Úvod do problematiky konšpiritualizmu

Katarína K. Cvečková – Alžbeta Vrzgula: Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny

Réžia: Alžbeta Vrzgula

Dramaturgia: Katarína K. Cvečková

Scéna: Bet Moth

Kostýmy: Bet Moth

Hudba: Juraj Čech

Choreografia: Jakub Jablonský

Účinkujú:

Ann, Toni Wolff: Lenka Libjaková

Linda, Emma: Katarína Gurová

Kate_Blan02, Ona: Kristína Spáčová

Števko, Carl, Bývalý kamarát: Jakub Jablonský/Peter Tilajčík

Premiéra: 17. máj 2023, Uhol_92, Bratislava

Široký fenomén alternatívnej spirituality je po celom svete prítomný od šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy vyrástol z hnutia New Age. V našom priestore pozvoľna zapúšťal korene a bujnel od začiatku deväťdesiatych rokov. Nejde teda o žiadnu novinku. Hoci ide o mimoriadne rozsiahly fenomén so zásadným vplyvom na reálny život ľudí a zároveň pestrý materiál s mnohými performatívnymi prvkami, je umelecky len minimálne zmapovaný. Ak sa táto téma objaví v televíznej, filmovej či akejkoľvek inej tvorbe, ide zvyčajne o skratkovitú karikatúru, v ktorej je alternatívna spiritualita vykresľovaná ako sekta a ľudia na druhej strane ako nesvojprávne a naivné bytosti. Realita je však oveľa pestrejšia, zložitejšia a rafinovanejšia. Veľmi dobre to ukazuje inscenácia Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny, ktorú v dvoch verziách Carl a Emma uvádza divadlo Uhol_92.

Vzniku textu, ktorého autorkami sú dramaturgička Katarína K. Cvečková a režisérka Alžbeta Vrzgula, predchádzali rozsiahly výskum a rešerš rozmanitých zdrojov. Podľa konečného výsledku by sa text a aj inscenácia dali bez zveličenia nazvať „úvodom do problematiky konšpiritualizmu“. Cvečková a Vrzgula pracovali rovnako s odbornými zdrojmi, ktoré vo svete, ale napríklad aj v susednej Českej republike, fenomén skúmajú, zároveň si však robili vlastný „terénny“ výskum. Terénom sa v tomto prípade rozumie nepreberné množstvo profilov na sociálnych sieťach a ľudí na oboch ich stranách. Tých, čo obsah vytvárajú, aj tých, ktorí ho sledujú. Rozsiahle odvetvie novej či alternatívnej spirituality sa totiž počas pandémie preorientovalo práve na on-line priestor. V ňom sa cielene a neraz veľmi agresívne sústredí najmä na ženy a zameriava na ne celú škálu aktivít. Od neškodného príklonu k wellbeingu a osobného rozvoja cez ezoteriku spojenú s východnými náboženstvami, tarotom, kameňmi či mágiou až po nebezpečné interpretácie medicíny, šarlatánstvo a napojenie na konšpiračné teórie. Využíva a zneužíva pritom zraniteľné miesta spôsobené (aj) systémovou alebo vžitou nerovnosťou: očakávanú prácu pre druhých, prehliadanie ženských zdravotných problémov, neistotu v oblastiach materstva, tlak na vzhľad, psychickú a emocionálnu záťaž v rodine, ale aj osobné tragédie či traumy. Najrôznejšie poradkyne, vedmy, mentorky, šamanky, koučky či samozvané médiá cez svoje profily a príspevky na sociálnych sieťach ponúkajú na tieto zložité problémy jednoduché riešenia. Prostredníctvom lákavých, luxusných a na prvý pohľad zrozumiteľných príspevkov roztáčajú špirálu závislosti nielen na ich obsahu, ale najmä na produktoch, ktoré predávajú. Služby, kurzy či takzvané retreatyneraz stoja stovky či tisícky eur a mnohé ženy si na ne požičiavajú. Avšak to, čo v nich za svoje peniaze dostávajú, je prinajmenšom diskutabilné. V lepšom prípade sú to lákavé, no bezobsažné teórie, relaxácia, dobrý pocit a nádej. V horšom narušenie vzťahov, duševného a fyzického zdravia.

