Skutočné šťastie nerastie na streche

Réžia a preklad: Michaela Homolová

Dramaturgia: Tereza Hladká

Výprava: Jakub Šulík

Hudba: Filip Homola

Účinkujú: Monika Haasová, Andrej Šoltés 

Premiéra: 3. októbra 2026 v DPOH Bratislava

Šťastie rastie na streche je prvou inscenáciou sezóny  Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Láskavý príbeh nielenže nadväzuje na dramaturgickú líniu bratislavských motívov, ktorú divadlo začalo rozvíjať  v predošlých sezónach, zapadá zároveň do tematického konceptu aktuálnej sezóny – Domovy a útočiská. Zámerom dramaturgie je priniesť inscenácie, ktoré sa orientujú na medziľudské vzťahy a ich úprimné prežívanie. K trom už existujúcim inscenáciám^[1] pre detské publikum pribudla štvrtá, ktorá čiastočne podporuje ďalšiu ambíciu divadla rozvíjať aktivity v oblasti neformálneho vzdelávania.

Slovenská režisérka a umelecká šéfka Naivního divadla Liberec Michaela Homolová v spolupráci s českým dramatikom a režisérom Vítom Peřinom vytvorili bábkovú hru na objednávku divadla. Dej sleduje ľudskú túžbu po šťastí, jeho hľadanie a nachádzanie. Tvorcovia využívajú známe prostredie bratislavského Starého mesta – príbeh sa odohráva na Kozej ulici a v jej okolí. Scénografiu tvoria dva pohyblivé bloky v tvare mnohouholníkov, s ktorými herecká dvojica (Monika Haasová a Andrej Šoltés) ľahko manipuluje a mení ich podľa potreby – usporiadaním vytvárajú bratislavskú ulicu, byt hlavnej postavy, park či strechu bytovky. Tému dôležitosti medziľudských vzťahov a s nimi súvisiacu spokojnosť v živote podporuje aj sedenie na javisku, čím sa prehlbuje vzájomná a bezprostredná blízkosť medzi hercami a divákmi, aj medzi divákmi navzájom. 

V intímne nastavenom priestore sa odkrýva príbeh, ktorý významne rámcuje motív poverčivosti. Práve sklon veriť v rôzne povery, ktoré predznamenávajú šťastie či nešťastie, je silnou črtou hlavnej postavy Katky Veselej.  Namiesto tradičného využitia hovoriaceho mena idú tvorcovia proti prúdu – meno postavy síce sľubuje pozitívny charakter, no jej konanie tento predpoklad popiera. Od úvodného predstavenia je totiž zrejmé, že bábková postava Katka Veselá neoplýva radosťou či spokojnosťou so životom. 

Monika Haasová koncipuje a animuje postavu Katky Veselej ako úzkostlivú a mierne nervóznu ženu, ktorá s prehnanou obavou reaguje na tradičné poverové motívy – paralyzuje ju, keď jej cestu skríži čierna mačka, alebo keď stúpi na kanalizačný poklop.  K pozitívnejším reakciám postavy dochádza v situáciách, ktoré podľa povier prinášajú šťastie – nájdenie štvorlístkov, upratovanie po susedovom psovi či zháňanie podkovy. Táto viera v šťastie je však len prchavým momentom a vo väčšine prípadov  prevažuje strach. Haasovej interpretačný prístup opiera charakterovú kresbu najmä o výraznú mimiku a hlasovú moduláciu, pričom v rovine samotnej bábkarskej animácie vystupuje o niečo menej presvedčivo.

Hlasová variabilita je dominantným výrazovým prostriedkom aj pre Andreja Šoltésa, ktorý vdychuje život trojici bábok: pánovi Kováčovi, Hovoriacemu koňovi a kominárovi Emilovi. Schopnosť tónovo a rytmicky odlíšiť jednotlivé typy mu umožňuje vystavať tri autonómne herecké polohy. Hlboko posadený hlas pána Kováča evokuje rozvážneho a trpezlivého suseda, udržiavajúceho s pani Veselou zdvorilostný vzťah. Pri Hovoriacom koňovi primárne rezonuje komediálna ľahkosť a nadhľad, ktoré prirodzene vyplynú z dramatických situácií – či už z túžby sledovať u pani Veselej populárnu „Vinnetouovku“, alebo z jemného usmerňovania jej poverčivých sklonov. Postava koňa je navyše dôležitým prvkom neustáleho sprítomňovania historického prostredia mesta Bratislava. Kominára Emila Šoltés profiluje ako citlivého introvertného samotára, sprevádzaného vernou mačkou.

