Trocha unavené soirée

Koncept a dramaturgia: Jakub Nvota
Scéna a plagát: František Lipták
Kostýmy: Simona Vachálková
Hudba: Kamil Mikulčík a dobové šlágre
Choreografia: Lacko Cmorej
Réžia: Juraj Nvota
Účinkujú: Milan Lasica, Lujza Garajová Schrameková, Dominika Kavaschová, Barbora Švidraňová, Kamil Mikulčík
Premiéra: 26. apríla 2014, Štúdio L+S Bratislava
Hovorí sa, že to, ako človek starne, vidí najviac na tom, ako rastú jeho deti. Teatrológ má poruke navyše ešte jedno meradlo: to, ako starne, si bolestne uvedomuje aj ako svedok starnutia svojich divadelných lások. Ba ako keby toto zrkadlo času bolo oveľa nemilosrdnejšie, krutejšie – s rastúcimi deťmi prichádza aj radosť z ich osamostatňovania, rozvoja a životných úspechov, no akú radosť môže mať divák pri sledovaní ubúdania síl svojho javiskového idolu? (Preto už som roky, ba desaťročia nebola v Suchého Semafore, preto tie rastúce obavy pri návštevách milovanej Ypsilonky, či na Slovensku projektov Blaha Uhlára…)
Milan Lasica nie je pre mňa v pravom zmysle slova „starou divadelnou láskou“, dospievanie a ranú mladosť som prežila v prostredí inej kultúry, a tak som prišla o jeho (vynútené, no vonkoncom nie bezvýznamné) pôsobenie na bratislavskej Novej scéne (v časoch Divadla na korze som bola dieťa). Napriek tomu som ešte zažila dosť Lasicových vrcholov: Orgona, Dona Juana či Čičikova vo vynikajúcich Strniskových inscenáciách, Cyrana v prelomovej inscenačnej verzii Romana Poláka (nemusím azda rozvádzať, že aj pri interpretácii cudzích textov bolo jeho autorské herectvo neprehliadnuteľné). V úlohách postáv jeho vlastných textov som ho zažila pomenej; ak nerátam jeho dramatizáciu Mináčovho Výrobcu šťastia, azda iba ako spoluautora a protagonistu legendárnej inscenácie Náš priateľ René (tu bol Bajzov pikareskný román naozaj iba inšpiráciou) a Dňa radosti (spoluautori Július Satinský a Jaro Filip). Aj to je však dosť na to, aby som mala vtedajšie zážitky z jeho iskrivých javiskových kreácií uložené v pamäti v kolónke nezabudnuteľných.
Listy Emilovi sú tiež Lasicovým autorským divadlom v zmysle textovom i hereckom, no od spomínaných troch sa v podstatnom odlišujú: Lasica osirel. Od odchodu Júliusa Satinského už síce uplynulo dvanásť rokov (a od Filipovho ešte o dva viac), miesto partnera v javiskovom dialógu však ostáva bolestne prázdne a s rovnocenným partnerom odišiel aj zdroj inšpirácie, pozitívneho nabudenia. Lasicova postava Mira z Listov Emilovi je pravda osamelý starý človek, pri ktorom sa dramatický tvar monodrámy priam núka, no protagonistovmu výkonu na javisku neprospieva, ba chvíľami ako by ho ubíjal.
Iste, „technicky“ Milan Lasica na javisku sám nie je. Fešné mladé ženy Lujza Garajová Schrameková, Dominika Kavaschová a Barbora Švidraňová hrajú v sivých parochniach, županoch a nevzhľadných čiapkach Mirove spolubývajúce v starobinci i ľúbezné postavy z Mirovej mladosti, či jednoducho šťavnaté „girls“, ktoré príjemnými hlasmi s kvapkou láskavej paródie interpretujú dobové hity z čias Tatra Revue typu Hermélyovej Nauč sa to odo mňa. (Iba na okraj podotýkam, že hoci viem, že model „zrelí múdri gentlemani plus mladé, pekné, primerane obdivné devy“ na javisku dobre funguje už minimálne od čias vzniku pražského Semaforu – na Slovensku v inscenáciách Stanislava Štepku – jeho sexizmus mi ide trocha na nervy.) No títo mladí ľudia, aj keď šikovní a sympatickí, plní energie, sú zameniteľní, ako každé javiskové „krovie“, a to vrátane produkcie živého hudobníka Kamila Mikulčíka, ktorý preluduje nielen prevzaté, ale aj vlastné melódie sprevádzajúce Lasicove piesňové texty.
