V jednoduchosti je krása?

Bon Appetit! Komédia pre gurmánov

Scenár, réžia: Kamil Žiška

Dramaturgia, úprava, bulletin: Jakub Molnár

Scénografia, kostýmy: Tomáš Ciller

Úprava kostýmov: Jana Kadaňková

Hudobné koláže: Kamil Žiška

Výroba scény, svetlá, zvuk: Peter Kovaľ

Preklad replík do češtiny: Jana Šteflíčková

Účinkujú:

Hannah Glasse: Jana Jenčová

Magdaléna D. Rettigová: Anna Čonková, a. h.

Ján Babilon: Miroslav Bodoki

Marie Ébrard: Jaroslava Sisáková, a. h.

Hlasy:

Hans Kristián Božolé: Igor Kasala st.

Generál: Peter Biž

Prešovské divadlo Viola sa snaží ulahodiť chuťovým bunkám divákov novou inscenáciou komédie pre gurmánov Bon appetit!, ktorú uviedlo vo februári. Po dvanásťchodovom menu v hre Odamšeneodam tentokrát nejde o degustačnú večeru, skôr o výlet do histórie gastronómie. Na javisku sa stretávajú tri autorky a jeden autor prvých kuchárskych kníh v dejinách. Napriek tomu, že historicky by ich stretnutie možné nebolo, rovnako ako v predchádzajúcej inscenácii to tvorcovia zariadili. Hannah Glasse, Magdaléna D. Rettigová, Ján Babilon a Marie Ébrard sa stretávajú v nebeskej čakárni, paralele očistca. Ako trest za svoje pozemské hriechy sú odsúdení na posmrtný život bez niektorých, pre kuchárov najdôležitejších, zmyslových vnemov. Predsa čo je to za kuchára bez chuti a čuchu? A napriek tomu sa celá inscenácia začína roztáčaním mlynčekov na kávu, paradoxne jednu z najvoňavejších substancií na zemi. Ako postupne melú, tak sa rozbieha aj konverzácia a monotónne zvuky mlynčekov dopĺňajú životné príbehy jednotlivých postáv. 

Ak sa v Odamšeneodam životopisná línia tiahne celou inscenáciou, Bon appetit! volí oboznámenie s komplexnými životopismi hneď na začiatku, postupne sa v priebehu rozrastajú o rôzne nuansy jednotlivých postáv či krajín, z ktorých pochádzajú. Keď už je „kafíčková spoločnosť“ pani Rettigovej kompletná, odhaľuje sa dôvod ich spoločného pobytu v nebeskej čakárni. Svet je v ohrození. Spupný Generál sa rozhodol, že Zem sa mu hnusí natoľko, že by na ňu použil svoj jedinečný gombík, ktorého stlačením bude planéta raz a navždy zničená aj s ľuďmi. Divadlo Viola sa snaží prinášať vo svojich inscenáciách vhľad do histórie a zároveň pranierovať neduhy spoločnosti a súčasnej situácie. Bohužiaľ, Bon appetit! nevyužilo silu motívu Generála, ktorý chce zničiť ľudstvo, naplno, počas príbehu sa vytrácal, miestami až upadal do zabudnutia, najmä v momentoch škriepok či politických narážok. Jeho hrozba síce bola po celý čas niekde v úzadí, nevisela však nad hlavami postáv ani divákov, čo v konečnom dôsledku ubralo na sugestívnosti príbehu a jeho výpovede. Napriek tomu, že štyria kuchári majú zachrániť svet potešením pôžitkárskeho jazýčka Generála, občas to skôr vyzerá ako kuchárska reality show, čo však mohol byť aj zámer inscenačného tímu. Samozrejme, každý z nich chce Generála potešiť tým najlepším z kraja, odkiaľ pochádza. Dostávame sa tak do víru slovensko-francúzsko-anglicko-českých jedál, z ktorých vzíde rozhodnutie uvariť Generálovi tú najlepšiu, pravú taliansku pizzu. Kuchári však v čakárni nemajú žiadne zásoby, nemajú teda z čoho jedlo pripraviť. 

