Sládkova interpretácia skrátených dejín Československa

Milan Sládek: Dubčekova jar
Réžia: Milan Sládek
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Scéna a svetelný dizajn: Ján Ptačin
Kostýmy: Miriam Horňáková
Hudba: Jozef Vlk; Giuseppe Verdi: Messa da Requiem (výber)
Video: Akasha Visualstation
Účinkujú:
Alexander Dubček: Milan Sládek
Chorus: Zuzana Andelová, Ivica Danihelová, Beáta Eibenová, Tereza Slavkovská, Veronika Szabová, Anna Zemaníková, Juraj Budzovský, Peter Butkovský, Ján Jamrich, Tomáš Laci, Matej Struhár.
Premiéra 8. júna 2018, Štátna opera, Banská Bystrica. (Recenzia napísaní na základe reprízy z 27. novembra 2018 v Dome umenia v Piešťanoch.)
Pantomimicko-vizuálnu scénickú báseň, ako inscenátori charakterizovali Dubčekovu jar, nehrávajú často. Ojedinelosť tohto titulu v repertoári Štátnej opery v Banskej Bystrici tkvie najmä v tom, že na javisku vystupuje osemdesiatročný jubilant Milan Sládek. Inscenácia je príspevkom divadla, ale najmä majstra Sládka (ako sme ho volali začiatkom 90. rokov), k 50. výročiu česko-slovenskej jari roku 1968, ktorá sa skončila okupáciou Československa a ktorá je spojená s menom Alexandra Dubčeka.
Milan Sládek sa nikdy s týmto politikom nestretol. Ani v pohnutých 60. rokoch, ani neskôr po opätovnom Dubčekovom návrate do politiky. Rovnako ako mladí tvorcovia divadelnej inscenácie #dubček v Divadle Aréna (premiéra 18. 3. 2018) či filmu Dubček (SR, 2018). Medzi týmito dvomi dielami a Sládkovým libretom Dubčekovej jari je však rozdiel. #dubček i Dubček vychádzajú z konkrétnych podkladov, prejavov, dokumentov, v podstate čerpajú sčasti z rovnakých zdrojov,[1] pričom hodne používajú aj dobový obrazový materiál a čiastočne aj fikciu. Divadelný #dubček je svojským pohľadom mladej generácie do diskusie o význame osobnosti Alexandra Dubčeka nielen v pohnutom roku 1968, ale najmä z dnešného pohľadu. V Aréne sa sústreďujú na viaceré udalosti, názory politikov iných krajín, ktoré mali vplyv na augustové udalosti (o čom existuje množstvo dokumentov), filmári zas na spomínanie hlavného hrdinu na samého seba s dôrazom na augustové udalosti a moskovské rokovania (výsledkom bol Moskovský protokol). Obom tvorivým tímom nemožno uprieť snahu byť čo najpresnejší a presvedčiví. Ich diela v konečnom výsledku charakterizuje ilustratívna poloha s minimom dramatického konfliktu.
Mím Sládek, ktorý vo svojich produkciách využíva aj tanečné prvky a čierne divadlo a ktorý má na prenos svojho posolstva bez slov sťaženejšiu situáciu, sa rozhodol pre iný prístup. Nezvolil životopisný príbeh, ale desať zastavení akejsi „krížovej cesty“ domácich dejín. Sládkovo libreto sa neopiera o presné fakty, súvislosti, ale vychádza z pamäti tvorcu, jeho životných skúseností a pocitov. Umelec sa v rozhovore v programovom bulletine priznal, že augustové udalosti vlastne nezažil, lebo nebol v Československu.[2] Jeho súbor bol v tom čase už známy, v druhej polovici 60. rokov, keď sa zjednodušilo vycestovanie mimo socialistického tábora, sa aj im otvorila cesta na hosťovanie v západnom Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku, Švédsku a inde. Už vo Švédsku, ale aj neskôr v Kolíne nad Rýnom, sa vrátil k niektorým titulom z dovtedajšej tvorby. Ešte v Göteborgu napísal komornú hru Dar,[3] v ktorej reagoval na okupáciu Československa. Nemeckí diváci v tejto „Čiernobielej pantomimickej groteske“, ako Sládek projekt nazval, nevideli alegóriu na udalosti roku 1968 v jeho pôvodnej vlasti. V slobodnej krajine príbeh o dare – vajíčku, z ktorého sa vyliahne obrovský vták, ktorý postupne zožerie všetko naokolo, nebol v ich očiach len metaforou vzťahu veľkého a malého brata, ale nadobudol univerzálny výklad. K Daru sa Milan Sládek vrátil o dvadsať rokov neskôr, keď ho uviedol na Slovensku v roku 1993.[4] A Dar začlenil aj do Dubčekovej jari.
