„Ach, bože!“ alebo facka samým sebe

Edward Bond: Saved/Spasení

Dramaturgia: Saša Sarvašová

Kostýmy: Maria-Lena Poindl

Scéna: Julius Leon Seiler

Preklad, úprava, réžia: Dávid Paška

Účinkujú:  Jakub Švec, Eva Gribová, Dávid Hartl, Adam Hilek, Jakub Somora, Edita Koprivčević Borsová, Dávid Popovič, Nikolas Šenšel, Richard Drgoň

Premiéra: 20. február 2026, Divadlo Aréna

V divadle, a v umení všeobecne, je skvelé, keď sa forma a obsah dopĺňajú a vzájomne podporujú, čím dodávajú konkrétnemu dielu komplexnosť, hĺbku (ale aj šírku a výšku), údernosť a silu preniknúť pod kožu divákov. Okrem intelektuálnej stimulácie dokážu rozvibrovať aj ich emócie, podvedomie a azda i nevedomie. V hre Saved/Spasení – slovenská inscenácia mala premiéru v Divadle Aréna vo februári 2026 –  sa väčšina týchto prvkov prepojila do farebnej, mnohovrstevnej mozaiky na podklade viac ako šesťdesiatročného textu anglického dramatika Edwarda Bonda. S jej prvým uvedením na londýnskych javiskách sa spája veľká kontroverznosť prezentovaného obsahu. Avšak pôvodný Bondov text pracuje s postavami z konkrétneho sociálneho zázemia a špecifickej spoločenskej situácie, bratislavská inscenácia túto situáciu dosť zovšeobecňuje, čo je niekedy zaujímavé a prínosné, inokedy čiastočne mätúce a možno aj trochu prvoplánové.

Bondova hra, premiérovo inscenovaná v roku 1965 v londýnskom Royal Court Theatre, musela bojovať s vtedajšou oficiálnou a zákonnou cenzúrou. Stala sa jedným z dramatických diel, ktoré výrazne prispelo do živej a vášnivej diskusie o hraniciach dramatického umenia. Slovenská inscenácia nemusela riešiť cenzúru a asi nechcela iba šokovať, napokon, predstavenie prišlo mnoho rokov po časoch tzv. in-yer-face drámy, keď sa explicitne zobrazované a grafické násilie stalo bežnou súčasťou javiskového prejavu. 

Táto skutočnosť ma najprv trochu trápila, keď som sa sám seba pred začiatkom predstavenia v duchu pýtal, či má ešte význam inscenovať práve takúto hru, keď je divadelné, ale aj filmové či televízne publikum natoľko znecitlivené naturalistickým zobrazením násilia (niekedy dokonca v spravodajstve!), že sa často oslabuje spoločenský a umelecký význam spracúvania násilných tém. Na začiatku inscenácie Saved/Spasení sa však ukázalo, že diváctvo sa dá „vyrušiť“ aj dnes. Kým sa ešte ľudia usádzajú v hľadisku a nejakých desať minút potom, keď už čakajú, čo sa na javisku začne diať, z reproduktorov znie hlasná, neprestávajúca a neutíchajúca techno a rave hudba. Postupne sa viacerí diváci začínajú ošívať. Nemôžu sa kvôli hlasnej hudbe rozprávať a na javisku sa nič nedeje. Vedľa mňa sediace diváčky sa nahlas pýtajú: „Prečo je to tak nahlas?“ a „Kedy už ten rachot skončí?“ Do tejto klubovej scény na javisko – umne vystavané tak, že väčšinu predstavenia sú všetky postavy za priehľadnou stenou z plastu, ako keby boli v nejakom teráriu ako ukážka istého „živočíšneho druhu“ – prichádzajú herci a herečky a v rytme stále hlasnejšej hudby sa hmýria, trasú, prepletajú navzájom, poskakujú a mykajú ako jednotlivé postavy príbehu, ktorý sa má ešte len začať.

Tu dáva zmysel, že tvorcovia zaktualizovali sociálne pozadie postáv z pôvodného textu, a zasadili ich do klubovej scény, hoci tá nie je nevyhnutne tým spoločenským „dnom“, na ktoré Edward Bond poukazuje vo svojom texte. Bond vo svojej hre špecificky predstavuje osudy ľudí na tých najspodnejších priečkach socioekonomického rebríka, ľudí, o ktorých sa nikto nezaujíma a ktorí sú vedľajším (ale možno aj priamym) produktom neregulovaného kapitalizmu, ľudí, ktorí sú odkázaní na sociálne dávky. Program predstavenia v Divadle Aréna uvádza, že predstavenie je o ľuďoch „na dávkach života“ – čo je výrazný významový posun do trochu klišé roviny pôvodného obrazu ľudí na sociálnych dávkach, ako to zamýšľal Edward Bond. 

