VEČNE ŽIVÉ POLITICKÉ „ČAJE“ (AJ U PÁNA SENÁTORA)

Dramaturgia: Róbert Mankovecký, scéna: Jozef Ciller, kostýmy: Marija Havran, hudba: Miloslav Kráľ, Róbert Mankovecký, pohybová spolupráca: Katarína Vlniešková, úprava, texty piesní a réžia: Jakub Nvota.
Účinkujú: Slivka – Ján Kožuch, Slivková – Milena Minichová, Sekera – Martin Horňák, Hronec – Štefan Richárech a. h., Elena – Anna Mižičová, posl. FDU AU, Lopuškinová – Jana Oľhová, Tajomník – Dominik Zaprihač a. h., Politik – Viliam Hriadel, Jeho žena – Petronela Valentová, Ministerka – Eva Gašparová
Scénická hudba: King & Manky Funebral Band
Zloženie skupiny: piano – Róbert Mankovecký/Radovan Kráľ, basgitara, kontrabas – Pavol Drgoň, saxofóny, klarinet – Jaroslav Jonis/Maroš Libič, bicie – Roman Frátrik/Ľubomír „Jozef“ Kramár/Viliam Kováč
Premiéra: 30. 5. 2008, Slovenské komorné divadlo Martin
Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba – „zaspomínať“. V inscenácii nie je prítomná ani asmosféra prvej republiky, a dokonca ani typický inscenačný „kolorit“ hier, ktoré sa satiricky vzťahujú na obdobie, tak veľmi kriticky prehodnocované za socializmu, až tak, že mnohé z jeho „klišé“ sa v konvencionalizovanej podobe dostalo ako znak doby (pravdivý!) aj do inscenácií dneška. Z obdobia Stodolovej „meštiackej“ prvej republiky zostala na javisku iba jej estetika a satiricko-kritický rozmer jeho textu. Námet spolu s postavami sa dostal do nových archetypových súvislostí, paradoxne – zabsurdňujúcim akcentom tých starých.
V prípade „Nvota“ však určite nejde iba o záležitosť veku, či o snahu búrať zaužívané konvencie a pohľady tak, ako je to napríklad príznačné pre adaptácie starých textov z „pera“ dvojice Peter Pavlac a Patric Lančarič. O Jakubovi Nvotovi je známe, že so svojím Túlavým divadlom, inscenáciámi niekedy až veľmi ostro si pohrávajúcimi napríklad so Shakeaspearovými textami sa nesnažil o ich „reparáciu“ aktualizáciou „ducha“ hry, ale že je pre jeho rukopis príznačné až „používanie“ textov (a akýchkoľvek iných námetov) na to, čo cíti pre dnešnú dobu ako najpálčivejšie, najvážnejšie, v zmysle uchopenia a karikovaného (či iného) vyzdvihnutia nejakej jej črty.
Stodolov Čaj u pána senátora však tentoraz necítil ako groteskné a iba už smiešne hamletovské bláznivenie či komicky videnú samozvrhlosť ľudí alebo už iba ako vypŕchnutú romeovskú a júliinskú ľúbostnú naivnosť či až ako akýsi falzifikát mileneckej úprimnosti. Cítil ho ako Dnešok, ktorý je zostarnutý a iba nevedome túži ožiť. Ožiť ženbou v neskorom veku v mladou ženou a neskôr opäť nevedome pomocou vstupu do politiky. Uzatvára však iba ďalšie „politicky“ stvorené a odôvodnené manželstvo, v ktorom sa iba opakuje bludný kruh nevedomých túžob, v ktorých žije so svojou manželkou. Lebo aj vernosť jeho novej „lásky“ je založená iba na neustálom pokornom utieraní prachu po nej, lebo iba v tom vidí špinu…
Ako to Nvota dosiahol?