Libreto, ktoré návštevníci divadla dostanú k dispozícii, má desať častí. Príbeh tejto pantomimicko-vizuálnej scénickej básne začína rokom 1948 a končí súčasnosťou. Obsahovo sa Dubčekova jar bezprostredne dotýka len troch častí (Zrod jari, Dar, Dávid a Goliáš, nasledujúca – 21. august už zastavila obrodenecký proces). Úvodný príspevok v bulletine, ktorý napísal historik a Dubčekov priateľ Ivan Laluha, jasne a stručne pripomína politický vývoj A. Dubčeka, politicko-spoločenskú situáciu v 60. rokoch, vrátane informácií o silných tlakoch predstaviteľov komunistických strán väčšiny členov Varšavskej zmluvy na zastavenie zmien v Československu, ako aj poaugustové postavenie tohto politika i jeho opätovný ponovembrový návrat. Sládek sa v texte libreta neveľmi inšpiroval týmito faktami. Ako bývalý emigrant, v súčasnosti viac žijúci v Nemecku ako na Slovensku, vyjadril cez vlastné spomienky a pocity zjednodušený výklad dejín Československa od roku 1948. Vyhýba sa konkrétnym udalostiam česko-slovenskej jari (ako pomenúvajú toto obdobie viacerí historici, Dubčekovo obdobie vo funkcii 1. tajomníka ÚV KSS v rokoch 1963 – 1967 označujú ako „bratislavské predjarie“) a nepoužil ani záchytné priesečníky z Laluhovho textu. Stavia na spomienkach, osobitne spomína na to, ako 9. mája kráčali v rade cez mesto a pred tribúnou si vypočuli prejav Dubčeka vo funkcii tajomníka ÚV KSS, ktorý nehovoril o večnom spolunažívaní so Sovietskym zväzom, ale o peknom počasí a kvetoch na stromoch.[5] Tak zostal v Sládkových spomienkach,[6] a tak ho chcel umelec aj stvárniť.
Sládek, tak ako v minulosti, využíva sólo i kolektívne výstupy; tu zbor mladých tanečníkov, ktorí sú súčasťou aj čierneho divadla. On sám je raz v postave Kefku, raz ako občana (pomyselne aj Dubčeka). Prvú časť 1948 sprítomňujú biele pásové závesy, ktoré svietením postupne nadobúdajú červenú farbu, rovnako ako trikoty tanečníkov. Tí sú v individuálnom opakujúcom sa kŕči, vyjadrujúcom ich trápenie so zmenou politického systému. Napokon sa podvolia a dobrovoľne mávajú veľkými červenými vlajkami, z ktorých sa vyčlení červená zástava s kosákom (metafora veľkého brata). Skokom sa prejde k Zrodu jari. Prichádza človek, celý zabalený ako mních v červenej vlajke, pomaly z nej vystrčí jednu ruku, odokryje oko, obnaží hlavu. Kupkou polieva kvetinu, ktorú ešte v predchádzajúcom obraze prinesie dievčina. V radostnom oslobodzovacom kroku, zvláštnom hudobnom rytme sprostredkúva krehký lyrický tón očakávania. (Výstup pripomína začiatky etudy Slnečnica zo Sólopantomím.) V Dare sa z temnoty vynorí Sládkov Kefka v typicky bielom odeve so širokými nohavicami, košeľou (ktorá už zahaľuje predtým odokryté brucho) so žltým lajblíkom a čiernou čiapkou. Teší sa zo slobody, imaginárne zbiera plody svojej úrody. Plynulo zapojí do výstupu čierne divadlo – sadá si, vykladá nohy, nasvietený luminiscenčným svetlom. Dostane dar – vajíčko, ohrieva ho vlastným telom. Z vajca sa vykľuje farebný vták s veľkými