Ale keďže triedny spoločenský systém má u nás odlišnú konotáciu od britského vnímania tohto pojmu, je asi aj lepšie, že sa zobrazená sociálna skupina univerzalizuje. Jazyk, ktorý je v Bondovom texte poznačený silným dialektom južného Londýna sa tu mení na niečo, čo pôsobí skôr ako akási „hatlanina“, a tá  sa nevyznačuje prvkami žiadneho dialektu alebo prízvuku, ale až prapodivným spôsobom výslovnosti hlások, čudesnou intonáciou, a rýchlou kadenciou. Diváčky sediace za mnou sa po pár minútach nechali počuť s otázkou: „To po ako hovoria?“ Našťastie, v paralelne premietanom obraze z live kamery boli zobrazené aj titulky (slovenské i anglické), ktoré nielenže pomáhali pochopiť niekedy ťažko zrozumiteľné slová, ale extrémne vulgárnu reč obrusovali do slušného textu. Ani poriadne neviem zaujať stanovisko k rozhodnutiu tvorcov nechať hercov a herečky hovoriť takýmto jazykom – neprináleží to žiadnej sociálnej skupine ako v Bondovom pôvodnom texte, no zároveň to ani zrozumiteľne neuniverzalizuje prezentovanú situáciu a skúsenosť. 

Napriek spomenutému odlišnému kontextu spoločenských tried vo Veľkej Británii a na Slovensku však treba povedať, že situácia sa aj v našom prostredí posúva do stále výraznejších a zväčšujúcich sa rozdielov medzi chudobnými vrstvami, strednou triedou a najbohatšími skupinami, takže pohľad na akúsi novú „stratenú generáciu“ mladých ľudí by mohol byť veľmi zaujímavý a poučný. Pre mňa však tento aspekt nebol v inscenácii dostatočne zvýraznený – tvorcovia s ním síce implicitne počítali, ale pre bežného diváka to nemusí byť zrozumiteľné. Kto sú vlastne títo ľudia? Sú mladí, vulgárni, neempatickí, sebeckí, drsní, násilní, ale zároveň zlomení, smutní a beznádejní. Inscenačne tomuto vyjadreniu pomáha plastová zábrana, ktorú som spomínal – tá vytvára bariéru medzi divákmi a javiskom, akoby to, čo sa vo výstavnom „teráriu“ odohrávalo, bolo vyčíňanie nejakého prírodného živlu, pred ktorým sa chránime plastovým múrom. Bariéra funguje podobne ako spotvorený jazyk – keď na konci predstavenia dôjde k časovému posunu v deji, plastová zábrana je odstránená a postavy odrazu rozprávajú spisovne. Divák sa vtedy môže pýtať – k akej zmene to vlastne došlo, akú konkrétnu transformáciu má táto zmena symbolizovať?

Ak sa vrátime k pôvodnému zámeru autora, na konci hry by malo dôjsť k istej katarzii vyvolanej naším pochopením vychádzajúcim z prvotného znechutenia z hrôzostrašných a explicitných násilností – čo človeka vedie k takémuto správaniu sa? Pre Edwarda Bonda je to spoločenský kontext, v ktorom ekonomické a politické násilie páchané na občanoch vyvoláva ďalšie, iné formy násilia, napríklad fyzické, absolútne bezcitné správanie sa voči bábätku, ktoré je ukameňované priamo na javisku. Tí, čo túto ohavnosť vykonajú si to odôvodňujú tým, že bábätko je ako zvieratko, že to vlastne nie je ešte človek – podobne ako sa celé stáročia dehumanizujú skupiny ľudí v navonok civilizovane pôsobiacich spoločnostiach (otroci, Židia, LGBTI osoby, atď.). 