Tu sa v deji objavuje piata postava, rozprávač Hans Kristián Božolé, ktorý je počas celej inscenácie prítomný len akusticky, nevieme teda, ako vyzerá. Ponúka postavám jedinečnú možnosť výletu z nebeskej čakárne na taliansky trh s tými najlepšími surovinami. Symbolicky použijú ako dopravný prostriedok vlak Farfalle, ktorý poháňa paradajkový pretlak. Cesta do Talianska je hektická a ceny na trhu nehorázne vysoké. Kuchári však pôsobia, akoby bol ich rozpočet bezodný, a síce sa rozhorčia nad sumou, ktorú treba zaplatiť za mozarellu či pretlak, nakoniec však peniaze vytasia. Opäť sa naskytá paralela s aktuálnou dobou obrovskej celosvetovej inflácie, v ktorej sú potraviny drahé, ale jesť sa predsa musí. Rovnako sa dá k dnešným trendom v stravovaní pripodobniť aj vyberanie surovín. Moderná doba kladie veľký dôraz na kvalitu, aj kuchári preto cestujú najprv do Talianska po ingrediencie na pizzu a neskôr po to najlepšie čierne korenie priamo do Indie. Ani jedno z jedál však Generála neosloví, zdá sa byť definitívne rozhodnutý ukončiť pôsobenie ľudstva na Zemi. Nakoniec mu nečakane ulahodí to najjednoduchšie – obyčajná krupicová kaša. Napriek tým najkvalitnejším a najčerstvejším surovinám tak Zem zachráni krupica. Akokoľvek vyberané jedlá sa kuchári snažili pripraviť, nič z nich neprekonalo tento obyčajný pokrm.

Text Kamila Žišku je primárne postavený na slove a jeho interpretácii, čo vidieť aj v inscenácii. Väčšinu textov herečky a herec odriekajú za dlhým bielym pultom, ktorý sa podľa potreby premieňa na bar, kuchynskú linku či expres Farfalle. Scéna je jednoduchá, dominuje jej biela farba, ktorá je podľa potreby nasvietená či dotvorená projekciou. Rekvizity z bežného života v kuchyni, ako napríklad hrnce či mlynčeky na kávu, dotvárajú atmosféru čakárne plnej kuchárov, no zároveň odosobňujú priestor. Ako básni pani Rettigová, kuchyňa je miestom vôní, chutí a pocitu domova. Nebeská čakáreň však nemá navodiť pocit domova či miesta, kam človek patrí. Navodzuje pocit priestoru, kde síce postavy musia neurčitú chvíľu zotrvať, nijako im však neprirastie k srdcu, práve naopak, navodzuje väčšiu a väčšiu túžbu po posmrtnom živote mimo nebeskej čakárne. Na premeny scény herci využívajú variabilitu kuchynského pultu, ktorého odoberateľné dosky použijú na práve potrebné stvárnenie situácie – herci sa pod ne ukryjú alebo použijú pult ako tabuľu. Personalizácia jednotlivých historických osobností je na javisku prítomná prostredníctvom kostýmov, ktoré vytvoril Tomáš Ciller s použitím fundusu Márie Cillerovej. Každá z postáv ma na sebe odev prislúchajúci dobe a krajine, v ktorej strávila svoj pozemský život. Tomáš Ciller sa sústredil najmä na detaily kostýmov, ktoré dotvárajú celkový dojem pôvodu či spoločenského zaradenia jednotlivých postáv. Kým Anna Čonková ako pani Rettigová, zástankyňa tradičnej kuchyne a tiež bojovníčka za hygienu v kuchyni, má na sebe tradičný český odev z prostredia menších miest či dedín, Jaroslava Sisáková ako Marie Ébrard je odetá sofistikovane vo francúzskom štýle s klobúčikom. Miroslav Bodoki ako Ján Babilon odetý v smokingu ukazuje, ako bol oblečený muž z budapeštianskej vyššej vrstvy. Jana Jenčová ako Hannah Glasse stelesňuje anglickú uhladenosť a eleganciu. 