dlaňami a tenkými nohami. Kefka ho chová, vták vyžaduje stále viac potravy, začína byť agresívny. Napokon odhryzne Kefkovi kus pravej nohy. Štvrtú časť Dávid a Goliáš stvárňuje ako dvojrolu: Kefkov Dávid sa teší zo života (spievajú vtáčiky, privoniava ku kvietkom a i.), obor Goliáš premietaný cez tenkú oponu nezničí Dávida obyčajnými prostriedkami. Až tankami – 21. august 1968 ­– ako ukazujú autentické zábery z bratislavských, neskôr aj z pražských ulíc. Končia známou fotografiou Ladislava Bielika, na ktorej je muž s odhalenou hruďou pred tankom. Symbolicky ho postupne prekrýva zospodu čierny panel, vysúvajúci sa nahor. V šiestej časti Bratská pomoc sa M. Sládek stotožňuje s občanom/Dubčekom. Prichádza na javisko v bledom hnedosivom obleku, čierne postavy s odhalenými tvárami a veľkými bielymi rukami sa ako agresívne tiene pohybujú okolo neho, napokon obmedzia jeho slobodu (dá sa však dobrovoľne poviazať – paralela k metafore normalizácie), zboku do neho udierajú malé tanky. Nasledujúca kolektívna etuda Vražda slobody, súčasťou ktorej je aj upálenie Jana Palacha, patrí k najsilnejším momentom inscenácie. Tancujúci farebný zbor, svietený s prevládajúcou červenou farbou začne pomaly olizovať rezignovaného človeka, v pozadí s animáciou plameňov bielych ostňov. Ôsma etuda 1989 zobrazuje predchádzajúce desaťročia – zbor sa postupne pred divákmi prezlieka za hercov-vodičov v čiernom divadle, poskladajú zlého vtáka, ktorý vráti/vypľuje človeka späť.
V skupinovej etude Bez názvu tanečníci s mikroténovými fóliami, ako predtým so zástavami, presvetlení bielym svetlom, vytvárajú obrazy prikrývania starých odkazov. Aj Sládek ako človek/občan v čiernom trikote sa v rukaviciach natiera na bielo, zabalí sa do mikroténu ako stará relikvia, v ktorom si urobí dieru na ústa – tichý výkrik, na uši, na oko, tvár. Ruky si zafarbí na žlto (paralela k mocnému vtákovi), obal neskôr postrieka červenou farbou (krvou). Plynulo sa prejde do záverečného výstupu Odkaz, v ktorom mladí opäť tancujú so zakrývacími mikroténovými fóliami, ktoré v závere spustia na zem. Prichádza očistený človek v bielych nohaviciach, kabáte a šiltovke (pripomínajúci Dubčeka, ale aj postavu z Čechovovej hry či sochu politika) a v luminiscenčnom svetle rozhodí ruky v typickom Dubčekovom geste.
Inscenácia Dubčekova jar je autorovou fikciou spomienok na minulosť a vidinou súčasnosti. Obrazy sa dajú raz ľahšie, inokedy zložitejšie dešifrovať/odčítať aj bez širšieho libreta, ktoré miestami viac zavádza ako napomáha orientácii.[7] Je plná množstva odkazov, metafor i symbolov. Tým, že sa zamerala na taký široký záber z dejín, aj ju charakterizuje hodne ilustratívnosti. Diváci oceňujú Sládkovu pohybovú schopnosť, dramatickú, aj usmievajú tvár, málokto z nich si pripomenie postavu Kefku, ktorú si vytvoril v Nemecku, porovnáva použité prvky z jeho predchádzajúcich prác, z ktorých aj tu čerpá. Umelca ocenia dlhotrvajúcim potleskom. Osemdesiatročný Milan Sládek si to zaslúži.
