| Divadlo | Mestské divadlo Žilina |
|---|---|
| Inscenácia | Ľubomír Feldek: Stalin v Žiline |
| Premiéra | 28. januára 2012 |
| Divadelná sezóna | 2011/2012 |
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Tereza Venclová
Hudba: Róbert Mankovecký
Réžia: Dodo Gombár
Osoby a obsadenie:
Starec: Marián Geišberg
Učiteľka klavíra: Anna Čonková
Výpravkyňa: Erika Havasiová (preobsadenie za Ivetu Pagáčovú)
Ružiak: Braňo Bačo
Pecúch: Ján Dobrík
Rajnoha: Michal Režný
Stalin: Dominik Zaprihač (doštudovanie za Borisa Zachara)
Premiéra inscenácie: 28. 1. 2012, Mestské divadlo Žilina
Keby bolo komu pripomínať minulosť a keby bolo toto pripomínanie adekvátne umelecky spracované, teda v tomto prípade divadelne naštudované, možno by to malo zmysel. Ale koho by to zaujímalo? Trocha alibistická parafráza o nič menej alibistickej repliky z inscenácie Stalin v Žiline v sebe nesie o čosi viac pravdy než pôvodne tvorcovia zamýšľali.
Apelatívny charakter tejto parafrázy vieme všetci odčítať okamžite: Historia magistra vitae. Kde inde sa môžeme učiť o tom, ako sa nesprávať a čomu sa v budúcnosti vyhýbať, ak nie vo vlastnej minulosti? A je to určite legitímne a (s neopodstatneným nárokom autora recenzie na poznanie pravdy) aj správne, teda pravdivé tvrdenie. A určite sú odôvodnené aj smutné pochybnosti autora výroku. Bojí sa, že ľudia – nie ľudstvo, ale konkrétni ľudia, podobní tomu, ktorého autori vykreslili v inscenácii – že títo ľudia sa opäť raz stanú obeťami vlastného strachu, nekritického prístupu k skutočnosti či falošných nádejí. A hlavne, že sa z histórie nepoučia. A to napriek tomu, že on ako autor im ju predžuje a ponúkne aj s vyznačenými problémami. To, že táto inscenácia ma neoslovila, je azda prvým príznakom, že autorovo zlé tušenie sa zakladá na dosť presnom pozorovaní skutočnosti. Z minulosti sa nepoučíme.
Práve vo veľmi pútavom zobrazení skutočnosti sa skrýva sila celej inscenácie. Bohužiaľ, réžia, herectvo, scénografia a ani hudba nepridali nič k príbehu, ktorý Ľubomír Feldek v spolupráci s Dodom Gombárom (ktorý spoločne s autorom hru viackrát prepisoval) ponúkli. Neobohatili ho, neposunuli ho na inú úroveň a už vôbec sa divadlu nepodarilo s textom vytvoriť tvorivú polemiku. Takmer sa žiada napísať, že inscenácia bola iba peknou ilustráciou zaujímavého textu.
Inscenácia naozaj nie je zlá, veľmi dobre vystavaný príbeh urazila asi iba nevyrovnanými hereckými výkonmi. Na jednej strane svoje herecké kvality dokazuje Marián Geišberg, ktorý priniesol na javisko svojou charizmou akúsi všeplatnosť. Stačí, aby sa na javisku objavil, a už veríme tomu, čo nám chce povedať. Jeho prirodzená autorita nás núti zamýšľať sa nad bežne žitou realitou 50-tych rokov. A to napriek tomu, že sám Marián Geišberg sa v päťdesiatom treťom ešte len narodil. Podarilo sa mu uchopiť postavu Ľubomíra vo Feldekovom texte v prvom rade s porozumením a empatiou. Nepreháňa, nehistorizuje, jednoducho cíti, čo by cítiť mal. Pomáha mu v tom aj fakt, že ide vlastne iba o reminiscencie, a nie o úplné návraty do minulosti.
