Vodníček a dejové suchoty

Otfried Preussler – Jakub Maksymov: Vodníček

Preklad, dramaturgia: Peter Galdík
Scéna, bábky, kostýmy: Olga Ziębińska
Hudba: Lazar Novkov
Výroba: Zita Kollárová, Martina Fintorová, Martina Piatková a Jaroslav Štuller pod vedením Beaty Westrych-Zázrivcovej
Zvuk: Dominik Novák, Viktor Öri
Svetlo: Jakub Ťapucha, Juraj Čech
Javiskoví technici: Marek Duchoň, Ľuboš Hodás, Dominik Prok, Boris Javorský
Réžia: Jakub Maksymov

Hrajú: Michal Adam, Miroslava Dudková, Miriam Kalinková, Ľubomír Piktor, René Sorád, Lukáš Tandara

Premiéra: 3. júna 2022 v Bratislavskom bábkovom divadle (priestory Radošinského naivného divadla na Záhradníckej ulici)

Český režisér Jakub Maksymov a v Českej republike žijúca poľská scénická výtvarníčka Olga Ziębińska už v Bratislavskom bábkovom divadle hosťovali. V roku 2019 spolu naštudovali pozoruhodnú inscenáciu Chronoškriatkovia podľa knihy Překlep a Škraloup Tomáša Končinského a Barbory Klárovej, ktorá získala aj cenu Magnesia Litera v kategórii kniha pre deti a mládež. Inscenácia je obsahom (filozofická téma plynutia času) aj formou (použitie live cinema) veľmi podnetná. Počet jej repríz pre verejnosť ako aj uvedenia na medzinárodných prehliadkach obmedzili pandemické lockdowny. V máji 2022 však BBD inscenáciu uviedlo na festivaloch v Novom Sade a v litovskom Kaunase, tohtoročnom európskom hlavnom meste kultúry.

Mladý režisér naštudoval na konci sezóny 2021/2022 v BBD ďalšiu inscenáciu – dramatizáciu rozprávky nemeckého spisovateľa Otfrieda Preusslera. Knižne vydaný slovenský preklad Zuzany Dodokovej sa volá Malý vodník. Jakub Maksymov však pri príprave textu pracoval s českým prekladom a jeho hotovú dramatizáciu preložil do slovenského jazyka dramaturg inscenácie Peter Galdík. Inscenácia sa, rovnako ako české vydania knižnej predlohy, volá Vodníček.

Rozprávanie o narodení malého vodníka a jeho privítaní v jazere je predlohe takmer verné. Kontakt s ľudským svetom však už Maksymov v dramatizácii výraznejšie prepracoval. Odlišný charakter má stretnutie s rybárom a väčší priestor dostali traja chlapci, s ktorými sa Vodníček skamarátil. Motív z kapitoly, v ktorej Vodníček obráti svoju zlosť na pána v obleku, pretože je arogantný, použil na inom mieste. V knižnej predlohe ho ťahá pod vodu a pustí ho, až keď je pán úplne na konci s dychom. V dramatizácii sa nahnevá na troch chlapcov, mysliac si, že to oni znečisťujú jazierko odpadkami. Jedného z nich stiahne na dno, no netuší, že ľudia pod vodou dýchať nevedia. V poslednej chvíli ho vytiahne na breh a privedie naspäť k životu. Chlapci, ktorí si tam pôvodne prišli púšťať loďky z novinového papiera, mu vysvetlia, že oni do jazera odpadky nehádžu a – skamarátia sa.

Scéna topenia chlapca je v dramatizácii ten najnapínavejší moment, no pri realizácii tak nevyznieva – ohrozenie pominie veľmi rýchlo a okamžite po ňom sa chlapci s Vodníčkom spriatelia. V príbehu chýba napätie a jeho gradovanie. Pôvodný lineárny dej režisér v adaptácii skrátil a vynechal niektoré motívy aj časti (hranie na harfe a tancujúce víly). Po tom, čo si noví kamaráti spolu zakopú do lopty, prichádza zima, jazierko zamrzne a vodnícka rodina sa ukladá na zimný spánok. Príbeh Vodníčka, ktorý vyrastie zo žubrienky na chlapca, spozná ostatných obyvateľov jazera, dozvie sa o jeho znečisťovaní a skamaráti sa s ľudskými chlapcami, skončí po 45 minútach bez zjavnej zápletky. Inscenácia je určená deťom už od troch rokov – to bol dôvod, prečo sa inscenačný tím rozhodol pre nekonfliktné plynutie deja?

Environmentálny motív, ktorý je v predlohe len naznačený, resp. slúži skôr na dotvorenie negatívnej postavy (neporiadok z jazierka zavesí Vodníček nezodpovednému rybárovi na udicu), tvorcovia zvýraznili. Rybára zobrazili ako arogantného grobiana, hádžuceho plechovky od piva do vody. Pripísali aj výstup, v ktorom sa ryba zamotá do igelitového vrecúška. Vodníček sa otca následne pýta, čo je to neporiadok a kam patrí. Téma znečisťovania vody však z inscenácie „netrčí“, je organicky zapracovaným a nie dominujúcim motívom.

