(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaNina Ivanovna Czerkies: Fjodor a bratia
Premiéra16. októbra 2013
Divadelná sezóna

Dramaturgia: Matej Moško
Scéna: Michal Lošonský
Kostýmy: Hana Kollárová
Hudobná spolupráca: Lukáš Rudzan
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Réžia: Zuzana Galková
Účinkujú: Fjodor Pavlovič Karamazov/Fjodor Michajlovič Dostojevskij: Filip Hajduk, Druhá manželka Dostojevského (Aňa)/Lizaveta: Gabriela Očkajová, Prvá manželka Dostojevského (Mária)/Marija Kondratjevna: Miriama Gajdošová, Aljoša Karamazov: Jozef Kubánek, Smerďakov: Mário Zeumer, Ivan Karamazov: Filip Štrba, Dmitrij Karamazov: Jozef Pavol Komiňák, Rakitin: Matej Struhár, Grušenka: Zuzana Miklošková/Jana Szendreiová, Katarína Ivanovna: Mateja Ištokovičová, Veľký inkvizítor: Marián Kováč, Čert: Samuel Borsík.
Premiéra: 16. 10. 2013 v divadle AU BB
Inscenácie dramatizácií diel ruského spisovateľa F. M. Dostojevského sa v poslednom čase objavili v repertoári viacerých slovenských divadiel (Zločin a trest v činohre ŠD Košice a Mestskom divadle Žilina, obe v réžii E. Kudláča, Idiot v divadle Astorka Korzo ´90 v réžii M. Krobota a Bratia Karamazovovci v činohre SND v réžii R. Poláka). Režisérka Zuzana Galková s dramaturgom Matejom Moškom sa nerozhodli pre dramatizáciu, ale siahli po hre pôvodom bielorusko-poľskej herečky a dramatičky Niny Ivanovny Czerkies Fjodor a jeho bratia, ktorá je voľným spracovaním románu Bratia Karamazovovci.
Dramaturgický výber hry hodnotím pozitívne. Nielenže ponúka herecké príležitosti pre viacerých budúcich mladých absolventov, ktorí sa museli vyrovnať so zložitými charaktermi postáv v neraz emočne vypätých situáciách. Pozitívny je aj fakt, že inscenátori na Slovensko priniesli nielen nové spracovanie Dostojevského románu, ale aj pre slovenského diváka nie príliš známu autorku zo susedného Poľska. Škoda však, že v bulletine o nej neuviedli ani základné biografické údaje, ktoré by Ninu Czerkies aspoň v skratke predstavili.
Dej románu Bratia Karamazovovci je v tomto spracovaní obohatený o rovinu priamo odkazujúcu na Dostojevského život. Osud Fjodora Karamazova sa v hre i v inscenácii priamo prepája s osudom autora. Miestami spolu dokonca splývajú. Fjodor Karamazov ako otec Ivana, Aljošu, Dmitrija a Smerďakova a zároveň Fjodor Dostojevskij ako „otec“ svojich literárnych postáv. Nechronologicky umiestňované časti z prózy Nina Ivanovna Czerkies vo svojej hre poprepletala s výstupmi, kde Veľký inkvizítor na poslednom súde vypočúva práve zosnulého ruského klasika. Fabula a sujet príbehu rodiny Karamazovovcov sú v úzadí. Dôležité sú predovšetkým duševné poryvy jednotlivých javiskových postáv. V prevažnej väčšine výstupov sa postavy i Dostojevskij spovedajú zo svojich hriechov, chýb a životných postojov. Základnou otázkou inscenácie nebola len vari najznámejšia filozofická dilema románu, či Boh je alebo nie je, ale aj a najmä otázka slobody, šťastia a zodpovednosti. Tvorcovia ju zakomponovali do bulletinu, kde sa i oni sami „spovedajú“ podobne ako ich javiskové postavy.
