Útrapy slovenského ľudu

Božena Slančíková Timrava: Rozsobáše

Réžia: Matúš Bachynec
Kostýmy: Ján Husár
Dramaturgia: Martina Mašlárová
Scéna: Barbora Šajgalíková
Hudba: Andrea Bučko
Pohybová spolupráca: Juraj Letenay
Light design: Ján Ptačin

Účinkujú: 

Jano Binbov: Peter Oszlík 

Jano Binbov st.: Ivan B. Vojtek 

Zuza Javorová: Andrea Sabová

Katera: Kristína Koblíšková a. h. 

Anča Kanátka: Gabriela Dolná a. h.

Paľo: Martin Nahálka

Zuza: Kristína Turjanová

Anička: Thalia Král a. h./Barbora Bagocká a. h. 

Ďuro Riapeľ: Branislav Matuščin

Anča Jachtačka: Eva Pavlíková

Zuza Riapeľová: Nikolett Dékány

Bodor: Otto Culka

Števo Rebrin: Tomáš Stopa

Zuza Bosá: Daniela Kuffelová

Paľko Bosý: Andrej Remeník

Marka Bosá: Ivana Kološová a. h.

Anča Bežanka: Vladena Škorvagová

Ondro Bežan: Dušan Ambróš a. h.

Iľa: Anna Dysko

Mara: Zuzana Moravcová

Sochor: Ján Hrmo a. h.

Mišo Mravec: Ján Cibula

Timrava: Andrea Sabová, Andrej Remeník, Ivana Kubáčková, Juraj Ďuriš a ďalší

Premiéra: 28. októbra 2022 v Divadle Andreja Bagara v Nitre

Režisér Matúš Bachynec, ktorý je od augusta minulého roka umeleckým šéfom Divadla Andreja Bagara v Nitre, sa k inscenáciám próz Boženy Slančíkovej-Timravy vracia opakovane. Ešte na pôde Vysokej školy múzických umení uviedol v roku 2015 Všetko za národ alebo Apple Pie a o dva roky neskôr v trnavskom Divadle Jána Palárika Ťapákovcov. V najnovšej inscenácii Rozsobáše spojil päť Timraviných poviedok (Katera, U Kanátov, Príde čas, Žiadna radosť, Mocnár) bez príkras zobrazujúcich realitu života na slovenskom vidieku. Dramatizácia pôsobí ako komplexný širokospektrálny obraz dediny a jej obyvateľov. Vo výbere textov Matúša Bachynca a novej dramaturgičky DAB Martiny Mašlárovej badať snahu o zachytenie množstva tém a poskytnutie plnohodnotného priestoru čo najväčšiemu počtu postáv. Jednotlivé poviedky sú radené skôr lineárne za sebou, než by boli vo väčšej miere navzájom prepojené. Ide v podstate o obsahovo aj mizanscénicky takmer oddelené celky. Spätosť osudov postáv podčiarkujú kolektívne scény, v ktorých sa na javisku stretáva celá pospolitosť – starí, mladí i deti. 

Kostýmové riešenie Jána Husára, ktorý hercov obliekol do jednoduchých odevov zemitých farieb, naznačuje symbolicky historizujúci prístup. Scénografia Barbory Šajgalíkovej je inšpirovaná fotografiou Martina Martinčeka s názvom Ovečky na paši. Na celom javisku sa rozprestiera stupňovitý terén prikrytý zeleno-hnedým kobercom evokujúcim prírodné prostredie – pôdu, trávu (metaforicky: domovinu). Atmosféru tajomna vytvára parostroj, pomocou ktorého sa v niektorých scénach hmla pomaly usádza nad krajinou. Svetelný dizajn Jána Ptačina je postavený na kontraste medzi svetlom a tmou. Šero a ponurosť je v protiklade k tlmenej jasnosti zelenajúcej sa trávy. Hudba (Andrea Bučko) kladie dôraz na tóny clivoty, ťažoby a smútku. Výrazne pôsobí kolektívny výstup, v ktorom sú účinkujúci otočení k divákom chrbtom, nachádzajúc sa na rôznych stupienkoch scény. Počas tohto výjavu odohrávajúceho sa pred kostolom znie náboženský spev dedinských žien s tragickým podtónom. Tak ako sú ľudia zrastení so svojou zemou a roľou, pevné putá panujú aj medzi nimi samotnými. Okrem príbuzenských väzieb a hierarchií v rodine ich ovplyvňujú tvrdé zásady a zvyklosti komunity. Len máloktorým z nich sa darí prekročiť zaužívané spôsoby života a vybrať sa vlastnou cestou. Timrava v poviedkach poukazuje na tragédie ľudí neraz spôsobené ich honbou za majetkom či nesprávnymi rozhodnutiami, keď lásku zamieňajú za peniaze a veno. 

