Sladko nesladká Charity

Preklad libreta a prebásnenie textov piesní: Peter Petiška a Ján Štrasser
Choreografia: Silvia Baláková
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
Réžia: Svetozár Sprušanský
Hrajú: Klaudia Kolembusová / Kristína Turjanová, Juraj Ďuriš / Peter Kadlečík / Roman Poláčik, Gabriela Dolná / Eva Pavlíková, Daniela Kuffelová, Ľudmila Trenklerová / Eva Sakálová, Kristína Greppelová, Renáta Ryníková, Alena Pajtinková, Marcel Ochránek / Martin Fratrič, Martin Nahálka / Kuko / Kuly, Jakub Rybárik, Martin Šalacha, Juraj Hrčka, Marián Viskup, Eva Večerová, Eva Hlaváčová, Dušan Lenci, Vladimír Bartoň a ďalší
Premiéra: 11., 12. a 13. novembra vo Veľkej sále Divadla Andreja Bagara v Nitre
 
Nebude klamstvom, ak Divadlo Andreja Bagara v Nitre pomenujeme divadlom s najvyrovnanejšou dramaturgiou a s jedným z najsilnejších hereckých súborov (predovšetkým mladá generácia) na Slovensku. Premyslenosť ich dramaturgie spočíva predovšetkým vo vyváženej snahe oscilovať medzi jednotlivými žánrami a čo najväčšou druhovou pestrosťou. Dramaturgia nasadí bulvárnu komédiu, aby doslova naplnila sálu na XX repríz, a aby neskôr mohla experimentovať s pozvaním výraznej (zahraničnej) režisérskej osobnosti, ktorá v klasike či v súčasnom texte nájde nový výklad či jej dodá nekonvenčný tvar. Aj za cenu diváckeho neúspechu. Tu ako príklad slúži predchádzajúca sezóna 2010/2011, keď po náročnej inscenácii Kuchyňa režiséra Zoltána Balázsa do repertoáru nasadili Cooneyho-Chapmanovu Dvojitú rezerváciu. Takýchto príkladov by sme v nedávnej histórii DAB-u našli hneď niekoľko. A aj týmto spôsobom si divadlo vychováva diváka, ktorý na rozdiel od iných divadiel navštevuje a dokáže prijať aj tie umeleckejšie inscenácie. Aj keď, pravdaže, reprízy Hamleta, Hry snov, Maryše či spomínanej Kuchyne nemôžeme porovnávať s desiatkami vypredaných repríz Testosterónu, 1 + 1 = 3 či Dvojitej rezervácie. Divadlo nezabúda ani na divácky obľúbený, ale mnohými odborníkmi na vedľajšiu koľaj odsúvaný divadelný druh – muzikál. Ten sa za posledných šestnásť rokov v Nitre stal trvalou súčasť repertoáru a vo veľkej väčšine sa jedná/jednalo aj o najkvalitnejšie slovenské muzikálové inscenácie. Réžiu muzikálov dostával väčšinou na starosti Jozef Bednárik, ktorý v Nitre vytvoril už dnes legendárne tituly ako Fidlikant na streche, Grék Zorba, pôvodný slovenský titul Adam Šangala či trochu kontroverznú inscenáciu Kabaretu. Po derniére posledných dvoch Bednárikových muzikálov Divotvorný hrniec a Modrá ruža bolo len otázkou času, kedy príde na rad ďalší muzikálový titul. Keďže Bednárik už odišiel na dôchodok, tak réžie sa tentoraz ujal jeho dvorný nitriansky dramaturg Svetozár Sprušanský. Sprušanský má skúsenosť s muzikálom nielen vďaka spolupráci s Bednárikom, ale aj vďaka pôsobeniu na Novej scéne v Bratislave, kde napríklad inscenoval divácky úspešný Boyband. Výber aktuálneho muzikálového titulu pre DAB je však mierne rozporuplný. Muzikálová komédia Sladká Charity autorov Neila Simona, Cy Colemana a Dorothy Fieldsovej už na prvý pohľad neponúka také kvality, ktoré by sme od javiskami overeného muzikálového evergreenu mohli/mali očakávať. Na Broadwayi sa síce dočkala niekoľkých naštudovaní, vždy so stovkami odohratých repríz, ale jej hlavným nedostatkom je samotný text, ktorý je napísaný podľa filmového scenára (Fellini, Pinelli, Flaian: Cabiriine