K napätiu a katarzii síce nedošlo, no inscenácia má svoje výtvarné, režijné i bábkoherecké kvality. Základným tvarom scénografie Olgy Ziębińskej je kruh. Kruhové je jazierko, svet na jeho dne, mlynské koleso aj mesiac. Jazierko predstavuje obruč a jej klopením sa rozlišuje dianie nad hladinou i pod hladinou. Je to jednoduché, mimoriadne efektné a výtvarne i režijne výborne zvládnuté riešenie. Dôležité je aj to, že ak sa v deji práve nachádzame pod hladinou, herci stvárňujúci postavy na brehu majú ústa prekryté tak, aby ich hlas znel dunivo tlmene, teda akoby sme ich počúvali pod vodou. Plavba smerom na hladinu je zobrazená protismerným pohybom obruče aj bábky. V priestore pod obručou je točňa, ktorá predstavuje stôl s pohostením na privítanie Vodníčka medzi obyvateľmi jazera. V iných častiach sú do nej zastoknuté rastliny a jej točením vzniká ilúzia pohybu – plávania postáv (bábok).

Vedľa jazierka je umiestnené mlynské koleso. Na ňom sa ide Vodníček s rodičmi povoziť. Kapitolu z knihy, v ktorej sám vojde do mlyna, takmer vypustí jazero a cíti ohrozenie, keď ho ťahá prúd vody, do inscenácie nezaradili. Scénografka pripravila režisérovi podmienky aj na zobrazenie časti, v ktorej malý Vodník spoznáva mesiac: nadizajnovala kruh tak, že visiaci a podsvietený zobrazuje mesiac, po položení na obruč – jazierko zas ľadovú plochu. Aj táto kapitola však v inscenácii chýba a scénická premena je tak veľmi rýchla.

Inscenácia obsahuje niekoľko radostných, hravých momentov, vždy stvárnených s citom a kreatívne. Rozhnevaná ryba dá Vodníčkovi „facku“ chvostom. Vodníček zavolá chlapcov, že môžu jazdiť na rybách a jednému z nich na konci ryba vyzlečie trenírky. Vodníček sa v dôsledku dlhého pobytu na suchu stane „nadýchaným“ a nedokáže sa ponoriť, dokiaľ zo seba nevypustí vzduch. To zobrazili pomocou bublifuku ako bublinky unikajúce z jeho zadku.

Bábky do inscenácie Chronoškriatkovia navrhla výtvarníčka z plsti. V tomto prípade zvolila špongiovito pôsobiaci materiál, ktorý pripomína (aj) koraly. Bábky vodníckej rodiny majú ľudské črty tváre ozvláštnené tyrkysovými vlasmi. Realistické, no tendujúce k ľahkej retro štylizácii sú odevy manekýnov predstavujúcich chlapcov pri jazierku. Nesympatickú vizáž má bábka rybára – tučnejšiu červenú tvár a fúzy, typickú vestu s kapsičkami a klobúk.

Prostredím deja je jazierko a jeho bezprostredné okolie. Režisér pracoval aj s reálnou vodou: keď vodník vylezie na hladinu, vďaka dobre vymyslenému postupu a koordinácii hercov na javisku steká z bábky (v skutočnosti nie priamo z nej) väčšie množstvo vody. Voda v kovovom lavóre je tiež hlavným prostriedkom na vyrábanie zvukových efektov. Herci alebo javiskoví technici ozvučujú akcie špliechania, ale vytvoria aj zvuk napĺňajúcej sa a na dno klesajúcej plechovky.

Vynikajúca je tiež hudba Lazara Novkova, ktorá má predovšetkým rytmizujúcu a dynamizujúcu funkciu. Herci a herečky ju interpretujú na strunových a bicích nástrojoch, aj na trúbke. V komornej inscenácii účinkuje šesť členov a členiek súboru BBD. To umožnilo silný zástoj (nimi) naživo interpretovanej hudby, ale aj precízne animovanie bábok (pri niektorých akciách vodia bábku dvaja). Lukáš Tandara stvárnil otca malého Vodníka, v hlasovom prejave tak pracoval s prislúchajúcou rozvážnosťou a otcovskou hrdosťou. Ľubomír Piktor mal ako kapor Cyprián hlbšie posadený hlas a zobrazil istú komótnosť postavy. René Sorád našiel vhodnú štylizáciu detskej postavy – Vodníčka nekreoval ako nezbedníka, ale ako skúmavé dieťa. Aj Michal Adam, Miroslava Dudková a Miriam Kalinková si s detskými postavami poradili tradične dobre, bez prehnaných rušivých fistúl či iných povrchných uľahčení.

Inscenácia Vodníček končí v neočakávanom momente: rozlúčke Vodníčka s kamarátmi pred zimným spánkom nepredchádzala žiadna výrazná zápletka, preto pôsobí záverečná stmievačka unáhlene a vyvoláva rozpaky i očakávanie, že dej by mal ešte pokračovať. Azda bude takto nekonfliktne poňatý dej vyhovovať tým najmladším alebo menej skúseným divákom a diváčkam, pre ktorých môže byť inscenácia silným estetickým a divadelným zážitkom. Hoci je práca Olgy Ziębińskej a hereckého súboru vynikajúca, režijný talent Jakuba Maksymova nesporný, inscenácia Vodníček nie je jednoznačným úspechom.