Túlanie sa

Autor: Marek Maďarič (podľa literárnej predlohy Jozefa Cígera Hronského)
Dramaturgia: Andrea DÖMEOVÁ
Kostýmy: Zuzana ŠTEFUNKOVÁ
Scéna: Tomáš RUSÍN
Svetelná réžia: Ladislav KRAUS
Pohybová spolupráca: Eva MURÍNOVÁ
Réžia: Juraj NVOTA
Osoby a obsadenie:
Marta – Rebeka Poláková
Ján Karaba – Lukáš Latinák
Matka -Zuzana Kronerová
Ricka – Marián Miezga
Paula – Petra Vajdová
Cia – Zuzana Konečná
Patranovský – Ady Hajdu
Slúžka, Rehabilitačná sestra – Gabriela Marcinková
Poštár, Čašník, Hrobár, Kúpeľný zriadenec – Patrik Minár
Premiéra: 5. júna 2009 v Divadle Astorka Korzo 90 v Bratislave
Spracovaním troch noviel Marta, Cia a Paula zo zbierky Jozefa Cígera Hronského Sedem sŕdc Marekom Maďaričom pokračuje dramaturgia Divadla Astorka Korzo ´90 v sérii premiér inscenácií, ktoré vytvárajú dobové portréty. Na rozdiel od inscenácií Tolstoj a peniaze a Červená princezná ide o portrét, ktorý vychádza z hlboko precíteného a dôsledne pochopeného života bežného človeka z čias života Jozefa Cígera Hronského. Portrét našej minulosti – nespätý ani so sovietskym režimom a ani s nevoľníctvom ako v prípade predchádzajúcich dvoch inscenácií (obe spoločensko-politické zriadenia nás veľmi ovplyvnili) – je veľmi dôležitou súčasťou poznávania našej minulosti, kultúry myslenia a bežného života.
Hronského novely uverejnené v Siedmich srdciach – ako je známe – sú nielen spodobením dramatických ženských osudov, ale je ich možné pripodobniť aj k jeho človeku milión – Jozefovi Makovi. Ich prežívanie, vnútorné pocity atď. sú typické pre všetky ženy Hronského doby – ženy milión. Do jedného výrazového celku ich stmeľuje rovnakosť a uniformita v túžbach, snoch a nenaplnených osobných ambíciách a hlboký ponor do vlastných trápení. Práve tento aspekt sa stal základom režijného videnia dramatického textu (i noviel) Jurajom Nvotom a miestom, kde sa rozhodol uplatniť svoje poetizujúce videnie. Skryté motivácie a ženskosť v dušiach hrdiniek Hronského noviel ukazuje odkryto – prostriedkami, ktoré sú schopné ich pôsobivého aj divadelného vyjadrenia: diapozitívy, jednoduché atmosférotvorné klavírne melódie, vzdušná scénografia, znak klavíra zavesený v úzadí priestoru, kríž, biela farebnosť priestoru i väčšiny scénických prvkov, epicky tvarované monológy atď.
Inscenácia nám tak rozpráva tri pomerne jednoznačné a svojou typizáciou až jednoduché, aj keď veľmi pohnuté osudy troch hrdiniek prostriedkami, ktoré až impresionistickým spôsobom maľujú ich osudy. K najpôsobivejším patrí spodobenie túžby po hudbe Marty (Rebeka Poláková) tancom neďaleko „klavíra“ zaveseného v „kúte“ belostného priestoru, ktorý neónovo žiari a dodáva jej tancu nadzemskú ľahkosť. K najmenej vydareným patrí snaha o ilustratívne vyjadrenie radosti z príchodu Marty do mesta (vo výstupe s Mariánom Miezgom radostne „šantí“ na stoličkách s premietaným diapozitívom dobovej kresby mesta na pozadí) a tiché státie chorej a rozmaznanej mladej Cie (Zuzana Konečná) na stoličkách v úzadí priestoru počas nesmelého milostného stretnutia jej otca Patranovského (Ady Hajdu) s Paulou (Petra Vajdová). To, čo v práci s poetizujúcimi prostriedkami v inscenácii chýba, je ich neustále využitie a funkčné zapojenie do jej stavby.
Inscenácia kolíše aj čo sa týka hereckých výkonov. Vyžaduje totiž iné herectvo, ako je pre Astorku typické. Herectvo pracujúce s vývojom postavy, realisticky pristupujúce k vytváraniu našej predstavy o nej. Navyše herectvo, ktoré vie budovať význam postavy aj inak – v poetických vybočeniach do jej vnútra. To sa v inscenácii podarilo málokomu. Lukáš Latinák mal v postave farára a manžela Marty základné problémy s rečou a nebol ani manželom a ani farárom, ktorý nevie riešiť svoje problémy s manželkou. Marián Miezga v postave záletného architekta Ricka síce podal stabilný výkon, jeho postava však nemala ani dravosť záletníka a ani tragický rozmer muža, ktorý padol vo vojne. Štandardný výkon vo svojich postavách podali iba skúsenejší herci Astorky – Zuzana Kronerová v postave Matky Marty a Ady Hajdu v postave precitlivelého otca Cii – Patraského.
Inscenácia je však v kontexte tvorby Astorky zásadnou z jedného hľadiska. A to z hľadiska práce s najmladšou hereckou generáciou divadla. Jej pokojný rytmus, sústredenie sa až na realistické vykreslenie postáv, dôsledné a miestami do detailu veľmi premyslené herecké konanie a akcie ju učilo základom stavby tradičnej javiskovej postavy. Z tohto pedagogického hľadiska najvýraznejšie svoju postavu klamanej manželky Pavly stvárnila Petra Vajdová, Zuzane Konečnej sa jej Cia skĺzala do prílišnej detskosti a Marta Rebeky Polákovej bola síce zahraná s veľkou usilovnosťou, avšak v poetizujúcich častiach bola silnejšia ako v realistických.
Najväčším problémom inscenácie je však filozofia priestoru, do ktorého je inscenácia osadená. Jeho biela farba a možnosť práce so stenami ako s pohyblivými paravánmi síce na prvý pohľad vyznievala poeticky, avšak jeho unifikácia bola príliš sterilná (možno sa malo uvažovať o inom materiále) a inscenáciu posúvala do roviny neodôvodnenej ilustrácie Hronského ženy milión. Poetizácia priestoru už spomenutými prostriedkami síce z hľadiska významového i výrazového požadovanú kvalitu priniesla, neindividualizovala však inscenáciu (a jej hlavné hrdinky), ale v konečnom dôsledku ju urobila vnútorne schématickou, príliš až iba výtvarne pôsobiacou.
Režisér Juraj Nvota síce mohol výberom textu opätovne ukázať silu svojho divadelného zmyslu pre sociálny status postáv a zmysel pre inscenovanie obtiažnych vnútorných pochodov postáv, prílišná intermedializácia jeho jazyka však lyrike jeho rukopisu ublížila. Akcentovanie literárneho, výtvarného, fotografického (atď.) média v divadelnom tvare zameranom na tradičné chronologické spodobenie dramatických až tragických osudov prinieslo viac nedopovedaných súvislostí ako – zvyčajnú – hlboko sociálne a ľudsky cítiacu filozofiu Juraja Nvotu.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.