Kostrou inscenácie sú, ako už názov napovedá, listy (najskôr vychádzali ako fejtóny v časopise .týždeň), ktoré píše obyvateľ starobinca svojmu vrstovníkovi, krátiac si tak čas, triediac si vlastné myšlienky, a azda aj trocha dúfajúc, že kamarát Emil raz vstúpi do dverí a vytrhne ho z opustenosti. Jeho spomienky zahŕňajú skúsenosť Slováka od konca päťdesiatych rokov minulého storočia až do súčasnosti, no táto skúsenosť nie je podaná ako historická esej, ale ako zmes anekdot a okrajových sentencií, zväčša trpko sarkastických, niekedy však aj zamyslených či poznačených životnou rezignáciou. Miro je typický „šedý priemer“, tak z hľadiska rozhľadu a inteligencie, ako aj z hľadiska spoločenských postojov. Predrevolučný režim nijako nemiloval, no na druhej strane si dal pozor, aby sa s ním nedostal do konfliktu; po revolúcii pokračoval v živote bez výraznejších turbulencií a zvratov, ale i úspechov. Jeho autor a interpret v jednej osobe sa ho nijako nesnaží ospravedlňovať, prostredníctvom jeho názorov niečo propagovať či dokazovať… Aj keď, zdá sa, v istých momentoch azda presvitá svetonázor, ktorý by sa dal nazvať ľavicovo-liberálnym: Napríklad, keď jeho hrdina rozpráva o pracovnej morálke v socialistických podnikoch v porovnaní s tvrdým kapitalizmom. Spočiatku hovorí o predrevolučných pomeroch s miernym posmechom, no sentenciu uzavrie celkom vážne: „Voľno, ktoré sme vtedy mali, sa nedá ničím zaplatiť.“
Herec rozpráva svoje listy často pohodlne rozvalený na stoličke, uvoľnene a civilne, vecne, trocha akoby začudovane, bez vášne. Zriedka svoju takmer ľahostajnú vecnosť prelomí náznakom citov – napríklad keď rozpráva o Vianociach v starobinci, o tom, ako ostane v celom dome sám iba s personálom. Vlhnúce oči však vzápätí vystrieda (trocha silená) tvrdosť, keď Lasicov Miro načne v spojitosti so sviatkami tému výšky dôchodku. Humor v tejto inscenácii je na rozdiel od ohňostroja delikátneho vtipu z vrcholných liet dvojice L+S napospol jednoduchší – divák sa možno pousmeje, ale zďaleka neprepukne v rehot, zažatý nadšením z prekvapivej pointy. („A vtedy som si povedal: Keď nemáš čo povedať, tak buď ticho! Keby sa ľudia o toto usilovali, na svete by bolo nielen veselšie, ale aj tichšie.“) Niekedy je však aj horšie – to keď Lasicov Miro nasadí slovný humor typu „kolegyňa Pikulíková, ktorú skrátene voláme PIKČA“, žmýka komiku z mena bájneho ukrajinského bohatiera Čurilu Plenkoviča alebo zabáva múdrosťami ako „dneska sa ti zadarmo ani pes nevyserie“. Našťastie sa v Listoch Emilovi objavuje aj iný humor – briskný čiernočierny (keď zomrie jedna z obyvateliek starobinca, herečka, čo ju hrá, potrasie Lasicovi-Mirovi veselo rukou so slovami „servus, vidíme sa!“) alebo žeravo aktuálny („vtedy bol Sovietsky zväz veľký – a zase bude!“). Starobincom organizovaná beseda na tému konca sveta je zasa situáciou ako vypadnutou z najlepších kusov divadla absurdity.
Rozprávanie starého Mira prerušujú a rytmizujú piesňové výstupy, hlásenia miestneho rozhlasu o upratovaní, bohoslužbách, lekárskych prehliadkach, podmaľúva honky-tonk piano Kamila Mikulčíka. Občas ho dopĺňa jednoduchá ilustratívna mizanscéna – keď sa hovorí o autobusovom zájazde do Budapešti, mladí herci nadskakujú na štyroch stoličkách rozostavaných v tvare autobusových sedadiel. Herec výdatne čerpá z vyše päťdesiatročných javiskových skúseností – vie bravúrne parafrázovať a parodizovať jazykové či situačné klišé („dosť bolo dukátových buchtičiek!“), svoj herecký výraz väčšinu inscenácie s istotou udržiava na hrane medzi smútkom a roztopašnosťou, blysne sa aj intelektuálnym sarkazmom. No celkovo večer nemá väčšiu umeleckú silu ako hocijaká televízna silvestrovská zábava. Lasica sa trápne nepredvádza, nenudí, ale ani nevzruší. Produkuje inteligentný soft-bulvár, divadlo meštianskeho typu, no dejiny slovenského divadelného umenia, aspoň v tejto chvíli, zdá sa, už píšu iní.

Martina Ulmanová

Martina Ulmanová vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe a divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Viac ako dvadsať rokov pôsobí ako slovenská redaktorka českej revue Svět a divadlo. Na Slovensku stála pri zrode časopisu Divadlo v medzičase, roky pracovala v dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra. Od roku 1998 pracuje na Edičnom oddelení bratislavského Divadelného ústavu. Za najlepšie obdobie svojej profesionálnej kariéry pokladá pôsobenie v týždenníku Kultúrny život (1990–1993) pod vedením šéfredaktora Ivana Štrpku.