Téma Boha je v inscenácii prítomná počas celého jej trvania a bola aj jednou z jej nosných tém. Už v podtitule názvu inscenácie si tvorcovia položili otázku: „Boha nieto, za kým pôjdem v nedeľu?“ Tá udávala ráz aj vo výtvarnom riešení inscenácie. Diváka hneď od začiatku zaujme panoramatický hrací priestor, Michal Lošonský situoval dej Czerkiesovej hry do priestorov kostola. Tvárou k divákom stojí v pravej časti javiska oltár s veľkým tmavým krížom. Za ním stojí veľký nerezový rebrík. V ľavej časti hracieho priestoru spieval spevácky zbor, ktorý piesňami oddeľoval výstupy z románu a súdu s Dostojevským. Bočné okraje scény tvoria drevené mostíky lemované horiacimi sviečkami. Za chrbtami divákov je umiestnený organ, za ktorým na začiatku a počas niekoľkých výstupov sedel a napokon umieral Fjodor Dostojevskij/ Karamazov. Tento prvok dotvára celkovú atmosféru priestoru kresťanského chrámu a dojem, že divák sa ocitol na akejsi zádušnej omši obetovanej za hriechy karamazovovskej rodiny.
Liturgické ladenie má v inscenácii aj hudba. Ide predovšetkým o nápevy cirkevných piesní, ktoré sa spievajú v kostole počas katolíckej bohoslužby. Organovú hudbu dopĺňal spev „kostolného zboru“ zloženého z účinkujúcich hercov.
Kostýmy Hany Kollárovej tvorili civilné všedné odevy, čím sa kostýmovej výtvarníčke podarilo zdôrazniť nadčasovosť hlavnej témy. Oblečenie určuje sociálne postavenie javiskových postáv a zároveň dokresľuje ich charaktery. Fjodor Dostojevskij/Karamazov v tmavom obnosenom obleku s bielou košeľou vyzeral seriózne len do chvíle, kým sa postavil. Namiesto nohavíc mal len obrovské biele trenírky. Navyše v spojení s jeho láskou k alkoholu odkazovali, že Karamazov si „doslova prepil aj gate“. Aljošovi na zobrazenie mníšskeho stavu a asertívnej povahy stačil hnedý rolák s nohavicami rovnakej farby. Rovnako i krátke biele šaty, ktoré môžu byť zároveň aj nočnou košeľou korešpondujú s „bláznovstvom“, no zároveň čistou nábožnou dušou Lizavety a zároveň druhej Dostojevského manželky. Grušenkine čierno-biele šaty s čipkou pôsobia cudne a vďaka tomu, že zdôrazňujú štíhlu postavu herečky, aj vyzývavo, nie však vulgárne. Elegantný kostým Kataríny Ivanovny určuje jej spoločenský status šľachtičnej, no zároveň, podobne ako u Grušenky, z nej červená saténová sukňa a biela blúzka bez rukávov, na ktorej má čiernu bodkovanú šatku, robia príťažlivú ženu. Postavu Čerta odela kostýmová výtvarníčka do čiernych nohavíc a vesty rovnakej farby. Vytvorila teda obraz dnešného čerta- pokušiteľa. Túto predstavu dotvorila lesklými špicatými topánkami a Čertovou rekvizitou – cigaretou, akýmsi všeobecným symbolom neresti. Dmitrijov kostým pozostávajúci zo starého, sivého svetra a obnosených riflí posilňoval jeho povesť hazardného hráča a alkoholika odvrhnutého celou rodinou, ktorý sa stal na konci zároveň aj obetným baránkom v prípade vraždy otca. Míťov ľudský i morálny úpadok podčiarkoval tiež jeho zanedbaný vzhľad: rozcuchané vlasy a neoholená tvár. Dlhý červený plášť s bielym golierom a manžetami akcentuje démonickosť i vážnosť postavy Veľkého inkvizítora, ktorý rozhoduje o posmrtnom osude Dostojevského s Karamazovom.
Zvládnuť psychologicky vypäté situácie postáv bolo pre mladých hercov výzvou. V zásade sa s touto neľahkou úlohou popasovali so cťou. Filip Hajduk podal v dvojpostave Fjodorov vyrovnaný herecký výkon. Karamazov v jeho podaní nie je len nepríjemný alkoholik s pochybnou morálkou, ale predovšetkým nešťastný človek robiaci pod ťarchou problémov zlé životné rozhodnutia, ktoré ho doviedli až na finančnú i ľudskú mizinu. Hercov výkon je postavený na práci s intenzitou a tempom reči. V geste i mimike je umiernený, čo však postave nijako neškodí. Aljoša Karamazov Jozefa Kubánka je tichý dobrosrdečný mních. Hoci má v sebe naivitu „božieho blázna“ po matke, ako aj v inscenácii niekoľkokrát zaznie, nie je to hlupák bez vlastného názoru, ale presvedčený kresťan verný svojím morálnym zásadám. Herec kreoval svoju postavu s pokojom v pohybovom i hlasovom prejave.