noci). Príbeh jednoduchého a trochu crazy dievčaťa Charity je vystavaný filmovou konštrukciou, ktorá znesie naberanie nových a nových motívov a postáv, ale v divadle tento postup výstavby príbehu vyznieva, v celkovom tvare, nedotvorene a nesúladne. Príkladom je epizóda s Vittoriom Vidalom, u ktorého Charity strávi noc a pomôže mu udobriť sa s jeho priateľkou Uršuľou. Ale motív postavy a samotný Vidal sa v strede prvej časti muzikálu stráca a už sa nevráti. A takýchto kompozičných nedostatkov, už v samotnej výstavbe, by sa dalo nájsť ešte niekoľko. Preto text potrebuje silnú a vynaliezavú réžiu. Svetozár Sprušanský sa v posledných rokoch profiluje skôr ako režisér než dramaturg a mnohé jeho inscenácie rozvírili hladinu tzv. stojatej slovenskej divadelnej vody. Jeho inscenácie Troch sestier, Višňového sadu, Hedy Gablerovej či Skleneného zverinca zaujali divácku aj odbornú obec a našli si veľa priaznivcov, ale aj odporcov. Réžia Sladkej Charity však prišla príliš skoro po Sprušanského dvoch náročných projektoch – inscenácií Sklenený zverinec a Dark play. Možno aj vďaka tomu na réžii Sladkej Charity cítiť určitú absenciu jeho vkladu. Scény sú vybudované remeselne veľmi zručne, ale veľakrát v nich absentujú výraznejšie vystavané mizanscény a práca s tempom. Činoherné výstupy sú príliš opisné či zbytočne pridlhé a inscenácia tak vyznieva nesúmerne a treba povedať, že aj chladne. Nehovoriac o prvom, nevynaliezavom, pláne niektorých scén a vtipov. Humor ako: „Nevolal Hollywood? …Holý úd nevolal.“ je podliezavý a (pravdepodobne) už prekonaný spôsob zabavenia divákov.
Najlepšími časťami inscenácie sú jednotlivé songy, ktoré sprevádza výborná choreografia Silvie Belákovej. Údernosť a skutočnú muzikálovú vehementnosť je z inscenácie cítiť predovšetkým pri dvoch piesňach. Pri výťahovom „Smelom zajkovi“ a pri „Som jazzová kapela“. V prvom ide o vtipný výstup v zaseknutom výťahu, kde režisér s humorom vygradoval scénu hraničnej situácie s integrálnym hereckým zástojom (herecky je to jedna z najvďačnejších a najlepších scén celej inscenácie). A v druhej sa jedná o skutočné hudobné číslo  la West End či Broadway, kde javisko doslova ožije, prekvapuje, tancuje, spieva. Nie však všetky songy, ktoré sa v inscenácii nachádzajú, sú z pôvodného muzikálu Sladká Charity. Piesne Neváhaj a vstúp (Welcome to Burlesque), Lásku mám (But I am a good girl) a záverečná Horúca noc (Show me how you burlesque) sú z filmového muzikálu Burlesque natočeného v roku 2010. Lenže o tejto trojsongovej vložke/výpožičke do Sladkej Charity sa z bulletinu ani z iného zdroju nedozvieme. A keby v inscenácii neboli, tak by ju to pravdepodobne nijako neochudobnilo. Pretože hlavne posledná pieseň Horúca noc je nejasným a prázdnym záverom príbehu, keď sa Charity vracia do Fandanga a spolu s ostatnými bardámami tancuje a spieva o horúcej noci. Tu sa pravdepodobne snaha vyvolať u diváka katarziu minula účinku a presná téma a ani posolstvo z tohto prídavku nevychádza. Jasnejšie by príbeh a Charitina životná púť možno vyzneli aj bez tohto záverečného zborového a na všetky strany trblietajúceho sa songu a aranžmán. No tri piesne nie sú jednou výpožičkou zo spomínaného filmu. Aj v stolíku tanečníc s vyrezanými otvormi pre zrkadlá, v bare, ktorý sa objaví až v druhej časti inscenácie a v zlatistých kostýmoch pri záverečnom songu je cítiť táto silná inšpirácia.
