Rozprávka o priateľstve

Preklad: Zuzana Reveszová
Scéna: Anita Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Hudba: Juraj Haško
Texty piesní: Róbert Mankovecký
Pohybová spolupráca: Renáta Bubniaková
Réžia: Michal Náhlik
Účinkujú:
Tučniaci: Filip Lenárth, Jana Jurišincová, Michal Novodomský
Holubica: Svetlana Janišová
Noe: Igor Kasala
Hudbu nahrali: Mojše band (Michal Paľko, Dominik Kobulnický, František Kubiš) a Andrea Bošková, Štefan Tkáč
Premiéra: 24. októbra 2010, Veľká scéna DJZ Prešov
Pripraviť dobrú divadelnú rozprávku je umenie, o to viac, ak dramaturgia neponúka klasický titul zo Zlatého fondu rozprávok. Mohli sme sa o tom presvedčiť nie raz a na mnohých slovenských scénach. Prilákať malého diváka do divadla na súčasnú autorskú rozprávku sa tentoraz odhodlali v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Čas im prial, veď tzv. mikulášske či predvianočné predstavenia sú pre prevádzku azda tie najvďačnejšie.
Autor textu – nemecký spisovateľ a režisér Ulrich Hub (1963) – je v nemecky hovoriacich krajinách už renomovaným autorom. Okrem prózy píše divadelné a rozhlasové hry. Jeho hru Traja tučniaci, v pôvodnom preklade Na arche o ôsmej,ocenili v Nemecku v roku 2006 v divadelnej aj rozhlasovej verzii.
Prešovská inscenácia Traja tučniaci je v podtitule označená ako rozprávka pre deti, treba k tomu ešte doplniť, že ide o rozprávku s pesničkami. Je to hra o priateľstve, solidarite, o rasových problémoch, o spoločnosti ako takej, ale aj o vyrovnávaní sa s existenciou Boha. Navonok je to hra o potope sveta a o takej malej „Sofiinej voľbe“. Veď nie nadarmo už v samotnom názve rozprávky sú personifikovaní „traja tučniaci“ a nie „tri tučniaky“.
Rozprávanie o tučniakoch začneme interpretáciou textu. Z predstavenia, ktoré som mala možnosť vidieť (5.12.2010) mi zostalo niekoľko nezodpovedaných otázok, napríklad aj takého typu, či si tvorcovia na začiatku práce s textom kládli otázky, pre koho je text určený, koho ním chcú osloviť, akú formu štylizácie zvoliť, ako priblížiť starý univerzálny príbeh o potope sveta dnešnému dieťaťu, ako s ním hovoriť o Bohu, jeho existencii, o potrebe každého jedinca niekam sa zaradiť (sme vtáky a nevieme lietať…) a podobne.
Na snehovej pláni si svojím stereotypným zimným životom žije skupinka tučniakov. Traja z nich sú dobrí priatelia, dokonca natoľko dobrí, že spolu dokážu viesť hlbokomyseľné debaty o Bohu (Boh vidí všetko, počuje všetko, je veľký, ale neviditeľný), dokážu sa pohádať (nechcené zabitie motýľa), liezť si na nervy (smrdia si, nudia sa) i tešiť sa spoločne z každodenných maličkostí. Jedného dňa však začne pršať. Na planine sa zjaví holubica, aby v Noeho mene pozvala pár tučniakov na archu. Lístky na palubu sú len dva, odchod je o ôsmej, a tak sa začína balenie. Všetko vyzerá ideálne do chvíle, kým si neuvedomia, že sú traja priatelia a miestenky len dve. Ako to spraviť, aby sa na archu dostali traja, keď nemôžu ísť ani všetci, ani dvaja… Tučniaci sú však inteligentní a vymyslia geniálny plán, keď si na loď so sebou, správne rozprávkovo, zoberú z domu to najcennejšie, čo doma majú – kamaráta tučniaka. Samozrejme, že sa na to príde, ale dostanú nápad, ako sa z tejto šlamastiky dostať. Nahovoria totiž poplašenú holubicu, ktorá zhodou okolností zabudla na svojho partnera, aby vytvorila pár s jedným z nich. Napokon však rozuzlenie príde neočakávané, a to, keď sa po štyridsiatich dňoch strastiplnej plavby, po šťastnom pristáti na pevnine Noe čuduje, prečo na arche boli tučniaci, keď vedia plávať…