Diskurz o (ne)akceptácii násilia, ktorý hra iniciuje, je pre mňa najsilnejšou črtou inscenácie. Anglický dokumentarista Adam Curtis v jednom zo svojich kratších filmov definuje výraz „oh dearism“ (v slovenčine niečo ako prístup v štýle „ach, bože“) ako jedinú možnú reakciu ľudí na pretlak informácií o násilí, brutalite a agresivite vo svete. Keďže nevieme pomôcť trpiacim (napríklad aj dnes ľuďom vo vojne na Ukrajine), jediné, čo nám zväčša ostáva je povzdych „ach, bože“ (oh dear!). Sme na správnej strane, ľutujeme obete, ale nič sa nemení. A Bondova hra v podaní súboru v Divadle Aréna prináša presne tento pocit – bezmocnosť spôsobenú neschopnosťou niečo zmeniť. Náznak empatie a možnej zmeny k lepšiemu (ako to pôvodne zamýšľal aj sám Bond) je slabý, nezreteľný, takmer neviditeľný. Zmenilo sa len to, že priehľadná bariéra zmizla a my sme v jednom priestore s tými, ktorých sme ešte pred chvíľou azda ani nechceli vidieť a vďaka komickému jazyku asi ani počuť.

Herecky sa na nezvyčajných postavách a charakteroch „vybláznili“ v podstate všetci účinkujúci, Eva Gribová zrejme najviac, až jej vrieskanie ide pod kožu tak, že diváčky pri mne pozerali stále častejšie na hodinky s nevysloveným „Ach, bože!“ a „Kedy sa to už skončí?!“ Inscenačne veľmi silne pôsobil nerovný povrch javiska s ihlanovitými výstupkami, ktorý adekvátne implikoval ako náročné môžu byť pre niektoré skupiny spoločnosti bežné úkony a činnosti, ako je chôdza, či nedajbože tlačenie kočíka. Šikmé plochy na scéne Juliusa Leon Seilera ťahajú postavy zväčša dole, nakláňajú ich do strán, a aj sedenie na lavičke v parku pôsobí ako nepríjemná, až bolestivá činnosť. Otec rodiny je jediný, ktorého nestvárňuje herec ale bábka, a tak aj pôsobí – je zakríknutý, submisívny, nerozhodný, odpojený od svojej identity. Divák si možno pripomenie pocity emaskulácie mužov na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia, čo mnohí vnímali ako vážny problém s identitou (tento fenomén veľmi kriticky predstavil napríklad americký prozaik Chuck Palahniuk v diele Klub bitkárov a dnes sa táto problematika dostala až do extrému vo forme už kriminálneho problému tzv. manosféry).

Ak vnímame Bondov text aj cez prizmu rozkladu spoločnosti v dôsledku nezáujmu elít a politických autorít o jej najslabšie články (čo sa preukázateľne deje práve v tomto období aj na Slovensku), inscenácia Saved/Spasení je viac ako iba mementom toho, kam až davová psychóza ľudí, ktorých do kúta zahnali najrôznejšie okolnosti, môže viesť. Na jednej strane je dôležité vidieť koniec tohto reťazca, ale nemali by sme zabúdať aj na jeho začiatok a stred. Začiatkom je už spomínaná ľahostajnosť, ako nie rovno premyslená manipulácia zo strany tých, čo rozhodujú o smerovaní spoločnosti – politické špičky dnes majú na svedomí omnoho viac ako v šesťdesiatych rokoch, keď Edward Bond začínal ako dramatik. Vulgárnosť, manipulácia, otvorené lži, verbálne a emocionálne násilie sa šíria online priestorom obrovskou rýchlosťou a systematicky programujú podvedomie celej populácie.

Diváci a diváčky vedľa mňa sa pozastavovali a pohoršovali nad vulgárnym jazykom či otvoreným zobrazením sexuálneho aktu, hoci to bol len zlomok dnešnej vulgárnosti a presexualizovanej medializácie už takmer všetkého. Reakcie internetových trollov, ale aj skutočných ľudí, urážky a osobné útoky a vyhrážanie sa ženám v politike, hrozby zavraždením, želanie smrti ich deťom, ataky na menšiny a celkovo agresívne správanie sa na sociálnych sieťach sú dnešným reálnym „kameňovaním bábätka v kočíku“. Akceptácia všetkých tých Epsteinov vo verejnom a politickom priestore je rovnako násilným aktom. Možno aj o tomto by bolo dobré vytvoriť inscenáciu, aby sa diváci nepohoršovali nad postavami, s ktorými sa nevedia identifikovať, ale aby si pomyselnú facku hanby vylepili sami sebe.