Scénografia Alexandry Gruskovej na prvý pohľad zaujme grandióznosťou (zlatý portál, zlatá lamelová opona), ale plátno s fotografiou cesty v parku, ruského kolesa či nočnej ulice pôsobia zjednodušeným dojmom. To však môže súvisieť s finančnými prostriedkami a nemôžeme nadobudnúť dojem, že nitrianska inscenácia mala rozpočet totožný s broadwayským naštudovaním. Väčší, významový nedostatok inscenácie však nastáva v spomenutej pompéznosti. Scéna sa leskne, trbliece, všetko je čisté a krásne. To však nekorenšponduje s existenčnou témou hry a stráca sa tu jej základný vnútorný konflikt. Mladé ženy v nočnom klube Fandango sa totiž neustále sťažujú a následne spievajú, že chcú vypadnúť „z tejto diery“. Všade okolo nich však je lesk a krása. Dokonca aj luxusný Vidalov apartmán je menej prepychový ako Charitine pracovisko.
Najlepšou zložkou inscenácie je určite choreografia Silvie Belákovej. Malé tanečné company sa neobmedzuje na niekoľko základných tanečných krokov, ktoré počas predstavenia varíruje, ako sme zvyknutí z iných muzikálových (nenitrianskych) inscenácií. Tanec je integrálne začlenený do diania na javisku, dosahuje vysokú pohybovú úroveň a určite k vrcholom inscenácie patrí aj príchod mažoretiek počas spomínanej piesne „Som jazzová kapela“.
Mohlo by sa zdať, že nitrianski herci opäť dostali veľké herecké príležitosti, ale toto zdanie je klamlivé. Recenzent mal možnosť vidieť dve predstavenia, ale poväčšine s rovnakou alternáciou, takže nemôže zhodnotiť všetkých alternantov a vzájomne ich porovnať. Síce je v hre nespočetné množstvo ženských partov, ale v konečnom dôsledku sa jedná len o komparz a predovšetkým herečky v nočnom klube nemajú priestor na plnšie vykreslenie a dokreslenie charakterov. Každá z nich je iná a osobitá, ale celkovo splývajú do jednotného hereckého komparzu, ktorý len dokresľuje Charitine okolie. Najvýraznejší a najväčší part v ňom dostala Daniela Kuffelová ako Nickie. Postava jej ponúkla hlbší exkurz do existenčnej otázky starnúcej bardámy, ktorý Kuffelová účinne zužitkovala. Postavu hrá so správnou dávkou elegancie, cynizmu, nadhľadu a predovšetkým tragikomickosti, pretože si uvedomuje, kam sa dostala a že už niet úniku. Aj keď sa sem-tam mihnú iskierky nádeje, ktorým sem-tam aj uverí. Majiteľka tančiarne Remy (tu upravovatelia nitrianskej verzie prepísali postavu Majiteľa Fandanga na ženský charakter) Gabriely Dolnej má síce jeden z najväčších hereckých partov v inscenácii, len takisto doplatila na nedostatok hereckej plochy a na nemožnosť plnohodnotnejšie kreovať postavu. Ostala len ako téza, ktorá vhodne dopĺňa situácie ostatných postáv a (väčšinou smerom k divákom) komentuje dianie na javisku. Klaudia Kolembusová (alternantku Turjanovú recenzent nemal možnosť vidieť) svoju Charity kreuje v jemných odtieňoch. Jej prejav je civilný a vychádza z herečkinej  prirodzenosti a doslova krehkosti. Nenútene sa jej darí zvýrazniť Charitinu ľahkovernosť, obetavosť či naivitu, ale