Silná téma, výborné divadlo, skvelá interpretácia

Suzie Miller: Prima facie

Preklad a réžia: Michal Náhlík

Dramaturgia: Mário Drgoňa

Hudba: Anton Kónya

Scéna a kostýmy: Anita Szökeová

Účinkujú:

Tessa: Stanislava Kašperová

Muž: Tomáš Vojcovič

Slovenská premiéra: 16. 1. 2026, Malá scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Austrálska právnička, autorka a oceňovaná dramatička Suzie Miller pochádza z katolíckej rodiny, z prostredia robotníckej triedy. Vyrastala na predmestí austrálskeho St Kilda, kde žilo veľa prisťahovalcov. Jedna z jej babičiek bola muzikálovou herečkou a klaviristkou v nemých filmoch a jej zrakovo postihnutá matka pôsobila ako starostka St Kilda. Otec bol baníckym inžinierom. Suzie už ako dieťa písala divadelné hry a ako prvá z rodiny študovala na univerzite. Najprv imunológiu a mikrobiológiu v Melbourne, neskôr, po dlhšom pobyte v Londýne, vyštudovala právo v Sydney. Už ako praktizujúca právnička absolvovala na univerzite aj odbor divadlo a film. Počas svojej právnickej praxe v komunitnom právnom centre sa stretávala s prípadmi sociálnej nerovnosti, s krízovými situáciami a s ľuďmi s rôznymi osudmi – bezdomovcami a obeťami sexuálneho napadnutia. S. Miller sa dlhodobo zaoberá ľudskými právami a reformou justície. Všetky tieto skúsenosti ovplyvnili aj témy jej divadelných hier. Debutovala v roku 2000 hrou Births deaths Marriages. Odvtedy napísala viac ako 40 hier a len pred pár mesiacmi (10. 7. 2025) mala v Londýne premiéru Millerovej ostatná hra s názvom Inter Alia, ktorá je opäť previazaná s tematikou zo súdnej siene. Autorku však najviac preslávila monodráma z roku 2019 s názvom Prima facie. Jej londýnske spracovanie z roku 2022, uvedené v divadle West End, získalo dve ceny Lawrencea Oliviera a bolo vysielané i naživo v sieti britských kín. V roku 2023 z dramatického textu Prima facie vzniklafilmová i románová verzia. Táto hra bola doteraz preložená do 25 jazykov a je inscenovaná po celom svete. V slovenskej premiére ju od januára 2025 uvádza i prešovské Divadlo Jonáša Záborského.   

Hru pre prešovské divadlo objavil a z anglického originálu preložil režisér Michal Náhlík, ktorý sa dlhodobo orientuje na súčasnú angloamerickú dramatiku. Spolu s dramaturgom Máriom Drgoňom zaradili do repertoáru pre DJZP z hľadiska štruktúry i tematiky priekopnícky text. V prvom rade ide o monodrámu, ktorá v ostatných desaťročiach, ak vôbec niekedy, v Prešove uvádzaná nebola. V druhom rade ide o odvážny pokus tvorivého tímu odkliať jednu z dlhodobo tabuizovaných tém. Hra totiž cez optiku hlavnej predstaviteľky priznáva, ako sa zaobchádza s obeťami sexuálneho napadnutia v rôznych etapách, od nahlásenia znásilnenia na polícii, cez (ne)akceptáciu tejto udalosti ľuďmi v blízkosti obete, až po samotný súdny proces. Po textovej stránke ide o rozprávanie, v ktorom sa prelínajú spomienky na detstvo, uvažovania elitnej právničky o súdnom systéme i práve ako takom, opis jej skutočného života v súdnej sieni i mimo nej.

Strohý vizuál scénografky Anity Szökeovej vytvára priestor pre kontrast medzi formou a obsahom. Táto veľmi intímna hra je po vizuálnej stránke zaujímavo zasadená do verejného priestoru, do takmer prázdneho vlaku metra, v ktorom sa vezie hlavná hrdinka Tessa. Tá tam ale nie je sama, pretože vo vagóne sedí aj cudzí muž, ktorý v nej možno tým, že na prvý pohľad nepôsobí ako z vyššej spoločenskej triedy, ale práve naopak, ako niekto, koho by mohla poznať zo svojho detstva, spustí lavínu spomienok. Vo vagóne, v ktorom sa celá táto smršť artikulovaných myšlienok odohráva, visí len mapa liniek metra a plagáty známych muzikálových titulov, ale i umne vložený plagát odkazujúci na novú hru S. Miller Inter Alia. Prepojenie vizuálne naznačeného divadelného sveta a sveta súdnej siene, o ktorom hlavná hrdinka hovorí, tak získava potrebnú nadstavbu spektakulárnosti oboch prostredí, v ktorých ide o dobre podané príbehy, avšak s iným, v prípade súdnej siene neraz fatálnym, dopadom na ich hlavných predstaviteľov. Rovnako jednoduchý Tessin nohavicový kostým, ktorého doplnkom je aktovka na spisy, aj jej prísne stiahnuté vlasy podčiarkujú strohosť právnického prostredia, tiež nepriamo odkazujú na pôvod hlavnej hrdinky, ktorá je, rovnako ako samotná autorka, z robotníckej triedy a prvá s univerzitným vzdelaním vo svojej rodine. Druhým protagonistom je anonymný Muž. Táto postava slúži  nielen ako vizuálny doplnok a akýsi kontrast k strohej Tesse, ktorého stvárňuje hosťujúci Tomáš Vojcovič. Muž len sedí, teda cestuje rovnakým metrom ako hlavná hrdinka. Je predstaviteľom pouličných muzikantov, čo spoznávame vďaka neformálnemu kostýmu i priznanou trúbkou, ktorú po celý čas drží v ruke. Hrou na trúbku veľmi citlivo a  zároveň intenzívne dotvára atmosféru Tessinho rozprávania. Jeho hra zasahuje aj do reprodukovanej hudby, ktorú skomponoval Anton Kónya a v krátkych predeloch medzi scénami clivo podčiarkuje i prehlbuje tému.    

