| Divadlo | Divadlo Andreja Bagara v Nitre |
|---|---|
| Inscenácia | Miklós Forgács – Martin Homza – Rastislav Ballek: Pribina (making of) |
| Premiéra | 21. apríla 2023 |
| Divadelná sezóna | 2022/2023 |
Miklós Forgács – Martin Homza – Rastislav Ballek: Pribina (making of)
Réžia: Rastislav Ballek
Dramaturgia: Martina Mašlárová
Scéna: Markéta Plachá
Kostýmy: Markéta Plachá
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Účinkujú:
On: Branislav Matuščin
Ona: Vladena Škorvagová
Asistent: Otto Culka
Študent: Lukáš Herc
Študentka: Ivana Kološová
Premiéra: 21. 4. 2023, Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Režisér Rastislav Ballek je známy líniou svojich inscenácií, v ktorých sa tematicky zameriava na slovenské dejiny a postupne v nich odhaľuje našu národnú identitu v jej autentickosti a zároveň neistote, nestabilite. Odkrýva ju bez prikrášlení, umelých filtrov či prispôsobovania sa požiadavkám pasívnych divákov, pričom miera provokácie býva odlišná.
Do tejto línie patrí aj inscenácia Pribina (making of). Práve postupné (aj keď nie chronologické) odhaľovanie je princípom, akým sú divákom poskytované informácie z našej(?) protohistórie. Dôležitým faktorom je v tomto kontexte aj lokalita, obnažovanie regionálneho s Nitrou spojeného mýtu, či ak chceme, legendy. Zameriavať sa však iba na režijnú zložku by bolo prinajmenšom okliešťujúce. Nemalú zásluhu na konečnom výsledku inscenácie má aj spoluautor textu Miklós Forgács, ktorý sa ocitol v roli postdramatického komentátora pôvodnej predlohy z pera profesora Martina Homzu Murices Novae alebo Nové ostne: Dialógy o starších slovenských dejinách, ale nielen o nich, kde autor sám polemizuje so všeobecne rozšírenými vedecky prijatými závermi. Nejde teda o tradičný dramatický text, skôr o komentár, poznámky k náučnej literatúre. Nóvom je v tomto prípade hneď samotná perspektíva kolektívu autorov k danej problematike. Nesnažia sa nám prezentovať „obyčajnú“ prednášku z histórie, no neprichádzajú ani s celistvým príbehom, ktorý predloha ponúka. Zvolili si pohľad „zvonka“, pôvodnú predlohu dekonštruovali. Diváci sledujú natáčanie, vznik dokumentu/reality show reflektujúcich historické udalosti, pričom Pribina patrí v kontexte Ballekovej réžie medzi tie menej provokatívne diela, a to z hľadiska formy aj obsahu – napriek tomu je zaiste originálnym a v mnohom inovatívnym počinom.
V úvode prichádza medzi divákov do arénového priestoru zdanlivo „tradičná“ rodina. Otec, matka, syn, dcéra a ešte jeden naviac. Kto však pozná predlohu vie, že ide o učiteľov a ich študentov na ceste za spoznávaním histórie, pričom ten naviac je ich sprievodca a asistent. Cestovatelia prichádzajú s kuframi a ruksakmi. Rozhliadajú sa, zaznejú aj prvé slová. Postavy opisujú historické udalosti, hovoria za všetkých (nielen za seba), nevynechávajú ani scénické poznámky. Niekedy len sugestívne vyslovujú historické fakty – o osobnostiach a udalostiach. Študentka má na sebe oblečenú kožušinu, na tvári výrazný biely mejkap a ryšavé vlasy ostrihané nakrátko. On je odetý v dlhom balónovom plášti, na nohách má červené ponožky a biele tenisky. Na postave Ona sa vynímajú dlhé tmavé šaty a výrazné zlaté náušnice. Pre postavu asistenta je charakteristický taktiež biely mejkap na tvári, okrem neho sú výraznými prvkami biele rukavičky, čierna vesta a biela polokošeľa. Postava študenta má na sebe oblečený žltý pršiplášť a pletenú čiapku. Výber odevu a vzhľad postáv celkovo reprezentuje rôzne historické obdobia a kultúry, ktoré sa navzájom ovplyvňovali. Zároveň je zreteľné, že postavy nie sú len bežnými výletníkmi, reprezentujú, napriek svojmu eklektickému vzhľadu, ucelené spoločenstvo – Pribinu s družinou. Sledujeme takpovediac proces vytvárania (scénického) diela, nie jeho výsledok. Prosto making of.
Pribina nepatrí medzi dejovo chronologicky koncipované inscenácie. Zúčastňujeme sa pátrania, archeologického výskumu, z ktorého výstupy, indície, stopy sú nám dávkované rozlične v útržkoch, občas sa dopĺňajú, občas prekrývajú, splývajú v semiotickom šume. Dekompozícia celku je tu docielená aj prostredníctvom scénografie. Výtvarníčka Markéta Plachá vytvorila koncept založený na náhodnosti, ktorý je napriek tomu kompaktný. Čiernu plachtu, nachádzajúcu sa uprostred javiska na začiatku predstavenia, postavy odkrývajú. Nahrádza ju zelená tráva, pod ktorou sa nakoniec skrývajú tabule s písmom. Neostáva však len pri nich. Ako pribúdajú rôzne historické udalosti, skúsenosti, postavy deklarované v texte, tak v hracom priestore pribúdajú aj artefakty uskladnené v krabiciach. Krabice, ktoré postavy postupne otvárajú, sú na ploche uložené náhodne. Od náhody závisí aj to, ktoré vôbec počas trvania inscenácie otvoria a vyberú z nich predmet, časť historickej skladačky. Každá repríza tak môže ponúknuť divákovi odlišné podnety, odlišné asociácie, a zároveň artefakty v zavretých krabiciach zostanú pred divákmi skryté, rovnako ako niektoré detaily z histórie. Tvorcovia však nepracujú len s predmetmi odkazujúcimi k dávnej histórii. Už v úvode na scéne okrem plachty vidíme objekty patriace do súčasnej doby. Okrem iných je to napríklad tablet umiestnený na statíve či kamera, pomocou ktorej sa na projekčnom plátne objavuje živý prenos postáv, ktoré sa natáčajú, využitý je princíp live cinema.
