S kameňom na krku alebo Syzifov údel?

Marie Jones: Kamene vo vreckách
Preklad: Peter Kerlik
Dramaturgia: Peter Pavlac
Kostýmy: Jana Hurtigová
Scéna: Anita Szökeová
Hudba: Branislav Boznár a Dušan Lančarič
Choreografia: Ladislav Cmorej
Réžia: Patrik Lančarič
Hrajú: Boris Farkaš a Miroslav Noga 
Premiéra 1. marca 2014 v Divadle Astorka Korzo ´90
Divadlo Astorka Korzo´90 je divadlom hereckým par excellence, už od jeho vzniku sa repertoár tohto divadla komponoval podľa hereckých dispozícií súboru. Tento prístup sa javil a javí dodnes ako mimoriadne prínosový nielen pre súbor divadla, ale predovšetkým pre diváka.
Kamene vo vreckách, hra od írskej herečky a dramatičky Marie Jones, je jednou z tých, čo poskytne hercom priam nepreberné možnosti hereckých premien. Zvrátené XXI. storočie, v ktorom vám môžu módne móla predviesť v metropolách aj šaty z čokolády, je však plné aj iných paradoxov. Paradoxov ostrých kontrastov medzi roztopašou sýtych a strádaním hladných. A práve o nich Jonesová chce divákom hovoriť, ba priam vykričať svoje príbehy. Primárne sa sústredí na lesk a biedu hereckého povolania cez ambície dvojice filmových štatistov, ktorí nestratili nádej v to, že ich deň D ešte len príde. Obaja protagonisti sa chcú vymaniť čo najskôr z biedy živorenia komparzistov a robia pre to možné i nemožné v nádeji, že sa im jedného krásneho dňa podarí aj to, čo je ich vytúženým cieľom: dostať sa medzi hviezdy strieborného plátna.
Priatelia Jakub a Karči v interpretácii Borisa Farkaša (Jakub) a Miroslava Nogu (Karči) sú divákovými sprievodcami svetom filmového „raja“ i „pekla“. Obaja herci si v tejto verzii príbehu zahrajú až 18 postáv. Je to úctyhodný počet a zároveň aj dôkaz ich hereckej virtuozity, ak im postačí čo len nepatrný divadelný znak či symbol na to, aby sa v sekunde premenili na postavu celkom odlišnú, či z muža na ženu (Boris Farkaš to robí nasadením si okuliarov a zmenou hlasu i tónu výpovede, Miro Noga prehodením šály cez plecia, či jemným gestom a zaliečavým tónom) alebo z chlapca na starca, z hviezdy na bezvýznamného lúzera, či z radového komparzistu na bodygarda.
To by však nepostačovalo, ak by divákovi v okamihu neposkytli aj jedinečnú presvedčivosť svojej novej identity.
Príbeh o dvoch komparzistoch, ktorí nám priblížia svoj vytúžený svet filmového neba cez sprítomňovanie reality v jej temných aj príťažlivých farbách, je príbehom o neuskutočniteľnom americkom sne, ako sa z ničoho či z ničoty priemernosti a lúzerstva dostať na výšiny úspechu a prosperity, či lepšie sebarealizácie. Protagonisti príbehu Jakub a Karči, ale aj všetky ich sprítomnené postavy, sú len pars pro toto tohto veľkého sna o sebapotvrdení cez úspech.
Režisér Patrik Lančarič spolu s dramaturgom Petrom Pavlacom írske reálie posunuli do slovenských súradníc, aj preto sa adresnosť príbehu prihovára publiku veľmi zrozumiteľne a nástojčivo, veď jednou z najsugestívnejších postáv stvárnených Borisom Farkašom v írečitom dialekte je pamätník Paľa Bielika, ktorý vraj ešte ako chlapec hral vo Fričovom Jánošíkovi. K tejto spomienke sa neustále vracia. Každý z protagonistov hrá v rýchlom slede osem postáv, osem odlišných typov, odlišných výrazov, odlišných a kontrastných vyjadrovacích manier. Boris Farkaš je nielen presvedčivým Jakubom, navrátilcom z USA, ale aj Ivet, produkčnou, čo riadi celý chod nakrúcania, či Garym na hodine výučby slovenčiny s Caroline Giovanni (domnelou americkou star, čo sa hrdí slovenskými koreňmi a slovensko-českou, či česko-slovenskou jazykovou zmeskou, ktorú sa usiluje skultivovať za pomoci vzhľadného komparzistu Jakuba). Je však aj motorom budúcej premeny sebapoznania a sebauvedomenia.