Cvečková a Vrzgula veľmi dobre reflektujú, že v centre je vždy charizmatická žena, ktorá sa cez svoj osobný príbeh a ilúziu blízkosti, ktorú sociálne siete umožňujú, stáva súčasťou života iných žien. Tie ju najskôr followujú, neskôr napodobňujú a napokon zbožňujú. V inscenácii je touto ústrednou postavou Ona (Kristína Spáčová). V úvode inscenácie sa ukazuje, ako nekriticky môže vyzerať vzťah guru zo sociálnych sietí a jej followeriek. Spočiatku ide najmä o komické scény. Followerky sledujú a komentujú jej príspevky o ryžovej výzve či rodinnej dovolenke vo Švajčiarsku. Čoskoro sa však ukážu prvky nebezpečnej manipulácie a šarlatánstva, ktorým podlieha najmä Linda (Katarína Gurová). „Ona mi povedala, že cyklus som si zastavila sama. Čas na sebe popracovať! Moje lono trpí kvôli môjmu mozgu. Život strávený v mysli je život mužského princípu. Musím viac spievať, maľovať, upratovať, vypnúť hlavu. Naša prirodzenosť je v jemnosti,“opakuje jej postava stereotypné predstavy o mužskom a ženskom svete, ktoré sú nezriedka súčasťou „učenia“ konšpiritualistiek.

Onedlho Linda informuje, ako odmietla liečbu hematómu na placente, neskôr konzervatívnu liečbu ekzému svojho dieťaťa. Odpoveďou na všetko je stíšenie sa a práca na sebe tak, ako ju odporúča Ona. V závere inscenácie ju však napriek tomu nachádzame nešťastnú, izolovanú, zmätenú a zacyklenú v magickom myslení a v bludných predstavách o fungovaní sveta a vzťahov. Vo výstupe s Bývalým kamarátom (Jakub Jablonský, Peter Tilajčík) vidno obojstrannú deštrukciou vzťahov a neschopnosť viesť dialóg. „Nechcem sa rozprávať s ľuďmi, ktorí si myslia niečo iné než ja. Dialóg je výmysel. Možno to tak nebolo vždy. Možno v minulosti naozaj fungovalo, že jeden povedal jedno a druhý ho počúval a potom povedal druhé. Ale to muselo byť dávno. V stredoveku,“ vraví Linde Bývalý kamarát.

Ona sa medzičasom demaskuje. Z éterickej a pokojnej vedmy sa stáva priamočiara podnikateľka. Z prednášky venovanej obdivovateľkám sa zakrátko stane biznisovo-strategický manuál, v ktorom Ona a jej tím v skratke ukazujú, aké je pozadie jej úspechu. „U nás skvelo zafungovali aj korálky na tehotenské bruško, Ona ich sama vyrába a myslí pritom na budúcu nositeľku. Tento osobný vklad je neoceniteľný, ale predávajú sa nám po 90 eur. Druhá skupina suvenírov sú nehmotné. Predávame spomienky. Zážitky. Pocit jedinečnosti, pocit výnimočnosti. Predávame možnosť niekam patriť. Patriť do kruhu vyvolených,“ vraví jeden z jej zamestnancov Števko (Jablonský/Tilajčík). Zamestnanci a Ona hovoria o tom, ako jednoducho vytvárať osobné príspevky, ktoré generuje umelá inteligencia, aj to, ako budovať svoju exkluzivitu najmä na nedosiahnuteľnosti a vytváraní dojmu, že ste niečo viac ako iní.

V tomto momente do deja prekvapivo vstupuje Toni Wolff (Lenka Libjaková). Niekdajšia pacientka Carla Junga, neskôr jeho milenka a spolupracovníčka bola autorkou archetypov ženskej psyché a hoci po celý život zostávala v Jungovom tieni a područí, zanechala významnú stopu v jeho práci. Teraz však na vlastné oči vidí, ako je po vyše storočí jej práca zneužívaná a že kým iní bohatnú na vykrádaní jej systému, ona prerobila milióny. Libjaková ako Toni podáva výborný výkon. Je to rázna žena, ktorá nemá žiadne zmilovanie s falošnou bublinou instagramového sveta. V jej hereckej kreácii sa zrkadlí zrelá žena, ktorá už videla a počula kadečo, takmer nič ju už neprekvapí a má nadhľad, no na iných miestach ukazuje, koľko zraniteľnosti v sebe nesie každý z nás. Toni sa v prvej časti líši aj kostýmovo. Kým zvyšok účinkujúcich má na sebe odevy rovných strihov z pevného materiálu s farebnou potlačou pripomínajúcou podhubie alebo pleseň, Toni je oblečená v mäkkom svetlom odeve s historizujúcimi prvkami na rukávoch či golieri. Kostýmy sa v priebehu inscenácie ešte viackrát zmenia, objavuje sa v nich motív húb a mycélia, ale aj jemných individuálnych vyjadrení konkrétnych postáv. Ich autorka Bet Moth za ne získala ocenenie Najlepší kostým sezóny v ankete divadelné DOSKY 2023.

Výtvarná stránka inscenácie výrazne prevýšila hudobný komponent. Hoci využitie skladieb ako Good Time Girl od Sofi Tukkerovej či staronový hit Wuthering Heights speváčky Kate Bushovej evokujú využitie hudby v instagramových videách, slúži len ako doplnok, nie ako plnohodnotná umelecká časť inscenácie.

