Vznešenosť na hanbu

Honoré de Balzac: Otec Goriot
Pracovný preklad: Linda Genoux
Dramatizácia: Daniel Majling, Roman Polák
Dramaturgia: Lucia Mihálová
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Vladislav Šarišský
Réžia: Roman Polák
Účinkujú:
Goriot: Ivan Béla Vojtek
Pani Vauquerová: Eva Pavlíková
Bianchon: Martin Šalacha
Rastignac: Roman Poláčik
Vautrin: Martin Nahálka
Victorine: Lucia Viktória Kmeťová, ako hosť
Pani Couturová: Gabriela Dolná, ako hosť
Pani Michonneauová: Daniela Kuffelová
Poiret: Marcel Ochránek
Tajný policajt Gendereau: Martin Fratrič
Pani de Restaud: Andrea Sabová
Pani de Nucingen: Anna Rakovská
Pani de Beauséant: Barbora Andrešičová
Vojvodkyňa de Langeais: Lenka Barilíková
Ajuda-Pinto: Juraj Ďuriš
Pán de Restaud: Peter Oszlík
Pán de Nucingen: Branislav Matuščin
Maxime de Trailles: Marián Viskup
Slúžka Sylvie: Zuzana Guľvašová, ako hosť/Michaela Liptáková, ako hosť
Sluha Christophe: Frederik Príslupský, ako hosť/Radoslav Konečný, ako hosť
Komorník: Miloš Chrappa, ako hosť
Policajt 1: Karol Filo, ako hosť
Policajt 2: Ján Kováčik, ako hosť
Premiéra 13. apríla 2018, Veľká sála Divadla Andreja Bagara v Nitre. (Recenzia napísaná na základe predpremiéry 12. 4. 2018)
Nitrianske divadlo sa viac-menej pravidelne snaží o to, aby za určité obdobie pripravilo pre svojich divákov aj divadelnú verziu slávnych svetových románov či domácej prozaickej tvorby zo staršieho obdobia. V roku 2006 to bola napríklad dramatizácia románu Emily Brontëovej Búrlivé výšiny v réžii Petra Gábora. Dokonca celá sezóna 2007/2008 mala názov Rodinné striebro a bola zameraná na inscenovanie slovenských predlôh. V rámci nej boli inscenované napríklad hra Piargy od Romana Poláka, ktorá vznikla na motívy poviedok Františka Švantnera, Margity Figuli a Dobroslava Chrobáka, a ktorú aj Roman Polák režíroval a dramatizácia novely Všetko za národ Boženy Slančíkovej-Timravy od Ondreja Šulaja, ktorú inscenoval Michal Vajdička. V roku 2012 divadlo uviedlo román Jane Austenovej Pýcha a predsudok v dramatizácii a réžii Ľubomíra Vajdičku. Väčšina týchto divadelných spracovaní sa zamerala na dôkladný prenos poetík literárnych predlôh na javisko s dôrazom na ich metaforický rozmer, najmä prostredníctvom scénografie či štylizácie niektorých postáv.
Neperiodickosť uvádzania literárnych predlôh nielen v Divadle Andreja Bagara v Nitre, ale aj inde v profesionálnych divadlách na Slovensku, určite súvisí s dvomi rovinami inscenačných problémov, ktoré sú späté s prozaickými predlohami. Prvou je veľmi veľká miera sugestivity literárnych predlôh pri čítaní, čo má zákonite za dôsledok čitateľskú predpojatosť voči jej divadelnému spracovaniu. Druhou veľmi problematickou rovinou je práca s prozaickým textom, ktorý síce môže provokovať k inscenovaniu, ale je zároveň akýmsi estetickým múrom. Tvorí ho totiž pevná štruktúra, jasná a známa poetika a téma, čo vyžaduje menšiu mieru divadelnej kreativity ako inscenovanie divadelných hier. Inscenátori sa môžu o literárnu predlohu po významovej stránke nekriticky oprieť, „diskutujú“ s ňou iba v spôsobe výberu výrazových prostriedkov.
Ďalšie spracovanie – tentoraz klenotu svetovej literárnej spisby – románu Otec Goriot (1834 –1935, 1. vyd. 1835) vzniklo v divadle po dlhšej dobe od poslednej inscenácie prozaického textu, ktorou bola dramatizácia románu Pýcha a predsudok. Značná časť hercov z Pýchy a predsudku hrá aj v Otcovi Goriotovi, vďaka čomu tam mohli pretaviť podobnú inscenačnú skúsenosť. Román mimoriadne úspešného a plodného francúzskeho literáta Honoré de Balzaca sa najčastejšie spomína v súvislosti s jeho rozsiahlym spoločensko-kritickým projektom Ľudská komédia, v rámci ktorého je prvým veľkým románom. Dodnes udivuje psychologickou dôslednosťou spracovania postáv, realistickou precíznosťou zobrazovaných spoločenských vzťahov a života rôznych spoločenských vrstiev. Ako akýsi literárny pendant k teatrum mundi má a mal všeobecnú platnosť nielen v dobe svojho vzniku, ale aj dnes. Do nášho kultúrneho povedomia však vstúpil nie veľmi slávne – ako „produkt“ povinného čítania socialistického školstva, s čím je spojená určitá averzia voči nemu.
