| Divadlo | Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov |
|---|---|
| Inscenácia | Braňo Mazúch a kolektív: Vec nesmrteľnosť (voľne na motívy diela Karla Čapka Vec Makropolus) |
| Premiéra | 22. mája 2026 |
| Divadelná sezóna | 2025/2026 |
Braňo Mazúch a kolektív: Vec nesmrteľnosť
Voľne na motívy hry Karla Čapka Vec Makropulos
Réžia, dramaturgia, scéna: Braňo Mazúch
Asistencia réžie: Jozef Pantlikáš
Kostýmy: Lenka Rozsnyóová
Hudba: Kvaskova
Preklad: Anna Kuzmiaková
Účinkujú:
PČONA – Jarka Sisáková
PČON – Jozef Pantlikáš
X – Zdenka Kvasková
NNČONA – Iveta Fejková Fedorová
NNČON – Vladimír Roháč
Premiéra 22. mája 2026 na Veľkej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove.
Človek úplne prirodzene túži po istote. Smrť je jediná skutočná istota v živote. Jednoduchý sylogizmus nás privádza k existenciálnemu paradoxu, že človek vo svojej podstate túži po smrti. Formálna logika tu zjavne naráža na objektívnu realitu. Ľudia predsa odnepamäti zomierajú túžbou po nesmrteľnosti. Starozákonný Kohelet (Kazateľ) to vysvetľuje tak, že Boh im „do srdca vložil tušenie večnosti“ (3, 11).
Vyrovnávanie sa s tušením večnosti tvorí samu podstatu ľudského života. Je súčasťou existencie človeka, ktorý smeruje k záverečnému zmiereniu sa so sebou samým, k nájdeniu večného pokoja. Každý človek nejakým spôsobom túži po večnosti a – povedané slovami Gilberta Keitha Chestertona – „táto túžba je niečím, čo je samotnou dušou poézie, možno dokonca zbožnosti“.[1] Svoje definitívne naplnenie a zavŕšenie našla v teofánii, ktorú každý človek vo svojej absolútnej slobode môže prijať alebo odmietnuť. Tušenie večnosti však ostáva.
Umelci tomuto nejasnému tušeniu dávajú tvar a objektivizujú jeho bytie. Dejiny umenia nie sú nič viac ani menej ako vyrovnávanie sa so zastretou intuíciou nekonečnosti.
Režisér – a viac ako režisér – Braňo Mazúch sa rozhodol zmeniť prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča na laboratórium, spolu s jeho hercami detailne preskúmať vec nesmrteľnosť a ťažko definovateľnému tušeniu večnosti dať konkrétny javiskový tvar.
Ako východisko si zvolil známu hru Karla Čapka Vec Makropulos (1922), ktorá sa zaoberá otázkami nesmrteľnosti a umelého predlžovania života. Čapkov dramatický text sa stal svedkom toho, kam až môže zájsť živý a produktívny proces tvorby divadelnej inscenácie. Vo finále z pôvodnej predlohy ostalo len jedno slovo (v názve) a hlavný motív. Ak divadlo uvádza hru s dôvetkom „voľne na motívy hry Karla Čapka…“, svojím spôsobom potenciálneho diváka a priaznivca Čapkovej dramatickej tvorby až zavádza. Možno je v tom i kus humoru a kdesi v pozadí aj jemné úsmevy kolektívu tvorcov, pretože voľnosť sa v tomto prípade chápe veľmi kreatívne. Čapek sa jednoducho cestou niekde úplne stratil. Vykostili ho na dreň, čo však vôbec nie je na škodu veci. Práve naopak. Výsledkom je originálne a autonómne umelecké dielo, v ktorom je cez herecké cvičenia explicitne prítomný aj samotný proces jeho tvorby.
Pristaviť sa treba už pri označení postáv, pričom výraz „označenie“ nie je vhodné nahradiť slovom „pomenovanie“. V rámci inscenácie ani žiadne mená nezaznejú, označenie sa môže divák dozvedieť len zo sprievodných materiálov. Postavy vystupujú v pároch, a to dvojnásobne. Prvý muž je PČON (Jozef Pantlikáš) a prvá žena je PČONA (Jaroslava Sisáková). Spokojne sa dajú vnímať ako súčasné varianty Adama a Evy, prvých ľudí. PČON a PČONA však vyzerajú viac ako poslední ľudia, hoci to v konečnom dôsledku nie je určujúce (aj keď potom by sa núkali alúzie napríklad na Čapkovu hru R. U. R. z roku 1920 a otázka nesmrteľnosti by bola o to naliehavejšia). A napokon sú hercami stratenými medzi sebou a svojimi rolami, hľadajúcimi svoju skutočnú identitu. Stoja medzi realitou a fikciou, medzi spomienkami a prítomnosťou.