Vybrané príbehy reflektujú rozličné ťaživé až fatálne osudy ľudí: vydaj a ženba, starodievoctvo a s ním spojená ostrakizácia, život vdovcov a vdov v ďalších vzťahoch, domáce násilie a brutálne správanie voči deťom, alkoholizmus, dominantné postavenie svokry v rodine a kruté ponižovanie nevesty, ako aj záhaľčivosť a majetkové spory. Timravine prózy napriek špecifickosti výrazne citovo zafarbeného a pre súčasníkov už archaického jazyka prehovárajú k divákom presným vykreslením charakterov postáv a poukazovaním na ich odvrátené stránky. Tvorcovia jazyk upravili a priblížili súčasnej reči, no ostala v ňom zachovaná bazálna neúprosnosť postáv. Staršie ženy neraz radia mladším, aby bitky vydržali (rovnako ako to dokázali aj ony) a ospravedlňujú svojich násilníckych synov (Mocnár). Skúsenosť, ktorú si ženy odovzdávajú naprieč generáciami, je okrem iného mĺkve znášanie násilia zo strany manžela. Jednou z tém, ktorá sa objavuje niekoľkokrát, sú matky dohadzovačky, ktoré pre svojich synov hľadajú manželky. V poviedke U Kanátov o priazeň syna Paľa (Martin Nahálka) súperia jeho matka Anča Kanátka (Gabriela Dolná) a druhá žena Zuza (Kristína Turjanová). Ženská solidarita do tohto mikrosveta nemá šancu preniknúť. Dolná svoju postavu formuje ako pohybovo statickú neoblomnú matrónu a zdôrazňuje jej neohrozené prvenstvo a dominanciu v hierarchii domácnosti. K neveste prehovára ironickým a cynickým tónom a osočuje ju. Vo vzťahu Paľa a Zuzy herci dokázali vyzdvihnúť istú ľahkosť a ukázať nádej na ich budúce spoločné šťastie. Turjanová však uveriteľne zobrazuje aj nemilosrdnosť svojej postavy, keď zversky bije vlastnú dcéru. 

Okrem poviedky U Kanátov je v inscenácii výrazný príbeh Zuzy (Nikolett Dékány) a jej rodičov Ďura Riapeľa (Branislav Matuščin) a Anče Jachtačky (Eva Pavlíková) z poviedky Príde čas. Dvadsiatnička Zuza viní svojich rodičov z toho, že premárnili celý majetok a ju si preto nikto nechce vziať za ženu. Spočiatku sa Dékányovej Zuza zdá byť veselým a nezávislým dievčaťom, postupne však podlieha tlaku okolia a čím je staršia, tým upadá do väčšej beznádeje a stráca vieru, že sa vydá. Pavlíková stvárňuje jej matku ako jednoduchú a nedbanlivú gazdinú, ktorej ide skôr o vlastné pohodlie a spokojnosť než o prosperitu a plánovanie budúcnosti. Do postavy vnáša komické elementy a kreuje ju charakteristickým zakoktávaním sa. Zuza sa síce môže tešiť z voľnej výchovy a rozmaznávania, no ukazuje sa, že v kritických chvíľach je to skôr na škodu. Rodina sa začne pod jarmom obáv z toho, či sa Zuza raz vydá, rozpadať. Vinia jeden druhého, Ďuro dokonca vyčíta Anči svoje rozhodnutie z mladosti, keď ju uprednostnil pred svojou skutočnou láskou kvôli venu. Nahlodaním vinou a výčitkami svedomia sa stupňuje aj jeho agresivita voči dcére.

