V hlavnej úlohe YouTube

Námet, réžia a choreografia: Renana Raz
Asistent réžie: Shani Ben Haim
Hudba: výber
Text: Hillel Kogan
Kostýmy: Michaela Mokrá
Svetelný dizajn: Slavomír Šmálik
Produkcia: Veronika Pavelková

Účinkuje Company elledanse: Zuzana Hianiková, Zuzana Sehnalová, Zuzana Kočišová, Dana Okáliová, Michaela Šimonová, Jana Šuchová, Stanislav Stanek, Pavol Kovalčík, Rado Piovarči a Michal Heriban

1. a 2. premiéra 6. a 8. septembra 2013, v Divadle elledanse v Bratislave

Čo všetko sa dá nájsť na YouTube? Od videí tancujúcich detí cez židovskú svadobnú oslavu až po škrečka v spomalenom zábere či tancujúceho papagája. V projekte YouMake ReMake v Divadle elledanse tanečníci–performeri priamo na javisku reagujú na vybrané videá z YouTube – prerábajú ich, parafrázujú, hyperbolizujú, komentujú a prinášajú celkom jedinečný a svojský výklad. Inscenácia sa tak stáva dialógom medzi videami z kanálu YouTube premietanými na plátne a ich scénickým stvárnením na javisku priamo pred očami divákov.

Multižánrový projekt YouMake ReMake vytvorila v Izraeli v roku 2010 Renana Raz, mladá izraelská choreografka, tanečníčka a herečka. S nezávislou tvorbou začala Raz v roku 1999, a odvtedy získala za svoje choreografie už niekoľko ocenení (ceny Ministerstva kultúry štátu Izrael, Israeli Theatre Awards či Young Artist Rosenblum Awards); medzinárodný úspech jej však priniesol práve projekt YouMake ReMake, ktorý v rámci festivalu FOCUS SLOVENSKO IZRAEL naštudovala aj so slovenskými tanečníkmi z Company elledanse. Takmer všetci tanečníci zo súboru (Zuzana Hianiková, Zuzana Sehnalová, Zuzana Kočišová, Dana Okáliová, Michaela Šimonová, Jana Šuchová, Stanislav Stanek, Pavol Kovalčík, Rado Piovarči a Michal Heriban) v inscenácii nielen potvrdili svoju pohybovú zdatnosť, ale ukázali i svoje ďalšie kvality – kreativitu a zároveň zmysel pre výraz, ako i čiastočnú prácu s mimikou. Vďaka tomu v tomto projekte nezastávali len funkciu tanečníkov, ale skôr performerov. Renana Raz je zároveň nielen matkou samotného projektu, ale i jeho režisérkou a choreografkou jednotlivých výstupov.

