Arteatre. Obe inscenácie dokazujú nielen rôznorodosť, ale aj vysokú kvalitu rôznych prístupov k textu a k divadlu vôbec. Rozhodol som sa teda uverejniť k obom svoj kritický pohľad v samostatných príspevkoch.
Pavol Száz nepotreboval pre svoju inscenáciu ani veľký priestor či množstvo rekvizít. Rozľahlé nikde nekončiace pole nahradila v naozaj malom Arteatre čierna pochmúrnosť pivničného priestoru. Nie otvorené priestranstvo bez smeru, ale klaustrofóbia je to, čo sužuje hlavnú hrdinku, Lýdiu Petrovnu (Júlia Kováčiková).
V prázdnom blackboxe hrajú herečky oblečené v čiernych priliehavých kostýmoch. Jedinou rekvizitou je vlastné telo protagonistiek a výrazné biele líčenie ich celých tvárí. Tento model veľmi dobre poznáme z takzvaného slovenského alternatívneho divadla, ktoré mnohé čerpá z chudobného divadla Jerzyho Grotowského. Chudobnosť v tomto prípade spočívala najmä v chudobnosti vonkajškovej. Herečky bohato využívajú všetko, čo im režisér na javisko dal, dokonca aj bielu tvárovú farbu. Kým Ženskej zostáva mejkap neporušený až do konca predstavenia, Lýdia Petrovna postupne stráca masku milej mladej ženy. Na konci už vidíme len posledné biele fľaky na jej tvári, pod ktorou sa skrýva človek. Tak, ako sa človek skrýva aj pod každým z divákov v hľadisku. Herečky postavy charakterizujú najmä pohybom. Civilný pohyb Júlie Kováčikovej kontrastuje s vypätosťou až kŕčom v páse prehnutej Tajny Peršić.
Namiesto veľkých interpretačných posunov sa režisér pokúsil skôr o hĺbkový pohľad do duše strateného a stiesneného človeka. Júlia Kováčiková ako Lýdia Petrovna je stratená nielen uprostred neexistujúcej zemiakovej brigády. Nevie nájsť svoj postoj k novoobjaveným skutočnostiam. Voči svojej novej známej sa správa skôr povýšenecky. Má dokonca tendenciu charitatívne jej pomôcť. Čo sa, samozrejme, nebije s textom. Akonáhle však prestane rozumieť dianiu okolo seba, správa sa agresívne. Ukazuje nám tak jeden z našich vlastných modelov správania. Zo spočiatku sympatickej hrdinky sa stáva ničiteľkou, ktorej správanie je nám však stále až nepríjemne blízke. Opačným vývojom prechádza Ženská Tajny Peršić. Začína ako zvláštne žieňa uprostred poľa, no na konci je to ona, kto miluje aspoň torzo Zeme, ktoré ešte zostalo. Je pravda, že to robí zo zištných dôvodov. Ona by totiž ako zlo sveta, zároveň so smrťou posledného človeka taktiež zanikla. Tajna Peršić nám v nej však ukazuje ľudskosť, obyčajný ľudský strach pred vlastnou smrťou. K smrti ju približuje aj ďalší režisérov posun.
Hoci sa v pôvodnom texte Lýdia Petrovna vyjadruje, že so ženskou sú takmer rovesníčky. Tajna Peršić hrá v tomto predstavení staršiu tetušku. Je trocha zvláštne, prečo mal mladý režisér potrebu tiež vôbec nie starú herečku štylizovať do postavy stareny, keď predloha si to vôbec nevyžaduje. Pravdepodobne ju chcel zobraziť ako smrť. A smrť sa v našej jazykovej oblasti zobrazuje takmer vždy ako starena nad hrobom. Tejto verzii nahráva aj premenovanie inscenácie. Nový názov tiež evokuje smrť. Pochmúrnosť priestoru tak dostáva nový rozmer. Je však uvažovanie o zle sveta ako o Smrti v súlade s hrou? Hlavne, ak si uvedomíme, že samotná Mordačka má strach z vlastného zániku?
Tým, že Pavol Száz vlastne inscenoval iba polovicu diela, vzdal sa skúmania opustenosti a samoty človeka uprostred množstva ľudí. Lýdia Petrovna však nezostala neukončenou postavou. V režisérovej interpretácii sa totiž rozhodne žiť naďalej aj so zlom sveta. Vyvoláva tak otázky možností takejto existencie a zároveň naznačuje etický rozpor okorenený východnou filozofiou. Buď bude vo svete aj zlo, alebo v ňom nebude človek.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.