Je ľahké odčítať osobné zámená v ich označení, nejasné sú prvé dve písmená. V kontexte hry by sa to dalo vysvetliť aj ako skratka pre „poradové číslo“, čo by posilňovalo sémantiku postáv ako modelov ľubovoľného človeka – muža a ženy – milión. Možno aj na konci vekov.
Obe postavy, ktoré vystupujú v páre, majú svoje klony. Sú označené ako NNČON (Vladimír Roháč) a NNČONA (Iveta Fejková Fedorová). Znovu treba ostať v rovine dohadov, no skratka „NN“ sa používa pre latinský výraz „nomen nescio“, teda „neznáme meno“ (doslovne „neviem meno“), čo je opäť v súlade s celkovým vyznením hry.
Vo Veci nesmrteľnosť je človek len číslo, jeho klon ani to. Ide o laboratórny pokus. Dať meno už od čias knihy Genezis znamená vytvoriť si vzťah, vytvoriť si puto (… „keď jeden odíde, druhému je ľúto“ – Daniel Hevier). Zvieratám chovaným na mäso sa mená nedávajú. Rovnako nemôže mať meno ani človek ako objekt experimentu. Treba sa odosobniť a zachovať si odstup. Emócie sa nepripúšťajú. Vytesňované sú aj z javiska, na ktorom sa prezentuje číre štylizované herectvo.
Význam má aj to, že zatiaľ čo prvú dvojicu tvoria herci zo staršej generácie, druhá dvojica je obsadená mladými hercami. Implicitne je prítomné napätie medzi neodvratným starnutím a túžbou po večnej mladosti. Klony sú súčasne aj všetky roly – identity, ktorým sa prepožičali herci počas svojho života.
Poslednou postavou je X (Zdenka Kvasková). Označenie X tradične znamená neznámu, čo by pre interpretáciu aj mohlo stačiť. Niekto si možno spomenie i na sci-fi poviedku Julesa Verna Doktor Ox (1874), kde titulná postava z úzadia vykonáva vedecký pokus na nič netušiacich obyvateľoch pokojného mestečka Quiquendone, ktoré sa pre Oxa stáva svojským laboratóriom. Márnou cestou sa bezpochyby nepustí aj ten, kto by začal hľadať súvislosti s hororovým vedecko-fantastickým filmom Doktor X (1932), v ktorom hlavný hrdina šialený doktor Xavier experimentuje so syntetickým mäsom a hľadá spôsoby predlžovania života za hranice bežných fyzických limitov, chcel by dosiahnuť biologickú nesmrteľnosť. Film sa dočkal aj voľného pokračovania Návrat doktora X (1939), v ktorom sa vďaka syntetickej krvi darí oživovať mŕtvych ľudí.
Divadelná postava X stojí na okraji javiska i diania. Môže byť tým vedcom, ktorý sa nachádza kdesi v pozadí a v nevyhnutných prípadoch zasiahne do experimentu. X je jediná postava, ktorá sa tvári indiferentne, no zainteresovane zároveň. Otvára inscenáciu vlastnou rekonštrukciou či imitáciou neverejného dialógu ruského prezidenta Vladimira Putina a čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga z 3. septembra 2024, ktorý zarezonoval na celom svete. Omylom zapnutý mikrofón na vojenskej prehliadke v Pekingu zachytil časť ich súkromného rozhovoru o rozmachu biotechnológií a možnostiach neustálych transplantácií orgánov, ktoré by dokázali odďaľovať starnutie či zabezpečiť až nesmrteľnosť. Čínsky prezident navyše poznamenal, že ľudia by sa už v tomto storočí mohli dožívať aj stopäťdesiat rokov.
Hneď na úvod ide o výbornú aktualizáciu témy nesmrteľnosti. Divák sa okamžite dostáva in medias res. Nesmrteľnosť v spojení s týmito konkrétnymi aktérmi navyše získava na naliehavosti, vzbudzuje emócie, keďže na dialógu mocných tohto sveta je niečo morálne poburujúce.
Okrem toho, v súvislosti s naliehavosťou neskôr výrazne zarezonuje replika, že sme obete vojny, ktorá nastane zajtra a o nesmrteľnosť nás pripraví. Smrť je nebezpečne blízko.