Inscenačný tým vytvoril síce dielo na pomedzí inscenácie a performancie, prikláňa sa však k druhému menovanému typu scénického diela. Použité sú tu princípy postdramatického divadla, kedy konanie postáv nutne nesúvisí s obsahom deklarovaného textu. Nedochádza k syntéze umeleckých vyjadrovacích prostriedkov. Ako to výstižne vyjadril Hans-Thies Lehmann: „Úsilie nesmeruje k dosiahnutiu ucelenej estetickej divadelnej kompozície, skladajúcej sa zo slov, zmyslu, zvuku, gest atď., ktorá ponúka celistvý útvar vnímania. Vzdáva sa dlho nenapadnuteľného kritéria jednoty a syntézy a odovzdáva sa šanci (a nebezpečenstvu) dôverovať jednotlivým impulzom, častiam a mikroštruktúram textov, aby vznikol nový druh praxe. Objavuje pri tom nový svet performancie, novú prítomnosť performerov, ktorí mutujú z actors, a etabluje mnohotvárnu divadelnú sféru, nachádzajúcu sa mimo foriem zameraných na drámu.“[1] V tomto zmysle sa Pribina vymyká súčasnému prúdu diel, najmä z prostredia nezávislých slovenských divadiel, v ktorých slová, zmysly, gestá a zvuky vytvárajú väčšinou syntézu a oscilujú tak na pomedzí drámy a postdramatického divadla.[2] Príklon k postdramatickému divadlu potvrdzuje aj konanie postáv označených nekonkrétne ako On (Branislav Matuščin), Ona (Vladena Škorvagová), Asistent (Otto Culka), Študent (Lukáš Herc) a Študentka (Ivana Kološová). Hoci je pri niektorých postavách (najmä Ona a Asistent) kladený dôraz najmä na slovný prejav, neostáva len pri ňom. Všetky postavy, bez ohľadu na to, či práve rečnia, počas celej inscenácie niečo konajú, prakticky svoje konanie nezastavia. Či už je to spomenuté snímanie kamerou, ktoré zvedavo vykonáva postava Študentky, neustály pohyb Asistenta-sprievodcu, ktorým sprevádza svoj verbálny výklad, či veľmi dôležité dopĺňanie kontextov mimoriadne vedomostne pripraveného Študenta. Výnimku a v podstate protipóly tvoria postavy Ona a On. Obe sú menej akčné, každopádne Ona hovorí najviac a On najmenej. Ona je vo svojich gestách úsporná, no o to viac reční. On je evidentne postavou hĺbavou, nepotrebuje verbálne vyjadrovanie svojich myšlienok a skutkov, o to väčšiu váhu má konanie, ktoré je oproti ostatným postavám skutočne úspornejšie. V závere inscenácie vidíme premietaný detail jeho tváre, každú drobnú zmenu mimiky. Pribina je po celú dobu inscenácie mlčanlivý, osamotený, neinteraktívny. Jeho mýtus vytvárajú ostatní, nielen postavy jeho družiny, ale aj všetci, ktorí sa oňho „zaujímajú“, ktorí sa na jeho šírení podieľajú, nevlastniac pritom priame zdroje, dôkazy, ba ani len nepoznajúc jeho fyzickú podobu. Z tejto samoty sa v závere Pribina vyznáva, a nie je to hrdosť, čo cítiť v jeho hlase. Ale smútok a sklamanie.
Režisér Ballek v Pribinovi prispel ďalším dielom do divadelno-historickej stavebnice a dokázal tak (nie prvý raz), že divadlo je prostriedkom, médiom, ktoré dokáže komunikovať zložité odborné témy so širšou verejnosťou príťažlivou formou. Na takúto komunikáciu však treba dvoch. Treba ochotu počúvať a v Ballekovom prípade aj sa vzdelávať.
[1] LEHMANN, H. T. Postdramatické divadlo. Bratislava: Divadelný ústav, 2007, s. 64
[2] Porov. HRBEK, M. Uplatňovanie kompozičných a dekompozičných princípov v súčasnom slovenskom divadle – od textu po divadlo obrazu. Dizertačná práca. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2022, s. 19.
Milan Hrbek je absolventom kulturológie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2022 dokončil doktorandské štúdium v Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV v Bratislave. Vo svojom výskume sa venoval najmä princípom dekompozície a dekonštrukcie v súčasnom slovenskom divadelníctve. V roku 2021 absolvoval výskumnú
stáž v rakúskom Grazi na najstaršom európskom festivale súčasného umenia Steirischer Herbst. Aktuálne je divadelným dramaturgom nezávislého kultúrneho centra Hviezdne noci v Bytči.
