Samostatný útok/útek na bránu

Preklad a réžia: Alena Lelková,
Dramaturgia: Andrea Domeová
Scéna a kostýmy: Dorota Cigánková
Účinkujú:
Klára: Zuzana Porubjaková
Vladana: Zuzana Konečná
Iveta: Rebeka Poláková
Premiéra: 3. novembra 2014, Astorka Korzo ’90 Bratislava
Český dramatik Petr Kolečko je úspešným bavičom televíznych aj divadelných divákov. Hru Zakázané uvoľnenie z roku 2012 napísal ako hodinovku pre tri herečky A Studia Rubín. Tento text nemá osobitý štýl ani výnimočnú štylizáciu, nenájdeme v ňom ani prvok tajomnosti, ak zaň nepovažujeme zámenu jeleňa za muža menom Jeleň, dokonca ešte aj dosť natvrdo vysvetlenú („Jasné. Tomáš volá Štefana priezviskom. Jeleň. Povedal: Nabúrali sme. Jeleň je mŕtvy.“).
Základná schéma je jednoduchá – počas svadby unesie nevestu svedok ženícha do malej krčmy. Tým svedkom je žena, navyše – ako sa ukáže – voči ženíchovi nie je len v kamarátskom vzťahu. V pohostinskom zariadení nie je okrem barmanky nikto. Pokazila sa v ňom televízia a vonku práve zúri nielen búrka, ale aj hokejové česko-slovenské finále, takže atraktivita tohto miesta klesla na nulu.
Všetko, čo sa z hry dozvieme, zhrnuli do upútavky k českému filmu, ktorý na báze Kolečkovho textu vznikol. Sumár ponúkaných životných skúseností je asi taký, že zamilovaná do ženícha nemusí byť nutne nevesta, že sa neoplatí vsadiť všetky peniaze na jeden zápas a že na prezradenie niektorých tajomstiev nikdy nie je správny moment.
Svoje tri postavy charakterizoval Kolečko nahrubo podľa základných ženských typov – manželka, milenka a niečo medzi tým s prvkami herečky. Na vykreslenie charakterov týchto žien autor využil aj niekoľko monologických výstupov, ktoré majú dodať divákovi aj informácie, ktoré by sme z interakcie trojice žien pri bare dostávali len veľmi neprirodzeným spôsobom. Príhovory protagonistiek k divákom sú podobne štandardné ako dialógy, do úst mladomanželky, ktorá je hrdá na svoju morálnosť a normálnosť, autor nevkladá nič priveľmi šokujúce: „Ja si nemyslím, že všetky herečky, speváčky a podobná háveď sú kurvy. Určite sú medzi nimi aj milé baby. Ale napríklad, keď si dnes pozriete hocijaký hudobný klip, tak tam už vôbec nejde o spev. Váľajú sa v blate v tangáčoch a podprde… Hlavne černošky… jednoducho, tá kultúra sa predáva s prepáčením cez buchtu, no… A takéto baby reprezentujú naše ženstvo vo svete? Určite nebudem nosiť cez bradavky iba pásiky len preto, že to tak nosí Rihanna.“
Ak by sme chceli Kolečkovi pomôcť, povieme, že je to český Woody Allen, chýba mu však Allenov intelektuálny nadhľad i existenciálna úzkosť, ktorú sa mu darí vložiť aj do jeho komerčnejších snímok. Čisto ženské obsadenie evokuje skôr zaradenie niekde medzi seriálmi Sex v meste a Zúfalé manželky. Otvorenosť v pomenovávaní rôznych sexuálnych skúseností je však v tomto prípade tak trochu na povrchu. K problematike intímnych vzťahov bol ešte najbližšie výstup Ivety. „Nie som veľmi dobrá v posteli. Teda na slovenský štandard to bohato stačí, ale na východniarku…“.
Mýtus o sexuálne zdatných východniarkach (v českom origináli ide o Slovenky ako také) je len jednou z mnohých priveľmi všeobecných právd o živote, ktoré padnú. Pochopenie komplexnosti života je na úrovni komentáru barmanky: „Ženích súhlasil s dátumom svadby, ktorý koliduje so semifinále hokeja proti Čechom? Tak buď vás nekonečne miluje, alebo je teplý.“
Hra sa pohráva aj na inom mieste s motívom homosexuality, nejde však o žiadne búranie predsudkov, skôr pohrávanie sa, ktoré do istej miery klišé potvrdzuje, či prinajmenšom na nich parazituje. Keď svedkyňa Iveta predstiera neveste Kláre, že je lesba, Klára jej na to odpovie: „Nevyzeráš ako lesba. Povedala si to, aby si si zachránila krk. A vôbec. Naozajstná lesba by ma zmlátila.“
Kolečkov humor má však aj zemitejšie podoby. „Chcem len povedať, že tam nebude navždy… tá guľa…“ – hovorí Klára Ivete o smútku za milencom. Iveta ju presviedča, že bude, na čo začne vracať, čím sa Klárine slová potvrdia doslovným, fyzickým spôsobom.