Herec Boris Farkaš je veľmi kultivovaným a zručným tvorcom a improvizátorom vtipných dialógov a situačných či slovných gagov. Tento jeho spontánny improvizačný talent poznáme ako diváci už od počiatkov jeho hereckej dráhy, tentoraz nám ho predostrel v celej šírke. Ako Ivet či ako pes Rebel je schopný rozosmiať publikum bezprostredne a naplno, ale v spolupráci s Mirom Nogom sa divákovi neraz právom vidí, že ich komplementárne slovné i situačné klauniády nás celkom nenápadne presvedčia o tom, že tento inteligentný humor je z toho lepšieho, čo nám zabávači dneška môžu aktuálne ponúknuť. Zľahka, bez vulgárnosti, v plnej miere s oduševnenou tvorivosťou improvizátorov. Divákom postupne herci s virtuozitou a ľahkosťou povrazolezcov na tenkom lane predvádzajú svoje typové aj charakterové premeny plné nevtieravého kultivovaného humoru, ktorý neuráža, ale pobaví a poteší práve tým, ako obaja herci zručne narábajú priehrštiami svojich nápadov. Aj divákov smiech je potom vďačným echom ich bezprostrednej invenčnosti a originálnej nápaditosti.
Obaja herci sa vhodne dopĺňajú, násobia svoju inšpiratívnu premenlivosť a dynamizujú príbeh, ktorý odrazu z klauniád a drobných rýchlo striedaných etúd prechádza do vážnych tónov.
Motív Janka Harkána je typickým írskym molovým tónom v tejto hre. Hoci prepis do slovenských reálií čiastočne skresľuje vyznenie tejto molovej tóniny, predsa len dostatočne zrozumiteľne dáva nahliadnuť do tragigroteskna, ba až temnej tragiky príbehu deštrukcie ľudskej dôstojnosti a sebadeštrukcie ako následku straty nádeje.
Jednoduchý príbeh o dvojici komparzistov a ich stretoch s rôznorodosťou situačných anomálií filmárskej reality, ich stretnutiach s hviezdami, bodygardmi, či neľútostnou a pragmatickou produkciou manipulujúcou davom komparzistov, postupne nadobúda nový podtón. Motív pokusu o sebarealizáciu cez vlastný príbeh sa dostáva v závere hry do centra deja. Karči, ktorý nosí neustále so sebou svoj vlastný scenár a vnucuje ho postupne niekoľkým, v jeho očiach nádejným osobnostiam, ktoré by mu mohli pomôcť realizovať ho ako film (počínajúc Jakubom, cez hviezdu filmu Carolinu až po asistenta režiséra), si odrazu uvedomí, že má aj svoj vlastný príbeh, a tým je príbeh jeho neúspešného života. Jakub ho len posmelí a to stačí na to, aby sa obom otvorili oči, aby obaja spoločne pochopili, že ich vlastný osobný príbeh naplnený nefalšovanou skúsenosťou je väčší a pôsobivejší, ale predovšetkým pravdivejší, než pseudohollywoodske efekty a efektnosti lacných zlátanín.
Toto precitnutie do reality vlastných životov je pointou celého príbehu. Klauniády a groteskný pohyb po tenkom lane improvizácií sa premenili na skutočný a závažný príbeh ich životov.
Príbeh Marie Jones o kameňoch vo vreckách, ktoré spečatia osud jedného z aktérov vidieckeho príbehu, má v slovenských reáliách rovnakú silu ako v pôvodine a írskych súvislostiach. Ale len vďaka pôsobivosti hereckej virtuozity oboch protagonistov, Borisa Farkaša a Mira Nogu, v tejto smutnosmiešnej klauniáde s prvkami tragickej melodrámy máme pocit skutočnosti a závažnosti posolstva tejto hry.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.