Základný príbeh o neúspešnom majiteľovi pohrebníctva Slivkovi, ktorý sa na nátlak svojej ambiocióznej manželky stal politikom, síce ponechal, pozmenil však jeho žáner, čiastočne aj formu a situoval ju do súčasnosti. Hru vyrozprával ako kabaret, k politickej satire pridal frašku a miestami niekde až do absurdnosti dohnanú grotesku. Kabaretnou formou – piesňami hudobne pripomínajúcimi často tie najhoršie odrhovačky vtedajších „swingových“ a dnešných „popkultúrnych“ čias – a s nadľahčeným, mierne ironickým komentárom rozprávača-kabaretiera (MG hlas) – posunul jej význam do polohy, ktorej rozumieme: jazykom, vizuálnym kódom (teda aj pohybového), motiváciami konania postáv, prestihmi z činoherných častí do kabaretných atď. Inscenácia sa tak stala nielen satirou na nedemokratické správanie sa aj našich dnešných poslancov, v čom je zachovaný základ dejovej línie, ale i výrazom politickej kocúrkovštiny (v čom zachováva podobu nášho starého „dobového“ – presnejšie – archetypového správania sa). Celkovým výkladom však hru metaforizoval – ako už čiastočne vyplýva aj z úvodného kritického zamyslenia nad významom jej martinskej podoby – do podoby novodobého absurdného politicko-spoločenského divadla, akýchsi až mŕtvolnosťou zapáchajúcimi prastarých archetypálnych návykov, s pomocou ktorých obludne „prerastáme“ (alebo sme už hlboko vrastení) nielen do verejného a manželského života, aby sme sa cez ne aj tu cítili „známo“ dobre, ale predovšetkým do seba samých spôsobom (t. j. v konečnom dôsledku všade), ktorý sa zdá nezvratný…
Zosúčastnenie základnej významovej línie sa dialo predovšetkým pozmenením kresby postáv a aktualizáciou dialógov i tým, že niekde ostro vyhranil ich vzťahovú podstatu ako napríklad v úvodnom dialógu medzi Slivkovou dcérou a jej nápadníkom. Dialóg medzi nimi sa zmenil na rozhovor medzi dvoma mladými ľuďmi, ktorí až príliš podľahli uvedeným archetypovým „klišé“ (lebo aj o hodnotové, či iné „praklišé“ v Stodolovom úvode ide). Postavy boli ale vo svojich zmenách vykreslené plastickejšie a išli častejšie a hlbšie k podstate veci, ako pridané či upravené dialógy. Zo Slivkovej sa napríklad stala omnoho mladšia druhá Slivkova manželka, bývalý gardový kapitán Lopuškin, ktorý manželov prišiel učiť „nóbl“ poslaneckú etiketu ženou, ktorá „hladko“ prežila socialistický režim, Pani ministrová vulgárnou političkou, ale vždy iba vtedy, keď má „vypnutý“ mikrofón, pretože pred nami – novodobým „davom“ – si vždy musí zachovať svoju meštiacku ľudskú tvár.
Herci tak aj v nových podobách Stodolových postáv dostali veľký priestor pre ich vykreslenie, a niekde sa im to až bravúrne podarilo. Veľmi artistné bolo rozkrytie ich „neduhov“ nielen vďaka veľkému komediálnemu talentu a vlohám tak „mladšej“ – Eva Gašparová, Jana Oľhová, Petronela Valentová, ako aj „staršej“ generácie divadla – Ján kožuch, Martin Horňák, ale aj vďaka miestami veľmi vynaliezanej hereckej práci s truhlami, ktoré tvorili základ scénografického riešenia inscenácie. (Hojne sa utierali, presúvali, zápasilo sa cez ne o niečo, skrývalo sa v nich či bolo v nich niečo schované.)
Najväčší problém s komediálnym spodobením postáv mala „nová“ generácia martinských hercov, počnúc Milenou Minichovou v postave pani Slivkovej a Dominikom Zaprihačom v postave Tajomníka končiac. Možno aj vďaka už zmienej aktualizácii a „iného“ čítania Stodolovej doby, nevedeli zo svojich postáv vytvoriť prototypy dneška (či dôsledne si aspoň udržať zvolenú líniu), ale iba slabšie napodobeniny „tajomníkov“, „mladých manželiek“ starých mužov či intelektuálne založených „škaredých“ dcér atď., aké vidíme takmer vo všetkých televíziách dennodenne a takmer vždy veľmi „rovnako“ ukázaných (či už v dokumentárno-autentických alebo hraných programoch).
V inscenácii však tiež zostalo dosť nedotiahnuté hlavne po motivickej a kompozičnej stránke. Či už išlo o kabaretné piesne (tematicky neladili, iba náladovo) alebo o záverečnú pointu, v ktorej by „noví“ poslanci na čaji u pána senátora boli obrazom živých mŕtvol, a nie iba skupinou zídenou na akomsi absurdnom a neslušnom spoločenskom stretnutí… (Tak, ako to okrem iného naznačovala aj už uvedená herecká práca s truhlami.)
Ďalším jednoznačným veľkým kladom inscenácie bola jej hudobná zložka, živo hrajúci „Funebral Band“.
***
Prach však aj napriek tomu počas predstavenia pomaly vypadával z celej našej doby, nielen z viac či menej vydarených divadelno-satirických „mŕtvol“ Ivana Stodolu a Jakuba Nvotu…

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.