Veľká scéna DJZ poskytla výtvarníčke A. Szökeovej možnosť spracovať tento komorný príbeh do výtvarne veľmi pekne vymodelovaného priestoru, v ktorom sa pohrala s čistými líniami na ľadovci a hravou formou spracovala archu. Prvá časť príbehu sa odohráva na ľadovej kryhe. Scéna je biela a okrem snehu je naznačené len more formou detských dekorácií vĺn pozdĺž celého javiska. Z ľadovca je, samozrejme, prístup do mora a vtipne je vyriešený aj východ na scénu, akási ľadová diera v zemi (z mora?), z ktorej tučniaci v úvode vyskakujú na breh, a z ktorej vylietavajú rekvizity – počnúc basketbalovou loptou, cez kufor, až po motorovú pílu…)  V druhej časti sa na scénu, do stredu diania, dostáva archa so zvieratami (veľmi presne a vtipne vybratými – lev, had, pštros, zebra, slon a pod. – a zároveň výtvarne čitateľne spracovanými pre detského diváka). More sa uzatváralo, jedine v momente spomienok sa znova otvára, aby sa tučniaci znova dostali na vysnívanú pevninu. Kostýmy L. Kadlečíkovej sú dotvorením filozofie prepojenia zvieracieho a ľudského sveta. Na jednej strane totiž postavičky tučniakov majú zachovaný tvar tela milých tučnučkých čiernobielych tučniakov, s čím súvisí potom aj spôsob ich chôdze a pohybov (z čoho vyplýva aj množstvo situačnej komiky), na druhej strane ich oblečením do šiat štylizuje do postáv školákov, resp. tínedžerov (bifľoš s okuliarmi v bielej košeli s viazankou a klasickou vestou, na hlave účes rozdelený cestičkou; športovkyňa v cvičebnom drese s nezbedným copíkom; raper v klobúku so štýlovým outfitom a tvárou namazanou načierno, práve tak, ako typickí predstavitelia tohto hudobného žánru (tu sa odkrýva aj ďalšia rovina inscenácie, keď sú si všetky tučniaky podobné, len niektoré sú biele a niektoré čierne…). Ostatné dva kostýmy sú, podľa môjho názoru, sporné. Kostým holubice je veľmi ťažko identifikovateľný,  pokiaľ sa v rozhovore neprizná, že ide o tento druh zvieraťa. Inak je veľmi invenčný, spájajú sa v ňom moderné prvky so štylizáciou peria a farebne je ladený do farieb typických pre holuby – bielej, sivej, béžovej. Divoký účes holubice vizuálne podporuje jej roztržitosť. Kostým Noa je však pre mňa interpretačnou otázkou, či jeho kostým predpísal samotný autor, alebo ide o dramaturgický posun, pretože Noe je výtvarne stvárnený ako komiksový superhrdina. Napokon som túto interpretáciu prijala ako svojský spôsob/zámer, ako vysvetliť deťom, čo táto historická postava svojím činom dokázala. Kostýmy a rekvizity svojou farebnou pestrosťou doplňujú strohosť snehu a pripomínajú kreslené filmy pre deti.
Dobrú choreografickú prácu predviedla R. Bubniaková, keď v pohyboch hercov zachovala v princípe charakteristické prvky pre pohyb tučniakov i holubice a Noa ako hrdinu s prehnanými veľkými gestami. Takisto pri hudobných číslach je ich tanečné vyjadrenie svieže, vtipné a prirodzené zároveň.
