Strach treba spoznať

Jakub Folvarčný: V!eme kto s!

Réžia: Jakub Folvarčný

Scénografia: Jakub Folvarčný

Hudba: Vojtěch Bor

Kostýmy a bábky: Jana Kadaňková

Účinkujú: Petra Bačinská a. h., Jana Jenčová, Miroslav Bodoki, Peter Biž

Klavírny sprievod: Matúš Lipka

Človek je tvor nevšedný a výnimočný. Je vhodný na pozorovanie, rovnako ako na kreovanie. To vytvára základný predpoklad na to, aby sa na rozbitej štruktúre jeho vnútorného sveta dokázali vystavať základy toho nového. A, samozrejme, také, ktoré by vyhovovali jeho zadávateľom. Nehovoriac o tom, že zistiť, kto poťahuje nitky ľudského osudu, kto určuje vnímanie sveta, vecí medzi nebom a zemou, ale tiež to, ako vnímame seba samého alebo rovno mágiu sveta fantázie, nie je vôbec jednoduché. Čo by sa však stalo, keby sme dokázali vidieť to, čo je ľudským okom neviditeľné, cítiť cudziu radosť, rovnako aj strach, prípadne sa dostať do hlavy niekoho druhého a ovplyvňovať dianie jeho života. Nielen metaforicky, ale naozaj. A čo ak by niečo také fatálne spravil niekto nám? Čo ak by sa z nášho obľúbeného plyšáka, priateľa nielen na zaspávanie, ale aj na zvládanie radostných i smutných chvíľ, stalo monštrum? Čo ak nás niekto neustále pozoruje, hodnotí, zasahuje do toho, čo robíme, podľa svojho želania? Respektíve čo ak nás niekto ovplyvňuje len preto, aby si dokázal, že sa to dá, že to, jednoducho, vie a môže? Čo ak sa pri plnom vedomí ocitneme v tej najhoršej nočnej more, napríklad na vyučovacej hodine v škole, na ktorej nevieme nejakú triviálnu záležitosť, a potom už len bojujeme do konca dňa – o svoju pravdu, o svoje miesto na zemi? Kto sú tí, ktorí nás ovládajú? Kto sú tajomní ľudkovia CTRL, ALT a DEL? Prečo nám vymazávajú a resetujú pamäť rovnako rýchlo ako počítač informácie pri reštarte?

Herec, režisér a dramatik, umelec v slobodnom povolaní, Jakub Folvarčný vyštudoval herectvo na Katedre alternatívneho a bábkového divadla DAMU v Prahe a v ostatných rokoch sa zaoberal najmä autorskou divadelnou tvorbou pre dospelých a mládež. V prešovskom Divadle Viola sa prvýkrát predstavil v hosťujúcom autorskom punkovom bábkovom divadle jedného herca Vlk a hlad – divadelnej koláži dvoch rozprávok (O červenej čiapočke a O troch kozliatkach) zasadenej do severskej zimy a polárnej noci, neskôr v autorskej inscenácii Karlova a Jaromírova pohádka, v ktorej tradičný text Karla Jaromíra Erbena Jabloňová panna spracoval vskutku netradične, a napokon sa ako autor, scénograf a režisér podpísal pod hru pre staršie deti V!eme kto s!, ktorá mala svoje prvé oficiálne uvedenie, po krátkom odklade, v polovici mája 2022 a ktorú vytvoril priamo pre Divadlo Viola.

In medias res sa ocitáme v situácii, keď sa tajomné bytosti CTRL, ALT a DEL snažia dostať do mysle mladého dievčaťa, ktoré je choré a samo doma. Uzavrú medzi sebou stávku, že ju dokážu vystrašiť, respektíve zneistiť tak, aby bola zmätená a neschopná rozlíšiť sen od skutočnosti. Tým, že dokážu dvojklikom zastaviť čas a meniť priestor, situácie a vytvárať imaginatívne i „reálne“ postavy, dokážu pracovať s podvedomím dievčaťa a pripravovať pre ňu šialené situácie (z obľúbeného plyšového medvedíka sa stáva tyran, ktorý sa napriek istému koncu dostáva na bizarný operačný stôl; vyučovacia hodina, počas ktorej sa nič nedarí; objavujúce sa rastúce fantazijné strašidelné postavy a podobne). Napokon, nielen jediná reálna postava hry, dievča, ale ani sám divák nevie, či sa udalosti stali (tak, ako ich videl) alebo sa odohrali iba v hlave dievčaťa, a po ťažkej noci a zlých snoch prišlo nové, pokojné ráno.