Keďže YouMake ReMake nie je klasickým typom divadelnej inscenácie, nie je možné ho z takého hľadiska ani hodnotiť. Tanečno-pohybová inscenácia pozostáva z dvanástich sekvencií – každú tvorí video a zároveň jeho remake, pri čom sa strieda niekoľko možných variácií poradia. V jednom prípade vidíme ako prvé samotné video a máme tak možnosť hádať, ako asi bude vyzerať jeho druhá prerobená verzia, alebo práve naopak – vidíme najskôr parafrázu tanečníkov a následne prichádza prekvapenie z pôvodného videa. Tretím variantom je prelínanie tanečného predstavenia s konkrétnym videom na projekcii – vtedy dochádza k najpriamejšej diskusii pôvodného kusu s jeho remakom. V každej z jednotlivých sekvencií sa tvorcovia (režisérka i účinkujúci) zároveň snažia nielen o vtipnú repliku, ale i o originálne vypointovanie – v niektorých prípadoch tento zámer vychádza viac, v iných zostáva aspoň nápadité a zábavné predstavenie. Niektoré scény zároveň pozostávajú len z tanečných vystúpení (napríklad spoločná choreografia všetkých tanečníkov ako remake videa s tancujúcim papagájom), v iných sa mieša pohyb s akousi performanciou a niektoré sú dokonca výrazne scénické (výstup, kde je v pozadí premietané video s padajúcim snehom a v popredí za stolom sedí dvojica, ktorá mlčí – nudné video je vygradované nudnou etudou, samotné video zároveň funguje ako ilustrácia stagnujúceho partnerského vzťahu).
V rámci dramaturgie nedochádza k výraznejšiemu dramatickému oblúku (ak je to vôbec v takomto druhu inscenácie možné) a jednotlivé obrazy by zrejme mohli fungovať i v akomkoľvek inom poradí či samostatne. Prvá sekvencia je zoradená veľmi vhodne v poradí: remake ako prvý a až potom jeho originálne video. Publikum teda najskôr vidí na javisku tanečníka v bielom tielku a károvaných nohaviciach, ktorý na pomalú (akoby transcendentálnu, meditačnú) melódiu predvádza zvláštnu pohybovú choreografiu, ktorá má dokonca miestami jemne sexuálny náboj (keď sa popri tanečných pohyboch napríklad plieska po zadku, ukazuje na svoje nahé brucho či vrtí zadkom smerom k publiku). V jednej chvíli zostane stáť a vtedy sa v pozadí na plátne objavuje videoprojekcia, na ktorej malý chlapec v bielom tielku a pyžamových nohaviciach tancuje takmer identickú choreografiu na hip-hopový song. V tomto prípade teda tvorcovia cielene pracovali s prvotným prekvapením diváka, ktorý na začiatku predstavenia zrejme vôbec netuší, čo môže očakávať. Renana Raz využíva na viacerých miestach inscenácie práve kontrast medzi videom a jeho následným spracovaním (v tomto prípade je to protiklad malého chlapca, ktorý tancuje ako dospelý, k vystúpeniu reálneho dospelého tanečníka) – a vytvára tak akúsi polemiku medzi naším vnímaním prvotného videa i jeho remaku.
Scénografia je v inscenácii pochopiteľne minimalistická – tvorí ju prázdny priestor javiska s premietacím plátnom v jeho pozadí. Nápadité sú však práve kostýmy tanečníkov (M. Mokrá), ktoré v jednom prípade suplujú konkrétne videá (sú takmer identické ako pri videu s tancujúcim chlapcom) alebo majú iluzívny charakter – ako pri tanečníčke v kožuchu, ktorá má predstavovať veveričku či tanečníkoch vo farebných mikinách s kapucňami na hlavách v remaku videa tancujúceho papagája. V inom prípade kostýmy dopomáhali k spomínanému kontrastu remaku s originálom. Príkladom je remake videa s členmi novozélandského rugby tímu počas predvádzania ich bojového pokriku sprevádzaného tancom haka, ktorý parafrázovali tanečníčky v pestrofarebných minišatách a v lodičkách na opätkoch. Kostýmy tak dotvárali ich ladné až lascívne ženské pohyby, ktoré sa však postupne zmenili v takmer identický haka bojový tanec s pokrikom.