absentuje u nej živelnosť a individuálnosť postavy. Akoby príliš splývala so zvyškom žien v bare a nevyznačovala sa výraznejšími odchýlkami od ostatných bardám. Spontánnosť a „bláznovstvo“ Charity je u Kolembusovej v mnohých momentoch akoby tlačené a je cítiť, že táto poloha ide proti prirodzenému herečkinmu prejavu. Najvýraznejšími výkonmi inscenácie sa stali Oskarovia Petra Kadlečíka a nového člena DAB-u Juraja Ďuriša. Obaja herci postavu vybudovali na Oscarovej sústredenej a humornej submisívnosti, infantilnosti a naivite. Pri oboch alternantoch scéna vo výťahu patrí (aj) vďaka ich ustráchanému a nervóznemu pološialenstvu k tým najlepším scénam z celej inscenácie. Ďuriš celkovo vyznieva energickejšie a komika mu vychádza prirodzenejšie, zato Kadlečík venuje pozornosť väčšej Oscarovej drobnokresbe. Problém pre oboch hercov, ale aj pre Kolembusovú ako ich partnerku, sa stala scéna rozchodu v závere muzikálu. Tu predovšetkým Kadlečík podľahol svojej hereckej šablóne (Ďuriš sa tu držal silnejšie) a neudržal dobre nastavenú linku charakteru. Nemusí to byť len jeho chyba, pretože v tejto scéne sa zrazu prestúpi žáner a veselá komediálna atmosféra sa mení na drámu. Tá však nemala predpripravenú atmosféru a práve (aj) tu podľahla réžia spomínanej opisnosti. Tak Kadlečíkov / Ďurišov Oscar aj Kolembusovej Charity hrajú „veľkú drámu“, ale bez pocitu silnejšej opory a Oscarov odchod vyznieva prázdne a hlucho. Druhou najväčšou mužskou postavou príbehu je Vittorio Vidal, ktorý v podaní Marcela Ochránka podlieha hraniu na divákov a povrchnému prejavu, ktorý pobaví len bežného a „neokukaného“ diváka. Jeho partnerka nemá v Uršuli takmer čo hrať a jej úloha je takmer herecky aj významovo zanedbateľná. Obsadením spevákov Kulyho z Desmodu a Kuka z Horkýže slíže (alternácia s Martinom Nahálkom) do postavy Majstra Brubecka je silný marketingový ťah, ale v inscenácii ich výstup pôsobí nezohrato a neobratne. Aspoň v podaní, recenzentom dvakrát videného, Kulyho. Akoby hral s mottom: Len aby som tam bol. Spevákovi absentuje zrozumiteľnosť v speváckych partoch a jeho herectvo je vyabstrahované len na prechody cez javisko a hru na divákov.
Inscenácia Sladká Charity sa určite stane diváckym hitom a divadlu vyprodukuje niekoľko desiatok repríz. Aj keď má vážne nedostatky, tak svojím leskom, sviežou hudbou, humorom a známymi, ale aj novými menami nitrianskych protagonistov zabaví divákov, ktorí možno toto očakávajú od muzikálu. Len je otázne, či je toto skutočne najvhodnejší muzikál takéhoto typu. S podobnou tematikou existujú aj kvalitnejšie muzikály ako napríklad Funny girl či Thoroughly Modern Millie. Aj keď otázka v dramaturgii výberu zaiste spočíva aj v obmedzených financiách a autorských právach, ale určite by sa mohol inscenovať aj zaujímavejší a výraznejší muzikál. Lebo toto naštudovanie sa malým nitrianskym Broadwayom rozhodne nestalo.
Karol Mišovic

Karol Mišovic

Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.