Spracovanie románu Otec Goriot overenou dvojicou dramatizátorov Roman Polák a Daniel Majling prinieslo kompozične vyvážený tvar, v ktorom sa ako primárna snaha ukázal zámer predstaviť literárnu predlohu ako živú, a aj napriek ukotveniu v prvej tretine 19. storočia aktuálnu, najmä vo vzťahovej, ale aj spoločenskej rovine. Román síce nie je členený na kapitoly, dramatizátori ho však pomocne v scenári rozčlenili na 18 obrazov s veľkým množstvom výstupov. Každý obraz je tvarovaný tak, aby v rámci celkovej kompozície inscenácie vyvolal konkrétne divácke emócie a postoje, a to s veľkou podporou scénografie, kostýmov či scénickej hudby.  (Názvy obrazov v scenári sú často veľmi provokatívne: Týfové výpary v penzióne vdovy Vauquerovej, Vášne v dome Pani de Restaud, Vášne v dome Pani de Beauséant, Večera, Rozchod a iné rozkoše, Pokušenie markíza de Rastignac, Mandaríni z Luxemburskej záhrady, Kurvy v opere, Udavači v Luxemburskej záhrade, Blízke a ďaleké dotyky, Pitka, Vautrinovo zatknutie, Nový byt lásky, Tanec blízkej smrti, Umučenie barónky de Nucingen, Umučenie grófky de Restaud, Umučenie otca Goriota, Ples upírov.)
Keďže Daniel Majling a Roman Polák dramatizáciu vytvárali pre celý herecký súbor, mohli naplno využiť ich rôznorodé typové i herecké kvality. Vzhľadom na psychologicko-realistický charakter románu sa snažili vytvoriť predovšetkým postavy, v ktorých mohli nitrianski herci naplno prejaviť spoločné herecké základy – psychologicky motivované konanie postáv. Iba jediná postava má výsostne groteskný charakter. Ide o tajného policajta Gendereaua, ktorý takmer vždy prichádza na javisko s komicky štylizovaným pohybom, ktorý karikuje jeho „špiónske“ a špicľovské poslanie. Všetky ostatné postavy sú síce v prenesenom zmysle slova karikatúrou určitých negatívnych vlastností alebo neetického správania, prevažuje však ich realistické tvarovanie, ktoré je založené na pravdepodobnosti motívov konania.
Najpresvedčivejšie svoje postavy na predpremiére stvárnili Eva Pavlíková, Martin Šalacha, Martin Nahálka, Gabriela Dolná a Daniela Kuffelová. Ostatní podali viac či menej rozkolísané výkony, predpokladám však, že v popremiérových predstaveniach svoje herectvo vzájomne zladia. Dôslednosť v detailoch a schopnosť s plným nasadením „prežívať“ realistické postavy je niekedy výsledkom skôr skúseností nadobudnutých dlhoročným divadelným hraním ako talentu. Otázna je však koncepcia postavy samotného otca Goriota v podaní Ivana Vojteka. V závere inscenácie sa totiž o jeho postave dozvedáme, že svoj obrovský majetok nadobudol nečestne, na základe čoho sa čiastočne mení nielen vzťah niektorých postáv k nemu, ale určite by sa mal zmeniť aj pohľad divákov. Príbeh o otcovi, ktorý nezištne miloval svoje dcéry až tak, že im rozdal skoro celý svoj majetok, týmto zvratom nadobudol iné kontúry. Inscenátori však otcovi Goriotovi ponechali veľký priestor pre umieranie. V prednej časti javiska centrálne umiestnili veľkú posteľ, na ktorej Goriot márne čakal na svoje dcéry a dostávalo sa mu pomoci iba od cudzích – Rastignaca a Bianchona. Obrazy, ktoré boli s jeho poslednými hodinami späté sa stále niesli iba v duchu prehnane, možno až chorobne milujúceho otca. Týka sa to tak výstupov s jeho umieraním, ako aj prestrihov na aktuálne situácie Goriotových dcér, ako napríklad situáciu, v ktorej staršiu dcéru grófku Anastasie de Restaud nechce jej manžel pustiť za otcom kvôli jej nevere či výstup na plese u panej de Beauseánt, ktorého sa zúčastní jeho mladšia dcéra barónka Delphine de Nucingen. Z mizanscén ani z ich aranžovania logicky nevyplývajú ďalšie možné skryté súvislosti ako napríklad:
– odmietanie otca dcérami z dôvodu nekalého nadobudnutia majetku,
– otcovo martýrstvo, ktoré vychádza zo snahy odčiniť „finančné hriechy“ mladosti,
– obrovská snaha jeho i dcér byť na „vrchole“ spoločnosti ako spôsob utajenia a legalizácie zločinne nadobudnutého majetku,
– dobrosrdečnosť a otcovská láska ako manipulatívny prostriedok a zároveň dôkaz Goriotovej schopnosti nesmierneho citového vydierania a klamania seba i iných,
– rozdanie majetku dcéram v snahe zbaviť sa kompromitujúcich dôkazov atď.