Problémom sú ostatné postavy. Úloha pendantov v takmer sólovej monodráme nie je ktovieako vďačná. No aj tak mohli byť postavy Stalina (po preobsadení Dominik Zaprihač, pôvodne Boris Zachar), výpravkyne (po preobsadení Erika Havasiová, pôvodne Iveta Pagáčová), no aj trojice Ľubomírových kamarátov (Braňo Bačo, Ján Dobrík, Michal Režný) vybudované precíznejšie. Hlavne pri troch spomínaných akoby chýbalo elementárne opodstatnenie, prečo práve tieto tri postavy boli pre Ľubomíra dôležité. Ako trojpostava sa pri každom výstupe zlievali do jednej. Na zbor to ale ešte stále nestačilo. Niečo nám vysvetlil azda iba Ján Dobrík, ktorý však mal oproti svojim kolegom výhodu, že zároveň predstavoval aj Ľubomírovho otca. Neoslnila ani Anna Čonková ako učiteľka klavíra. Podarilo sa jej síce celkom presvedčivo predstaviť prísnu učiteľku, no to, že je mladá a príťažlivá, sme sa dozvedeli iba z prehovorov Ľubomíra. A spomienka na ňu je pri jej opätovnom zjavení v súvislosti s istým monsterprocesom už iba matná.
Väčšinu faktov aj dejových zvratov sa divák vlastne dozvedá z Ľubomírovho rozprávania. Koncepcia monodrámy, v ktorej sa akoby omylom, či až na truc autorovi, objavujú aj iné postavy, si istú epickosť určite vyžaduje. A ak si odmyslíme, že objavujúce sa postavy neboli zakaždým dostatočne herecky zvládnutými spoluhráčmi hlavného hrdinu, môžeme povedať, že tento spôsob rozpovedania príbehu v Stalinovi v Žiline aj fungoval.
Otáznikom zostáva, prečo Dodo Gombár opäť raz siahol po divadle na divadle. To, čo sa už dlhšiu dobu vinie jeho tvorbou, v tomto prípade doslova prekvapilo. Avšak nie pozitívne. Odkrytie divadelnosti práve v momente popravy bratislavského klenotníka tejto scéne nijako nepomohlo. Vzdialene tento postup pripomínal starogrécky rešpekt pred zobrazovaním smrti na javisku. Môžeme taktiež predpokladať, že sa pre tento postup režisér rozhodol, aby poukázal na neosobný odstup, ktorý ľudia k poprave akéhosi neznámeho Bratislavčana v tom čase mali. V celku inscenácie však celý výstup pôsobil rušivo. A to aj napriek tomu, že spája hranú časť inscenácie a „pesničkovú“, ktorá po ňom nasleduje. Možno by ale stačil už spomenutý antiiluzívny monológ hlavného hrdinu, ktorý je tiež presne tu. Práve táto časť totiž rozbíja vnímanie inscenácie. Nie je jasné, či mal byť Stalin v Žiline apelatívny skrz zobrazenie zverského prístupu k pravde v päťdesiatych rokoch minulého storočia, alebo nostalgicky smútiaci nad mladosťou a životom človeka ako jednotlivca. A to je asi najväčší problém. O čom bola táto inscenácia?
Použité piesne, Oči čornyje či Feldekovo prebásnenie jidiš piesne Tumbalalajka podporujú smutne nostalgickú líniu inscenácie. Smrť klenotníka či zamknuté dvere na vlakovej stanici podporujú pocity rozhorčenia nad minulosťou. Samostatný svet vytvárajú písmená ŽILINA svietiace nad javiskovou stanicou. V každom výstupe z nich svietia iba niektoré. Divákovi sa takto dostávajú odkazy, ako napríklad ŽI, ŽILA, INA, … Tento ďalší epický prvok je po dramaturgicko-režijnej stránke určite plnovýznamový a poetický. Prináša však iba ďalší zmätok v tom, ako sa na inscenáciu pozerať.
Režisér sa vyjadril, že preňho je Stalin v Žiline hlavne o smútku. Súhlasím, ale asi s rovnakými pocitmi by som zostal aj v prípade, že by som si ten text iba prečítal. Škoda. Namiesto úsmevnej nostalgie, ktorá sa k nám valí z českých filmov o šesťdesiatych, sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch, sme v Stalinovi v Žiline videli hlavne smutnú stránku spomienok. Smútok za tým, že minulosť sme prežili tak a nie inak. Ťažko však povedať, či bolo v tomto prípade nosné to, čo prežila Žilina, alebo to, čo prežil Ľubomír. Pretože ako celok sa tieto dve línie míňali. Áno, inscenácia to bola pravdivá a ponúknuté názory správne. Ale naozaj sa nemožno čudovať, že sa z nej nepoučíme.
Matej Moško
publikované online 25. 10. 2012
Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.