Jednoduchý príbeh, spočívajúci v rôznych spôsoboch hľadania šťastia, je univerzálny pre detské publikum, ale aj pre dospelých divákov. Situačný humor je pre dieťa atraktívny. Príkladom je zastavenie sa pani Veselej na kanalizačnom poklope, čím však spôsobí dopravnú zápchu, a táto situácia sa niekoľkokrát opakuje a variuje (najskôr nahnevá vodiča blížiaceho sa auta, neskôr jej zastavenie sa takmer spôsobí nehodu). Ďalším princípom, ktorý úzko súvisí s vytvorenými vtipnými situáciami, je nadužívanie povier. Prehnaný výskyt osudových náhod a znamení v živote pani Veselej diváka priamo konfrontuje s ich absurdnosťou. Poslednou rovinou, ktorá podporuje humornosť inscenácie, je využitie jazykových hračiek. Oproti situačnému humoru či dôrazu na nezmyselnosť povier sú menej frekventované. Objavujú sa v replikách iných postáv, ktoré hovoria o pani Veselej, že vraj vôbec nie je veselá. Jazykový vtip vzniká aj vtedy, keď pani Veselá ide za susedom Kováčom, pretože si myslí, že jeho priezvisko je aj jeho povolaním.   

Dospelý divák v rozohratých situáciách môže odčítať nielen absurdnosť rôznych úkonov, predmetov, čísel či znamení, ktoré majú priniesť (ne)šťastie. Predovšetkým si však môže spomenúť na pominuteľnosť zážitkov, ktoré prinášajú iba chvíľkové potešenie. Napríklad vtedy, keď pani Veselá hľadá štvorlístky či koňa s podkovou. Sled udalostí rozkrýva aj povahu vzťahov, ktoré pani Veselá (ne)má. Susedia, ktorých reprezentuje postava pána Kováča, ju považujú za neškodnú a osamelú čudáčku. Nepostačujúca kvalita vzťahov pani Veselej sa prejavuje najmä v dialógoch, ktoré majú charakter nezáväzného a krátkeho rozhovoru o počasí, ale aj v absencii zmienok o akýchkoľvek príbuzných, priateľoch či známych. Zmenu tohto stavu naznačuje stretnutie pani Veselej s kominárom Emilom, ktoré už tradične sprevádza poverčivosť. Tvorcovia pri budovaní ich  vzťahu pracujú so skratkovitosťou. Na pomerne malom priestore vytvárajú hlboké puto medzi sebou. Naratívna skratka však môže v tomto prípade pôsobiť zavádzajúco – v reálnom živote sa hlboký a funkčný vzťah nevytvára zo dňa na deň, ale vyžaduje si čas, stálosť a schopnosť prekonávať každodenné výzvy. 

Inscenácia Šťastie rastie na streche je estetickou metaforou o dôležitosti medziľudských vzťahov, ktorých stvárnenie zostáva bez výraznejšej snahy o edukáciu či moralizáciu detského publika. Aj napriek rozprávkovej skratkovitosti pri budovaní ústredného vzťahu DPOH ponúka vizuálne i herne príťažlivú inscenáciu. Jemný humor, špecifické referencie na hlavné mesto (situovanie deja na Koziu ulicu v Starom meste, rekvizity ako smetiarske autá OLO, modrá IKEA taška či postava Hovoriaceho koňa, ktorý kedysi ťahal koče v Prešporku)  a intímna blízkosť na javisku pripomínajú malým aj veľkým divákom jednoduchú pravdu: skutočné šťastie nerastie na streche ani v poverách, ale v schopnosti otvoriť sa druhému človeku.

---

^[1] Websterovci: Lili a ukradnutá sieť (2022), Terezka a Stratočas (2024) – obe v réžii Gejzu Dezorza, Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov (2026) v réžii Mateja Trubana.