Inscenácia otvára formálny experiment a odohráva sa v dvoch verziách. Ten istý dialóg Toni vedie raz s Carlom Jungom (Jablonský), v druhej verzii zas s jeho manželkou a svojou sokyňou Emmou (Gurová). Dejový oblúk sa ani v jednej verzií nemení a ani zásadne neposúva divákovo čítanie postavy Toni Wolffovej či celej inscenácie.

Je iste namieste oceniť nápad vytvoriť inscenáciu v dvoch verziách a pluralita výpovedí je niečo, čo sa dá v tvorbe Alžbety Vrzguly sledovať[1] a do budúcna aj očakávať so zaujímavými výsledkami. V tomto prípade však podobný experiment nezohráva rozhodujúcu úlohu, zmeny sa dejú len v nuansách. Napriek tomu má zmysel inscenáciu vidieť opakovane prinajmenšom z dvoch dôvodov. Prvým je porovnanie dvoch výrazne odlišných mužských hereckých výkonov. Vo verzii Carl postavy asistenta Števka, Junga a Bývalého kamaráta hrá Jakub Jablonský. Do inscenácie vnáša silnú maskulínnu energiu a oveľa presvedčivejšie vyznieva v záverečnom, vyššie už spomínanom, dialógu s Lindou. Vo verzii Emma účinkuje v postavách Števka a Bývalého kamaráta Peter Tilajčík. Ten svojím vzhľadom aj špecifickým prejavom inscenáciu obohacuje humorom, ktorý najlepšie funguje pri jeho interpretácii postavy zamestnanca Števka. Druhým dôvodom, prečo vidieť inscenáciu opakovane, je množstvo podnetov a informácií, ktorými ju autorky pretkali, aby vytvorili akúsi mozaiku komplikovaného sveta konšpiritualizmu. Napríklad z čistého bieleho priestoru s osvetlenou zadnou časťou sa po prestavbe v druhej časti inscenácie javisko mení na tmavé krátke vyvýšené mólo. Mení sa aj spôsob sedenia a diváci môžu sedenie v hľadisku vymeniť za voľné sedenie na javisku. Kým si publikum privyká na nový priestor, prebieha na scéne video storytelling, počas ktorého v pripravených projekciách tvorcovia inscenácie hovoria svoje postrehy a zistenia o téme. Viaceré z nich sú podnetné a vhodne dopĺňajú to, čo diváci vidia a počujú v priebehu inscenácie. Či ich však dokážu vstrebať, je otázne.

Slabinou inscenácie pritom paradoxne nie je informačný pretlak ani istá chaotickosť. Oboje akoby kopírovalo svet sociálnych sietí, z ktorého konšpiritualizmus ťaží. Problematicky vyznieva snaha vysvetliť, dopovedať a nájsť až rukolapné riešenia, ako fungovať s ľuďmi, ktorí konšpiritualizmu prepadli.

V druhej časti inscenácie sa všetky postavy postupne zo štylizovaných, no stále viac-menej civilne pôsobiacich kostýmov prezliekajú do kostýmov v štýle haute couture. Aj tentoraz sa dá jasne čítať motív húb. Výrazné klobúky, sukne pripomínajúce sieťované prstene hríbov či vlákna, ktorými spolu huby komunikujú. „Ľudstvo ako podhubie prerastá planétu. Prepájajú nás jemné spoločenské vlákna. V tej hustej sieti sú zapojení všetci a sebaláska a ďalšie egoizmy sú iba prekážkami evolúcie. K prežitiu nášho druhu je potrebná spolupráca. Všetko so všetkým súvisí,“ vraví postava Toni, kým z klobúka vyberá drobné guľôčky a ako spóry ich rozsieva ďalej do sveta.

Záver inscenácie sa však triešti na niekoľko možných koncov a ťažko si vybrať, ktorý je ten najdôležitejší a ktorý má byť pomyselnou bodkou. Je to ten, v ktorom sa aj Toni Wolff priznáva, že svoju úlohu (aspoň pre seba) nezvládla? Ten, v ktorom sa ukazuje, že nie sme ochotní diskutovať s tými, čo si myslia niečo iné? Alebo ten, v ktorom sa inscenácia stáča k informácii, že všetci sme vzájomne prepojení a bez spolupráce zahynieme? Ani jeden neprináša skutočne silný záverečný moment, čo z celkového dojmu inscenácie uberá. Je to škoda najmä pre neprehliadnuteľné množstvo vynaloženej energie a poctivú rešerš.

---

[1] Napríklad audioinscenácia Tichým hlasom je variáciou na tému aktivizmu a protestov vo verejnom priestore a vnímanie celku je do značnej miery ovplyvnené aj tým, v akom poradí si divák príbehy vypočuje.

Napísanie tejto recenzie podporil