Ak bratislavské divadlo Astorka Korzo´90 siahlo po tomto texte ako prvé na Slovensku, v nijakom prípade nechcelo parazitovať na filme Jana Hřebejka, ktorý mal aj na Slovensku premiéru štyri mesiace pred premiérou v Astorke. Ostatne, film prešiel kinami takmer bez povšimnutia, hoci jeho scenár napísal sám dramatik a hrali tam aj herečky, ktoré sú so svojou divadelnou verziou stále veľmi úspešné – Zuzana Stavná, Jana Stryková, Hana Vagnerová. Kritici vyčítali filmu prehnanú snahu o psychologizáciu, ktorá sa nehodila ku grotesknému naznačeniu postáv. Práve tú oveľa ľahšie znesieme v divadelnom prostredí, kde lepšie prijímame hru na hru.
Čo potom môže byť na inscenovaní podobnej hry zaujímavé? Predovšetkým herecké výkony. Inscenácia režisérky Aleny Lelkovej, ktorú uviedli v komornom priestore Trezoru, je silná práve vďaka nim.
Zuzana Porubjaková prekonala v tejto inscenácii strojenosť, do ktorej ju v niektorých komediálnych produkciách tlačia. Z nevesty Kláry neurobila obmedzenú, povrchnú ženu, ale človeka, ktorý vie prijať aj isté kompromisy. Každý si už môže doplniť, či v mene svojej lásky, usporiadaného života, ekonomického zabezpečenia, detí alebo všetkého dokopy. Vie byť romantická, ale aj pragmatická, decentná aj rozhnevaná, všetko so šarmom a hereckou mierou.
S barmankou dedinskej krčmy Vladanou, ktorá sa neúspešne pokúša stať sa herečkou, sa v podaní Zuzany Konečnej dokážeme veľmi ľahko stotožniť. Snaží sa udržať si od života ironický odstup, zároveň je však nádherne do svojho nešťastného vzťahu aj života namočená.
Rebeka Poláková si „vytiahla“ postavu „tichej nebezpečnej mrchy“ Ivety, ktorá spí so ženíchom. Slovenskí inscenátori jej dodali nie veľmi systémovo východniarsky prízvuk, prejaví sa predovšetkým v jej monológu. Táto postava mohla ľahko dopadnúť ako klišé, Poláková však išla proti povrchnosti textu a postavu pretvorila vlastnou citovou inteligenciou. Nesúlad medzi jej interpretáciou a banálnejším textom sa ukazuje najmarkantnejšie pri replikách, pri ktorých opisuje, ako balí manažérov na sladký východniarsky prízvuk „Ja viem, som hrozná sviňa. Aj sa strašne snažím, aby som nebola, lenže ono to nejako nejde…“ Táto pasáž bola asi jediná, ktorú nevedela Poláková zahrať, jednoducho preto, že vypadávala z komplexnejšie chápanej Ivety. Nedorozumenie prichádza aj kvôli tomu, že kým slovenčina znie mnohým Čechom skutočne sexi, to isté sa už nedá povedať o príťažlivosti východniarskeho prízvuku pre bratislavských manažérov.
Režisérka Alena Lelková sa s textom zžila už pri jeho sviežom preklade, s herečkami pracovala s inteligenciou, a tak ponúkli viac ako hereckú šaržu. Cenné bolo, že tajomstvá ich postáv dokázali účinne skrývať, až kým neprišiel čas na ich prezradenie. Scénografka Dorota Cigánková vytvorila do tejto inscenácie realistickú scénu naznačujúcu bežný bar, funkčne ju však zasadila do limitovaného priestoru astorkárskeho štúdia. Kostýmy vychádzajú z bežnej civilnej konvencie, ale posúvajú ju divadelne až do vtipného extrému. Oblečenie nevesty aj svedkyne spočiatku pôsobilo tak, že by na reálnej svadbe celkom zapadlo. Dievčatá však neskôr dostali nielen hokejové dresy, ale aj chrániče či hokejky na zvýšenie komického efektu. Cigánková zvolila modro-červeno-bielu farebnosť kostýmov. Keď hokej, tak vo farbách trikolóry.
Scéna s roztlieskávačkami, súboje herečiek na spôsob ženských zápasov v blate, či karaoke spievané v opitosti patria medzi prvoplánovejšie momenty inscenácie, treba sa však priznať, že divadelne fungujú, zvlášť v momentoch, ku ktorým sa tvorcovia stavajú s nadhľadom. „Nebudem tu ožratá vyrevúvať nejakú clivú kravinu o láske,“ povie Klára, aby vzápätí zúfalému karaoke prepadla. Trefný hudobný výber je ďalší z prínosov režisérky.
Tým najväčším klišé by bolo povedať, že Lelková urobila zábavnú produkciu, ktorá neuráža divácky vkus. Bolo však určite dobré, že sa sústredila na aranžovanie hereckých akcií či dokresľovanie charakterov, a nešla do zbytočných násilných či neúprimných interpretácií niečoho, čo jednoducho až také hlboké nie je.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.