Prenesením do divadelného priestoru naberajú videá z kanálu YouTube celkom nové kontexty. Odrazu je to, čo denne sledujeme na internetových sieťach, zväčšené a dostáva sa do interakcie s performermi. V niektorých momentoch videá dokonca už vôbec nepôsobia až tak zábavne a vtipne – tvorcovia prostredníctvom nich tak odhaľujú nielen relatívnosť samotných videí, ale i nášho vnímania. Renana Raz spolu s tanečníkmi z Company elledanse dokážu vytvoriť aj z celkom nevinného a doslova milého videa (ako je skackanie malej ovečky) celkom zvrhlý, miestami až brutálny výstup. V kontraste so spomínaným videom s ovečkou je záznam zo židovskej svadobnej oslavy, na ktorom má nevesta zakrytú tvár závojom a zviazané ruky povrazom, ktorý drží jej otec popri tom, ako okolo nej tancuje (za burácajúceho potlesku ostatných Židov-mužov). Tanečníci spojili svoju reakciu na obe videá do jedného výstupu, ktorý začína skackajúcou nevestou – ako alúziou na jahňa – ktorá si počas behu snaží obuť topánku. Na scénu vzápätí prichádza ženích, ktorý najskôr romanticky objíma nevestu, postupne však dochádza z jeho strany k akejsi zvrhlej hre – zviaže neveste nohy i ruky a cez oči a tvár jej zaviaže závoj.
S kontrastom pracujú i niektoré z ďalších sekvencií, napríklad scéna s názvom My Humps, ktorá sa v predstavení zopakuje dvakrát – možno až ako akýsi lajtmotív projektu a jeho výpovede. Príťažlivá tanečníčka v bielizni a červených lodičkách si spieva popovú pieseň My Humps a popri tom lascívne tancuje s nafukovacím kolesom okolo pása. Po výstupe My Humps 2 nám tvorcovia na plátne odhalia aj pôvodné video – objemného muža, ktorý tancuje rovnakú choreografiu na rovnakú pieseň, nepôsobí však už tak príťažlivo ako tanečníčka, ale skôr u divákov vyvoláva smiech. Renana Raz tak zobrazuje nielen absurditu a akúsi zvrhlosť niektorých videí na YouTube, ale poukazuje aj na reakcie ľudí. Objektom pre náš smiech sa na internete často stávajú práve podobné videá, ktoré tvorcovia istým spôsobom hyperbolizujú a prenášajú z „nevinného“ prostredia internetu do javiskového priestoru, čím vytvárajú nové súvislosti.
Renana Raz ale nenecháva divákov len pasívne sledovať jednotlivé videá a ich kreatívne repliky. Kombináciou a stavbou scén provokuje fantáziu a predstavivosť divákov a pokúša ich hranice vnímania. V jednej zo sekvencií ide ešte ďalej a dokonca zo samotných divákov vytvára aktérov celého výstupu. Na kanále YouTube koluje niekoľko nahrávok znechutených reakcií rôznych ľudí na jedno konkrétne video. V sekvencii s názvom Re:Reaction sú na plátne premietané najskôr tri z týchto reakcií: skupina kamarátov, vojaci a niečia stará mama – pričom sú všetci rovnako pobúrení. Následne prichádza na scénu tanečník-performer s notebookom na stolíku, ktorý vyzve divákov, aby si prišli konkrétne video pozrieť – s upozornením, že nie je vhodné pre deti, pretože obsahuje „hardcore“ materiál. Konkrétni diváci, ktorí vystúpia na javisko (a na notebooku, ktorý je otočený chrbtom k publiku, sledujú inkriminované video) sa tak stávajú dočasnými aktérmi-performermi, pričom zvyšok publika má možnosť naživo vidieť ich bezprostredné reakcie na konkrétne video.
YouMake ReMake nie je síce klasický typ divadelnej inscenácie, no tvorcovia ani nemajú ambíciu robiť z neho niečo viac – preto je zrejme zbytočné polemizovať nad jeho presným žánrovým či druhovým zaradením. YouMake ReMake je skôr svojským formátom „multižánrovej performancie“ (ako ho nazývajú i samotní tvorcovia), ktorá pobaví a zároveň prekvapí výberom videí i rôznosťou a kreatívnosťou ich scénických parafráz. Jedným z možných problémov týchto typov formátov však je, že čerpajú najmä zo svojej originality a z prekvapenia diváka – stávajú sa tak akýmsi momentálnym trendom, boomom, a preto nemajú príliš dlhú životnosť. V prípade tohto projektu sa najzaujímavejším stáva práve dialóg, ktorý vzniká medzi videami z YouTubu a priamou interakciou tanečníkov–performerov na javisku. YouMake ReMake tak zároveň tvorí aj akýsi osobitý obraz dnešnej doby, v ktorej nastal hodnotový chaos – a pomaly sa zotreli hranice medzi banálnym a vážnym, medzi serióznym a žoviálnym i medzi virtuálnym a reálnym.
Katarína Cvečková
publikované online 19. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Katarína K. Cvečková

Katarína K. Cvečková je absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.