Herecký štýl inscenácie sa odvíja od charakteru samotného textu. Jednotlivé postavy odriekajú svoje repliky s minimálnym pohybom, sústredia sa na hovorenie textu. Prejav každej z nich má však svoje špecifiká. Jana Jenčová v úlohe Hanny Glasse celý svoj prejav stavia na silnom anglickom prízvuku a typicky suchom humore. Jej postava je sama osebe trochu kontroverzná, Jenčová teda po celý čas hrá jemnú, nenápadnú anglickú dámu – do momentu, keď jej ostatní nepripomenú históriu, ktorá o Glasseovej hovorí, že veľa z jej ,,originálnych“ receptov je ukradnutých. V tomto momente môžeme vidieť aj Jenčovej energickejší prejav, ktorý dobre dopĺňa vzniknutú nekomfortnú situáciu. Magdaléna D. Rettigová Anny Čonkovej je pravá Češka s dokonalou češtinou (herečka študovala na pražskej DAMU). Občas sa snaží byť dámou, stále je však oddanou manželkou a pani kuchárkou pre široké masy. Jej Dobromila je presne taká, ako hovorí jej meno – milá, hravá, plná nápadov a veľkých plánov. Marie Ébrard Jaroslavy Sisákovej má trochu navrch nad ostatnými postavami. Ako predstaviteľku francúzskej buržoáznej vrstvy ju všeličo pohorší a dobre si premyslí, k čomu sa vyjadrí, aby neplytvala slovami. Jej Ébrard je chladná ako voda v Lamanšskom prielive, drží si odstup. Sisákovej herectvo je čisté, presné, len málo emočné, čo však tejto postave zodpovedá. Bodokiho Ján Babilon je napriek tomu, že žil v Budapešti, pravý Slovák. Jeho postava stelesňuje a karikuje všetky nedostatky slovenského národa. Babilon má oproti Ébrard názor na všetko a musí ho aj vyjadriť. Najpravdivejšie sa vyjadruje pod vplyvom alkoholu a vtedy je jeho názor svätý. Bodoki dostal trochu nevďačnú úlohu, na javisko prináša politické narážky, ktoré sprvu vyznievajú vtipne, no s ich zvyšujúcim sa počtom rastie aj miera trápnosti. Na prvých vtipoch sa zabaví takmer celé hľadisko, na ďalších sa už myknú kútiky úst málokomu. Narážok je veľa a vyznievajú veľmi neprirodzene, ale Bodoki sa ich snaží predniesť s ľahkosťou a jemu typickým nadhľadom. Zdá sa, akoby tvorcovia chceli nevyužitý potenciál postavy Generála nahradiť politikou, ktorá však bola, bohužiaľ, do textu implementovaná násilne. Nakoniec sa síce postavám podarí Generála nasýtiť a zachrániť Zem, postavu Generála však znázorňuje guľa nápadne pripomínajúca koronavírus, čo pôsobí už trochu zbytočne ako snaha dostať do textu niečo navyše.

V tejto inscenačnej podobe ide spočiatku o zaujímavé sledovanie štyroch významných osobností kuchárskeho sveta, postupom času sa však sila jednotlivých motívov vytráca, až postupne vyprchá. Spôsobuje to najmä zmienená snaha priniesť do inscenácie aj tému súčasnej slovenskej politickej situácie a zároveň strata apelatívnosti, o ktorú sa spočiatku dielo snaží. Z dramaturgického hľadiska by Bon Appetit! veľmi prospelo zredukovať dĺžku, zhutnením motívov a zároveň znížením množstvo politických narážok, ktoré už vcelku nepôsobili zrozumiteľne a divák sa v nich strácal.

Hoci by si inscenácia Bon Appetit! zaslúžila viac pozornosti, než si dokáže získať na svojom začiatku, je naozaj všehochuťou pre gurmánov. Z charakteru inscenácie sa tiež zdá, že sa postupom času bude snažiť prispôsobiť reáliám, ktoré sú v čase premenné, a na pozadí životov štyroch známych kuchárskych spisovateľov sa tak možno vyvinú aj ďalšie „chuťovky“ lahodiace náročným chúťkam gurmánov.