Anonymný vedec X pod malou kamerou pohybuje spoločnou fotografiou oboch prezidentov. Projekcia prenáša obraz na celú zadnú stenu javiska. Neskôr ostatní herci podobne pracujú s čiernobielymi fotografiami zo svojho detstva a snažia sa spracovať svoju minulosť. Otočenie obrázka, priblíženie detailu, pohyby, sprievodné slovo. Nič sa nezopakuje rovnako, každá chvíľa je jedinečná. Nielen v bežnom živote, ale aj tá na javisku. Herci vystupujú zo svojich postáv, stoja tam sami za seba a sú až na dreň autentickí. Skúmajú napätie medzi efemérnosťou vlastného herectva a túžbou po nesmrteľnosti divadelného odkazu. Čo po nich nakoniec ostane? Maliar zanechá obrazy, hudobník partitúry, literát knihy… čo ostane po tebe, herec? Nenarážaš pri tušení večnosti práve ty najviac na krehkosť a pominuteľnosť svojho diela? Koniec-koncov, bol si na divadelných doskách niekedy aj sám sebou alebo si sa celý život iba skrýval a stále sa na niekoho len hral?
Minimálne na tejto scéne sa však niet za čo skryť. V priestore sa nachádzajú len dve sedačky pripomínajúce chodby socialistických nemocníc. Na povrchu majú modrú koženku, pričom modrá farba celkovo dominuje nielen scéne, ale aj kostýmom, prípadne scénickým prvkom. Zaujímavé je, že popri veciach z minulosti sú v inscenácii prítomné aj mnohé futuristicky vyzerajúce prvky, zjednocujúcim momentom je práve chladná modrá farba. V spojitosti s prázdnou bielou sterilného laboratória posilňuje atmosféru, ktorú narúša len svetloružová mikina jedného z klonov ( je to paradox – akoby klon chcel prekročiť vlastné hranice definované pôvodným organizmom, podľa ktorého bol vytvorený).
Kontrastné sú chvíle, keď si herci obliekajú jagavé strieborné kombinézy. Nemenia sa na kozmonautov. Farba ich skafandrov nápadne pripomína ortuť – nezničiteľný prvok, ktorého vlastnosti mnohých priviedli k myšlienke na nesmrteľnosť. Známy je prípad prvého čínskeho cisára Čchin Š´-chuangtiho od prvej chvíle na tróne posadnutého túžbou po večnej mladosti. Okrem toho, že si pre večnosť vytvoril slávnu terakotovú armádu, jeho dvorní alchymisti mu podávali elixíry mladosti obohacované ortuťou, no tá mala za následok jeho skorú smrť. Koniec-koncov, jeho hrob nie je doposiaľ, teda už viac než dvetisícdvesto rokov, otvorený a preskúmaný práve pre vysokú koncentráciu ortute v okolí. Tento toxický tekutý kov tvorí rieky a moria obmývajúce miesto posledného odpočinku cisára, údajne ide dokonca o zmenšenú kópiu mapy vtedajšej Číny. Ortuť sľubuje nesmrteľnosť, no prináša smrť. Aj smäd po nesmrteľnosti je smrteľne nebezpečná túžba.
Pohľad na hercov v ortuťových skafandroch a ich klony môže vyvolávať úvahy o transhumanizme, eugenike a všetky podobné idey „vylepšenia“ ľudstva. Všetko je to jedovaté ako ortuť.
Treba však poznamenať, že žiadna z postáv nie je jasná a čitateľná. Akoby sa na scéne niekedy samy hľadali. Pritom je zjavné, že i to patrí ku konceptu. Častokrát sú možno dôležitejšie texty, ktoré postavy vypovedajú než ony samy. A potom je tu napätie medzi človekom a hercom, nejasné posuny od sebareflexie k sebaprojekcii, hľadanie vlastnej identity zoči-voči pominuteľnosti skutočného života i toho na javisku.
Hercom sa z nejakého dôvodu pripisuje v spoločnosti špeciálny status. Sú sledovaní viac než iné profesie, čo v mnohých môže vyvolávať falošné pocity vlastnej dôležitosti. Keď tomu sami uveria, v konečnom dôsledku v tom lepšom prípade vzbudzujú rozpaky. Podobné pocity môže mať niektorý divák azda aj pri Veci nesmrteľnosť. Tak ako existuje interný humor, tu je svojím spôsobom prítomná interná téma, akokoľvek je idea nesmrteľnosti univerzálna. Jej spracovanie je priveľmi intímne a osobné, a tu je plne sústredené na divadelné prostredie. Je to daň za autentickosť. Na druhej strane, ľudí v hľadisku to môže stavať do pozície nezúčastneného diváka, ktorého dianie na javisku nemusí vtiahnuť do seba, pretože je to preňho cudzí svet. Napätie medzi nesmrteľnosťou a herectvom je najväčšou silnou stránkou i slabinou inscenácie. Tam, kde inscenácia upriamuje najviac na hĺbku, zužuje univerzalitu posolstva.