Inscenačný celok, napriek hodnoverným hereckým výkonom založeným na podrobnej charakterokresbe postáv, vzbudzuje dojem rozdrobenosti. Dĺžka jednotlivých častí a ich izolovanosť vedie k tomu, že sme zahltení nepriaznivými osudmi postáv, avšak nepozorujeme napríklad polemizovanie s dobovými konzervatívnymi dogmami či autorský režijný výklad. Na vyrozprávanie tém by možno stačili len tri poviedky, ktoré by diváka sprevádzali konkrétnym a viditeľným dramatickým oblúkom. Inscenácia svojou koncentrovanou rozvláčnosťou trpí najmä od príbehu vdovy Zuzy Bosej (Daniela Kuffelová), ktorá po smrti manžela chce žiť so svojou dávnou láskou, vdovcom Janom Binbovom (Ivan B. Vojtek). Zuzine deti však nechcú pripustiť, aby do ich domu vstúpil cudzí muž. Kuffelová sprítomňuje osobnú drámu svojej postavy presnými realistickými gestami a využíva rýchle emocionálne strihy. Herecké výkony väčšiny hercov sú veľmi presvedčivé, no narážajú na oslabenú pozornosť diváka, ktorý miestami tápa v jednotlivých príbehoch. Najväčší dramaticky výbušný potenciál majú poviedky Mocnár, U Kanátov či Príde čas. Trochu odlišná je v tomto zmysle úvodnáKatera. Hlavná rovnomenná postava (Kristína Koblišková) predstavuje zemitú vílu ako symbol silnej a slobodnej ženy. Svojou rozšafnosťou a uvoľnenosťou sa odlišuje od ostatných, skôr utláčaných dedinčaniek. Vďaka živelnému tancu (pohybová spolupráca Juraj Letenay), hrdelnému hlasu a podmanivému spevu si k sebe dokáže pripútať muža, po ktorom túži. Zaradenie jej príbehu na úvod inscenácie však pôsobí skôr ilustračne a menej úderne. Nástojčivejšie by zrejme vyznela, ak by nasledovala po častiach s menej šťastným koncom, pričom by ich tak bolo možné vnímať v kontrapunktickom porovnaní. Katerin príbeh napríklad zaujímavým spôsobom komunikuje s postavou Ile (Anna Dysko) zo záverečnej poviedky Mocnár. Tá totiž po tragickej smrti svojho muža, opilca Ondra Bežana (Dušan Ambróš), ktorý ju pravidelne bil, má aspoň malú nádej na oslobodenie a šťastnejší život. 

Ako pomerne nešikovný inscenačný krok pôsobí rozhodnutie prevteliť osobnosť autorky aj do samotných scénických obrazov. Timrava sa objavuje hlavne v zastúpení dvoch hercov – Ivany Kubáčkovej a Juraja Ďuriša. Obaja sú odetí rovnako – v dlhých čiernych širokých šatách, aké nosievala i literátka, dokonca majú parochne štylizujúce ich do jej podoby. Toto gesto však vyznieva ako zbytočná a priamočiara citácia. „Timravy“ slúžia na dopovedávanie niektorých scén: stoja za postavami a tlmočia ich vnútorný hlas či opisujú isté okolnosti deja, napríklad vzdialenejšiu minulosť. Inscenácia vystavaná na silných hereckých výkonoch by si vystačila aj bez tejto popisnej vsuvky. Okrem dvoch spomenutých hercov je do postavy Timravy obsadený aj akýsi nemý dav Timráv. Medzi komparzom sú mladší i starší herci a herečky, ktorí v niektorých scénach nehybne stoja či sedia na stupienkoch scény. Zjavnejšie vysvetlenie ich prítomnosti než to, že sú pozornými svedkami a pozorovateľmi života dedinčanov, nie je jasné. Sú skôr rušivým prvkom, nakoľko inscenácia je už beztak obsadená celým hereckým ansámblom.

Inscenácia Rozsobáše ponúka nepochybne silné dramatické texty, ktoré sú podčiarknuté dôraznou hereckou prácou. Orientácii divákov však príliš nepomáha voľné koncipovanie jednotlivých poviedok. Režijno-dramaturgický tím sa zrejme príliš spoľahol na textovú predlohu, ktorú neozvláštňoval a rozhodol sa nechať ju vyznieť vo svojej pôvodnej sile. Inscenácii by však mohli pomôcť isté zdôraznenia či vypointovanie scén a výraznejší interpretačný kľúč.