Dagmar Podmaková

---

[1] Divadelný projekt autora Viliama Klimáčka vychádza najmä z Dubčekových pamätí Nádej zomiera posledná: z pamätí (1993), filmový scenár V. Klimáčka a Ľuboša Juríka využíva aj Juríkov dokumentárny román Rok dlhší ako storočie (2015). Pozri viac PODMAKOVÁ, Dagmar. Alexander Dubček Twice – an (Un)Known Side of Him. In Slovenské divadlo. Vol. 66, no. 3 (2018), p. 242-266, ako aj https://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=journal-list&part=article_response_page&journal_article_no=15421.[2] Viac SLÁDEK, Milan – LUKÁČOVÁ, Alžbeta. S Milanom Sládkom o…. In Milan Sládek: Dubčekova jar. Pantomimicko-vizuálna báseň. Bulletin k premiére. Banská Bystrica : Štátna opera, s. 12 – 17. Otázky autorky rozhovoru signalizujú, že nepozná bližšie politicko-spoločenské súvislosti 60. rokov, ktoré mali vplyv na Sládkov vývin a jeho konanie (napr. v súvislosti s „vnímaním vtedajšej nomenklatúry“ pri ich cestovaní do zahraničia), niekde sú aj nepresné, akoby bez základnej znalosti najdôležitejších momentov jeho životopisu a politiky. Všeobecne sa vie, že M. Sládek bol 21. 8. 1968 s časťou súboru v Sofii, teda o okupácii sa dozvedel cez rozhlas a televíziu v zahraničí. Ešte pred cestou mali na rok 1969 vybavené angažmán vo Švédsku, ale podarilo sa im tam dostať skôr (bez zastavenia sa v Československu), a tak sa začalo ich vyše poldruharočné hosťovanie v tejto krajine. Sládek sa oficiálne stal emigrantom až vtedy, keď im už umelecká agentúra odmietla predĺžiť súhlas na pôsobenie v zahraničí a umelec sa rozhodol zostať v zahraničí. Podľa vtedajších zákonov ho za nedovolené opustenie republiky odsúdili.[3] Premiéra prvej verzie tejto hry sa uskutočnila až v apríli 1971 v Kolíne nad Rýnom v Theater der Keller. Účinkoval len Sládek, ale na réžii s ním spolupracoval ešte jeho umelecký partner z domova, Eduard Žlábek. Bližšie o tejto produkcii píše PANOVOVÁ, Oľga. Milan Sládek. Bratislava : Tália-press, 1996, s. 68 – 70. ISBN 80-8571835-9.[4] Bol to prvý projekt Divadla Aréna, Medzinárodného inštitútu pohybového divadla. Premiéra 12. 1. 1993 v kinosále Spoločenského domu Nivy v Bratislave. V prvej časti Sládek odohral Sólopantomímy Milana Sládka (z rôznych tvorivých období).[5] Pozri Viac SLÁDEK, Milan – LUKÁČOVÁ, Alžbeta. S Milanom Sládkom o…, s. 16.[6] Spomínaný prejav Alexandra Dubčeka sme v inkriminovaných rokoch v denníku Pravda pri výročí oslobodenia (desiatky rokov sa oslavoval dátum 9. 5. 1945) nenašli, pričom spravidla tento denník uverejňoval všetky prejavy čelných predstaviteľov ÚV KSS pri príležitosti osláv 1. a 9. mája. 9. mája sa na rozdiel od prvomájových sprievodov nekonali také pochody po meste, skôr manifestácie v Parku kultúry a oddychu, ako sa dá zistiť z dobovej tlače. Slovník Alexandra Dubčeka bol iný ako jeho straníckych kolegov, ale ani on nemohol vo svojich prejavoch vynechať odkaz na ZSSR.[7] Napríklad v jeho závere sa píše, že „Máme sa (…) pri hľadaní na čo obzrieť a o čo sa oprieť. Sú to veľkí muži a veľké ženy našich dejín. Naše vzory statočnosti…,“ pričom o ženách sa autor dovtedy nezmienil v texte ani v obrazoch na javisku.