Dalo by sa, samozrejme, uvažovať aj o určitom metapohľade: atribút hereckosti by sa prisúdil každému človeku. Avšak s tým by sme oprávnene mohli polemizovať, pretože isto nie všetci ľudia striedajú roly a masky ako herec a popreli by sme existenciu autentického človeka, ktorý je sám sebou.
K výjavom so všeobecnou platnosťou patria scény, kde si klony nasadia na tvár masky. Každá z nich môže meniť svoju farbu tak, že vzájomné prepínanie vytvára rôzne farebné variácie. Podstatnejšie je, že na konci hry klony aj s maskami na tvári umierajú – nedosiahnu nesmrteľnosť. Pre každého zároveň platí, že všetky masky raz padnú, všetky sa raz pominú. Len pravda ostane. Špeciálne pre hercov preto vyplýva kardinálna otázka: Možno v divadle vytvoriť nesmrteľnú postavu? Pamätajú si ľudia väčšmi hercov alebo postavy, ktoré stvárnili? Dajme teraz bokom filmové herectvo. Ako uchopiť prchavosť toho prapôvodného a najpravdivejšieho divadelného herectva? Kam sa stráca pominuteľnosť chvíle? Prítomnosť je iba záblesk medzi minulosťou a budúcnosťou. Divadlo je umením prítomného okamžiku.
Tie najvyššie pravdy nie sú racionálne uchopiteľné, častokrát majú intuitívny charakter, nestačia na ne definície, vystihnúť sa dajú len metaforou. Milan Rúfus s geniálnou intuíciou zadefinoval básnický obraz takto: „Metafora nie je nič menej ako vyslať s fantastickou presnosťou na obežné dráhy dve vzdialené hviezdy tak, aby sa v čase a mieste presne vymedzenom zrazili, a pri jase, ktorý sa z tejto zrážky vytvorí, bolo na okamih vidieť všetko: nebo i peklo vecí.“[2] Onen okamih dokáže vytvoriť aj divadlo. Aká je nesmrteľnosť okamihu?
Vrcholom inscenácie je mefistofelovský moment, keď X (had) ponúka žene nesmrteľnosť (budete ako Boh – Gn 3, 5). Muž pasívne čaká, žena je sama. Nevie sa rozhodnúť. Odpoveď sa rozplýva v lyrickom momente, keď sa žena necháva unášať piesňou. Celá inscenácia je podfarbená hudbou Zdenky Kvaskovej, ktorá vzniká priamo na pódiu, preto je organickou súčasťou inscenácie. Spoločný duet s Jarkou Sisákovou posúva hru na úplne inú úroveň, je jej ozdobou, nesmrteľnosť dostáva novú dimenziu. Pieseň opantáva diváka svojou atmosférou, rozmazáva vyvrcholenie inscenácie tak, aby ostalo otvorené.
Zároveň prichádzajú hviezdne chvíle Ivety Fejkovej Fedorovej. Zhora (z neba) sa spustí veľká modrá stuha, s ktorou mladá herečka predvádza podmanivé akrobatické kúsky. Je to nový strom poznania dobra a zla? Hudba, spev, tanec, hra svetiel a nesmrteľnosť na dosah. Stačí jedno slovo, možno jeden stisk ruky. Budete ako Boh.
Vec nesmrteľnosť je kolektívne dielo, ktoré môže vzniknúť len vtedy, keď režisér maximálne dôveruje hercom a oni mu dôveru vrátia. Divadelný experiment s nesmrteľnosťou je pôsobivá provokácia, miestami až dráždivá svojou hermetickosťou a neuchopiteľnosťou, miestami je na hranici komunikatívnosti, diváka núti hľadať a hádať významy. Je výzvou. Možno by stálo za to pridať k nej dramaturgický úvod alebo s podobným zámerom pripraviť seriózny bulletin.
Inscenácia vznikla ako výsledok kolektívneho dialógu tvorcov. Aj tento text je len odpoveďou, vstúpením do pomyselného dialógu, podelením sa o prežívanie divadelného zážitku. Nerobí si žiadne veľké nároky. Ponúka reflexiu jedného z divákov. Zopár rozvitých poznámok. Priateľskú spätnú väzbu.
Pokušenie je veľké. O nič menšie ako to v raji. Ako sa rozhodne posledný človek? Siahne po ortuti?
[1] Gilbert Keith Chesterton: Večný človek. Bratislava: Postoj Media, 2020, s. 128.
[2] Milan Rúfus: Báseň a jarmok slov, 1967. In Milan Rúfus: Život básne a básne života : Úvahy o umení. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2002, s. 71.
Matúš Marcinčin vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.).