Celá hra Prima facie je postavená na hereckej interpretácii. Režisér M. Náhlík do hlavnej úlohy Tessy obsadil azda najvýraznejšiu herečku Divadla Jonáša Záborského ostatného obdobia, Stanislavu Kašperovú.  V divadle sa etablovala predovšetkým ako komediálna a výborná muzikálová herečka. Tentoraz však presvedčila, že diapazón jej hereckých výrazových prostriedkov je oveľa komplexnejší. Stvárnenie postavy mladej ženy na vrchole právnickej kariéry poňala ako možnosť čo najpresvedčivejšie prerozprávať emocionálne náročný príbeh Tessinho vzostupu medzi právnickú elitu a následného pádu zavineného jej principiálnou vierou v spravodlivý justičný systém, ale aj poodhaliť jej pravdivú podstatu – celkom prirodzenú vnútornú neistotu mladej ženy. Kašperová veľmi empaticky, ale civilne a v ostrých strihoch, s minimalistickým pohybom a gestami spomína na detstvo, rodinné zázemie, štúdium na univerzite i na prax zo súdnej siene, ktorá je pre ňu prirodzeným svetom. Zároveň si prehráva dialógy s matkou, ktorá je pre ňu, napriek nízkemu vzdelaniu a inému chápaniu sveta, najväčšou oporou. Verbalizuje spomienky na komunikáciu  s priateľmi a kolegami, vrátane samotného násilníka. Nevšedné je, akým spôsobom autorka prostredníctvom postavy Tessy pracuje s témou znásilnenia, do akého prostredia ho zasadzuje a ako ďalej doslova mapuje psychiku obete. To všetko Stanislava Kašperová vkladá do svojej postavy. Dynamicky, plasticky a uveriteľne vykresľuje svet súdnej siene, kde sú dôležité fakty. Navyše, je to zväčša maskulínny priestor, do ktorého ona ako úspešná a krásna žena prenikla. Opisuje spôsob uvažovania o svojej práci,  ak psychiku obete. Jemne otrávene vytvára obraz rodiny, ktorú miluje, zároveň  však svojou prácou získava odstup. Žensky, niekedy až naivne dievčensky zachytáva svoj milostný život. V týchto líniách drží postavu v rovine sebavedomej a silnej osobnosti. Kašperová však v okamihu dokáže zmeniť emocionálnu škálu a v momente, keď dochádza k znásilneniu, mení aj spôsob hereckého uchopenia postavy. Tessa je ponížená sledom traumatických udalostí – znásilnením, jeho nahlásením na polícii, nevyhnutným  konfrontovaním sa s kolegami a kolegyňami, dlhoročným čakaním na proces, počas ktorého sa k udalosti musí neustále vracať. Napokon je zlomená samotným súdnym procesom a rozsudkom v jej neprospech. Herečka neskĺzla do prehnaného pátosu či emocionálneho prehrávania a nezveličovala zbytočné pôsobenie na city publika, hoci túto energiu publikum vníma a reaguje. Kašperová sa snaží udržať jemný odstup od postavy, čo jej umožňujú už spomínané strihy a skoky v čase (detstvo, štúdium, blízka i vzdialenejšia minulosť, súčasnosť) a v priestore (súdne siene, kancelária, rodičovský byt, policajná stanica a pod.), adokážezahrať aj absolútne ponorenie sa do postavy i odstup od nej. Za herecký výkon súvislého a pútavého rozprávania, trvajúci hodinu a pol, si Stanislava Kašperová zaslúži veľký rešpekt.

Hra Prima facie s podtitulom Na prvý pohľad hovorí o citlivej téme znásilnenia, ktoré sa deje v zdanlivo bezpečnom prostredí, o tom, ako funguje právny systém, ako sa pracuje s obeťou násilia, ale aj o vnímaní samej seba. Hra hovorí aj o potrebe nájdenia vlastného jadra v sebe samom po tom, keď človek zloží všetky denne používané masky. A práve tento moment je odhalením situácie, keď herečka môže spolu s postavou –  s uvedomením si všetkých následkov – slobodne vysloviť: že „Toto som ja“. Netrúfam si odhadnúť akú návštevnosť bude mať tento titul v Prešove, ale môžem konštatovať, že je to veľmi dobre zrežírované a zahrané divadlo so silnou výpovednou hodnotou, ktoré by malo byť odrazovým mostíkom k scitliveniu spoločnosti voči tejto tematike, aj k širšej spoločenskej či odbornej diskusii.