Grušenka Zuzany Mikloškovej je zvodnou mladou ženou, no zároveň aj cudným dievčatkom. Herečke sa darí zvládať oba tieto povahové póly. Grušenka sa správa k mužom koketne a premyslene pracuje so svojimi ženskými zbraňami, no zároveň nie je len prostitútkou. Miklošková ju kreuje ako nešťastnú ženu túžiacu po láske, ktorá je nepriazňou osudu nútená uchýliť sa k predaju svojho tela.
Mário Zeumer ako Smerďakov strieda dve herecké polohy. V rozhovoroch s ostatnými postavami, predovšetkým Fjodorom, využíva expresívne gestá, hlbší timbre hlasu a tempom reči sa snaží svoju postavu stavať do pozície prostého, nie veľmi inteligentného, človeka. Keď však zostane na javisku sám, prechádza herec do civilného prejavu. Vtedy akoby mal Smerďakov triezvu myseľ a celý plán vraždy otca dobre premyslený. V týchto momentoch je Zeumerov výkon prirodzený, bez zbytočnej štylizácie, ktorej mieru nevie vždy ustriehnuť. Trochu problematické je aj herecké stvárnenie Ivana Karamazova v podaní Filipa Štrbu. Počas  monológov, v ktorých sa snaží Ivan prezentovať svoj ateizmus, herec skĺzava až k reklamnej propagácii tejto filozofie. Akoby sa svojich poslucháčov nesnažil len presvedčiť, ale im svoje názory doslova vnútiť. V momentoch, keď citové vypätie situácie nie je veľké, sa Štrba akoby nemal o čo oprieť a jeho prejav je nevýrazný.
Jozef Pavol Komiňák ako Dmitrij Karamazov je výrazný predovšetkým v druhej polovici inscenácie, po vražde otca Karamazova. Herec svojho hrdinu ukazuje nielen vo svetle rodinou odvrhnutého hazardného hráča, ale aj muža ochotného trpieť za vinu, ktorú nespáchal, no napriek tomu cíti voči svojej rodine morálny dlh, ktorý chce takto splatiť. Jeho odsúdenie je najpôsobivejšou scénou inscenácie. Po odznení rozsudku sa postaví na oltár, rozpaží ruky a končí ako ukrižovaný Kristus, nespravodlivo trpiaci za hriechy druhých. Z „čiernej ovce rodiny“ sa stal jej obetný baránok.
Samuel Borsík v postave Čerta stvárnil typ diabla-pokušiteľa. Je akýmsi čierny svedomím postáv, za ktorými sa plazí ako tieň a snaží sa ich zviesť na „zlé chodníčky“. Určitým opozitom voči Čertovi je v inscenácii Veľký Inkvizítor Mariána Kováča. Herec, žiaľ, nevyužil potenciál, ktorý mu postava ponúkala a v jej stvárnení zostal len v rovine predstavy o prísnom sudcovi rozhodujúcom v poslednom posmrtnom súde o dušiach zomrelých. Počas celej inscenácie si zachoval rovnakú intenzitu i tempo reči.
Inscenácia režisérky Zuzany Galkovej Fjodor a bratia si nekladie len otázku, či Boh je alebo nie, ale väčšmi sa zaoberá otázkou slobody a šťastia. Spomedzi všetkých zložiek vyniká predovšetkým scénické riešenie priestoru, ktoré využíva celý priestor banskobystrického školského divadla. Napriek nie úplne vyváženým hereckým výkonom divák po tejto „divadelnej zádušnej omši“ odchádza s otázkou, vychádzajúcou z podtitulu inscenácie: „Ak Boha nieto, za kým pôjdem v nedeľu?“
Petra Babulícová
publikované online 11. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Od Uverejnené: 11. decembra 2013Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Petra Babulícová

Petra Babulícová absolvovala v roku 2013 Divadelnú fakultu VŠMU v odbore teória a kritika divadelného umenia a v roku 2017 ukončila doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v odbore divadelná dramaturgia. Vo svojej diplomovej práci sa venovala inscenáciám diel A. P. Čechova v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Počas štúdia sa zúčastnila na projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala dramaturgicky aj teoreticky. V dizertačnej práci sa zamerala na činoherné réžie Jozefa Bednárika. Od septembra 2016 pôsobí ako dramaturgička v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top