Žánrovo označujú tvorcovia hru ako fantasy horor, čo je však odvážne zaradenie. Vhodnejšie by bolo inscenáciu označiť ako hru s prvkami fantasy, ak berieme do úvahy fakt, že sa diváci musia vysporiadať s konfrontáciou sveta fantázie a vlastnými prežitými skúsenosťami. To asi aj viedlo inscenátorov k odporúčaniu hry pre staršie deti (od 10 rokov a od 7 „v sprievode starších kamošov a dospelákov“, ako sa možno dočítať v bulletine k tejto inscenácii). Práca s tajomnom, prvkami „hororu“, rozumej akéhosi strašenia, je značne limitovaná možnosťami divadla a popri „hororových“ scénach v animovaných rozprávkach, s ktorými majú deti väčšiu skúsenosť, vyznieva rozpačito.

Funkčnú scénu Jakuba Folvarčného tvorí interiér bytu – obývacia izba so stolom, gaučom, klavírom a oknom do dvora, na ktorom tajomne vanie záclona a sklenené tabule rinčia. Jednotlivé kusy nábytku, nové priestory a funkcie využitia vytvárajú otočením, nasvietením alebo jednoduchým prestavením a razom spustia sériu ďalších kreatívnych nápadov práce s predmetmi či samotnými hercami, zapojenými do scénografie ako artefakty. Pod kostýmy sa podpísala Jana Kadaňková, ktorá stavila na jednoduchosť, funkčnosť a zároveň humor a transparentnosť, najmä v spojení so zadefinovaním každej postavy cez nápis na oblečení. Zatiaľ čo nápismi nereálnych bytostí sú počítačové skratky, jediná reálna postava má na oblečení NÁPIS, čo s vtipom odkazuje okrem iného aj na tínedžerský vek, v ktorom sa prostredníctvom konkrétnych značiek a hesiel na oblečení násťroční identifikujú s konkrétnou sociálnou skupinou.

Dievča (hosťujúca Petra Bačinská) je v pozícii obete, ale má vnútorné odhodlanie bojovať proti neustále pribúdajúcim prekážkam; chvíľami sa necháva unášať príbehom, chvíľami „nespolupracuje“ alebo sa vymkne z vopred nastajlovanej situácie, ktorú pre ňu pripravili nereálne bytosti, za čo je potrestaná stupňujúcim sa tlakom nočných môr. Jej postava je vystavaná najmä na gestách, práci s držaním tela a pohybe. Jana Jenčová, Miroslav Bodoki a Peter Biž v úlohách tajomných postáv, rovnako ako aj ďalších postáv zasahujúcich do diania v úrovni snenia (rodičia, učiteľ, lekár a podobne), pracujú s rôznymi variáciami štylizácie, hereckou skratkou, miestami využívajú prvky skeču či grotesky. V inscenácii je využitý aj princíp predmetového divadla; vyzdvihnúť treba animovanie predmetov, ako i prácu so scénou pri vytváraní strašidelnej atmosféry. Herečky a herci hrajú, spievajú a minimalisticky sa zapájajú aj do hudobnej zložky – hrou jednotlivých tónov na klavíri. Rovnako treba vyzdvihnúť klavírny sprievod a zároveň autentický herecký výraz Matúša Lipku, ktorý sa sporadicky zapája do hereckých mizanscén. Hudba Vojtěcha Bora je tajomná, atmosférotvorná, jemne strašidelná a pútavá.

Jednoznačne treba oceniť dramaturgiu divadla a režijný zámer Jakuba Folvarčného vyskúšať ďalšie možnosti miniatúrnej scény Divadla Viola z hľadiska scénografie a bábkarskej práce, začlenenia živej hudby a spevu v kombinácii s umelými zvukmi a reprodukovanou hudbou, práce so svetelným dizajnom či žánrového a tematického posunu atraktivity divadla smerom k publiku staršieho školského veku. Hororová divadelná ilúzia, prípadne produkcia fantasy dramatiky je v dramaturgii Divadla Viola v Prešove niečím novým. Stavia diváka do úlohy aktívneho pozorovateľa deja, ktorý sa musí cez vlastnú ľudskú i divadelnú skúsenosť vysporiadať s klipovitým dejom, čiernym humorom, hravosťou a značnou hyperbolou.

Rýchlosť mizanscén, plytkosť fabuly a nie vždy logická motivácia situácií a postáv sú však jemne mätúce, s čím súvisí aj nejednoznačnosť prijatia tejto divadelnej produkcie.

V každom prípade ide o hru, ktorá je určená pre staršie deti. Dôvodom nie sú hororové prvky či strašidelnosť, zacielenie na staršie publikum súvisí skôr s oslabenou, nejednoznačnou a málo čitateľnou dejovosťou, preto treba počítať aj s určitým sklamaním u mladšieho publika, ktoré nemusí úplne pochopiť príbeh hovoriaci najmä o nebezpečenstve manipulácie s ľudskou mysľou.