Umiestnením deja hry na javisko Veľkej sály divadla sa dramatizátori otvorili možnosti preniesť naň väčšie, ale aj intímnejšie či súkromnejšie prostredie románu vo vizuálnej skratke. V rámci inscenačnej koncepcie vytvárali zvolené scénografické riešenie a kostýmy protiváhu k realizmu a emocionalite obrazov. Jeho základom bola potreba „rámovať“ dianie na javisku ponáškou na honosnosť a vonkajškové bohatstvo tak, aby vynikla hanebnosť konania nielen oboch Goriotových dcér, ale aj ďalších. Každý obraz mal v závislosti na mieste deja iný typ „rámovania“, do ktorého boli vkladané menšie kusy nábytku ako kreslo, diván, posteľ, stolík atď., podľa typu a vlastníka interiéru. Suterénny priestor penziónu Pani Vauquerovej bol napríklad vyznačený veľkou stenou umiestnenou cez celé javisko a dlhým jedálenským stolom, ktorý bol pokrytý rôznymi bielymi obrusmi. Stena sa pred očami divákov „zasúvala“ do javiskového priestoru alebo sa z neho vysúvala. Interiéry dcér, ostatných bohatých postáv či divadla vznikali „vsúvaním“ veľkých či menších prázdnych rámov na obrazy do javiskového priestoru, pričom v každom interiérovom prostredí bol vždy iba v jednom z rámov prítomný „skutočný“ obraz (replika) od prvého anglického maliara aktov Williama Ettyho (1787 – 1849) s názvom Musidora: Kúpajúca sa/Musidora: The Bather ‚At the Doubtful Breeze Alarmed‘ (obraz má štyri varianty, ktoré vznikali v štyridsiatych rokoch 19. storočia). Jeho eroticky pôsobiaci námet podporoval „kupliarske“ a „radodajné“ vyznievanie situácií a podčiarkoval neslušné správanie sa bohatých a vznešených dám i pánov. Pohrávanie sa s prázdnymi rámami obrazov bolo významotvorné aj v inom smere. Napríklad prostredie návštevy divadla bolo vytvorené tak, že hlavné milenecké páry sedeli v prázdnych rámoch akoby v divadelných lodžiách, ktoré boli usporiadané do jednej línie. Metaforickosť ich použitia evokovala jediné: postavy sa stali bezduchými „obrazmi“ v honosných „rámoch“ svojich ambícií. Vyprázdnenosť dcér Goriota sa prostredníctvom scénografie gradovala v závere. Počas umierania otca boli časti späté s plesom vytvorené orámovaním základného scénografického priestoru a častí dverí v ňom „rámami“ z neónových svietidiel. Vďaka neónovému svetlu ešte viac vynikla prázdnota priestoru, v ktorom žili.
Prostredie penziónu malo jednu zaujímavú historickú súvislosť, a to s hľadaním mizanscény pre výstup Návrat vojaka z frontu ruského filmového velikána Sergeja Michajloviča Ejzenštejna tak, ako o tom píše vo svojej monografii Umenie mizanscény I. (preklad vyd. Národným divadelným centrom, Bratislava, 1998). V dolnej časti steny na nachádzalo schodisko, ktorým sa vychádzalo nahor, podobne ako u Ejzenštejna. Postavy však bolo vždy vidieť iba do polovice, čo označovalo, že ide o suterénny priestor. Podobne ako u neho „nohy“ postáv hrali – zastavenie postáv, či ich pomalé vchádzanie, príznačný „buchot“ uvádzalo situácie do iných kontextov. Škoda však, že tento nápad nebol využitý omnoho viac.
Dramatizácia Otca Goriota i jej inscenačná podoba však prináša veľký estetický zážitok. Je opusom, zasluhujúcim si našu pozornosť takmer po každej stránke. Hlavne tým, že v kvalitnej podobe priniesla nielen atmosféru Balzacovej doby, ale aj samotný román.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.