Hudobná stránka inscenácie je svojbytnou dimenziou. J. Haško hudbou skvelo vystihol atmosféru starozákonného príbehu o potope sveta a interpretácia skupiny Mojše band a jej hostí je veľmi výraznou stránkou predstavenia. To, že DJZ má spevácky silný základ, cítiť takmer pri každej prešovskej inscenácii a Traja tučniaci nie sú výnimkou. Preklad textu rozprávky Z. Reveszovej je svieži, používa slang mladých, anglicizmy, ale zároveň naráža na drobné nedôslednosti, miestami ťažkopádnosť replík a kostrbatosť. V tomto prípade oveľa hravejšie a invenčnejšie pôsobia texty piesní R. Mankoveckého.
Režisér Michal Náhlik chcel ponúknuť malým divákom zážitok nielen z rozprávky, ale aj z jej divadelného spracovania, a to v príbehovej, vizuálnej i hudobnej rovine. Výberom jednotlivých divadelných prostriedkov sa mu to v podstate podarilo, aj keď chýbala interpretačná čistota, keď sa veľké slová a myšlienky dostávajú do infantilných mizanscén a replík. Hre pritom detskosť (v zmysle úprimnosti emócií) neprekáža, práve naopak výrazne ju posúva k staršiemu divákovi. Mnohé z gagov použitých v inscenácii pripomína éru nemých filmov a kreslených rozprávok, a tak sa touto jednoduchou cestou bitiek, skrývačiek, prerieknutí a pod. dostáva deťom pod kožu. Možno však chýba javisková nadstavba, ktorá by otvorila dvere imaginácie aj dospelým, ktorí si, prirodzene, silný text Troch tučniakov (v mnohom svojou filozofujúcou podstatou pripomínajúci Malého princa) vysvetľujú na inej úrovni. Tučniaci pôsobia ako deti, a to bolo asi aj zámerom inscenátorov, aby sa v nich diváci našli a vedeli identifikovať. Aby si na základe ich správania a konania vedeli spätne, po predstavení, povedať, čo je dobré, a čo zlé. Aby sa rodičov dokázali opýtať na Boha i na základné otázky spojené so životom a smrťou. Možno aj prostredníctvom odkazu motýľa…
Herecky sa v úlohách tučniakov predstavili F. Lenárth, J. Jurišincová a M. Novodomský a svoje postavičky si vychutnávali aj po hereckej aj po speváckej stránke. Každý z tučniakov mal svoju jazykovú štylizáciu, ktorú dôsledne dodržiaval: šušlanie M. Novodomského, východniarsky prízvuk J. Jurišincovej, školácku presvedčivosť F. Lenártha; „rybací zápach“ a kostýmovú charakteristiku. Aj keď niektoré repliky v naivnej interpretácii tučniakov vyznievali príliš literárne, celkovo pôsobili na scéne veľmi milo a vtipne rozohrávali svoje mizanscény. Ich gagy, v ktorých si uťahovali zo seba samých i zo seba navzájom, boli presne premyslené pre detského diváka. S. Janišincová bola ako holubica vtipná, v gestách, pohyboch a hlasovej štylizácii si vytvorila vlastný svet, ktorý vo svojej „hystérii“ a zábudlivosti kontrastuje s tučniakmi. A ich neustálym prenasledovaním vytvára kompaktný celok. Epizódnou postavičkou je Noe v podaní I. Kasalu. Ak prijmeme jeho superhrdinu, nevysvetliteľnou záhadou stále zostáva, prečo sa v určitých prototypoch postáv vyskytuje v prešovských výrazových prostriedkoch, nazvem to „bratislavský komplex“.
Ak by som na záver mala odporučiť tento titul divákom, určite by som to zhrnula do niekoľkých bodov: svieži titul, vizuálne a žánrovo pripravený pre deti, obsahovo viac pre dospelých, svojou ľahkosťou pripomínajúci animované disneyovky. A my, ľudia, môžeme byť naozaj radi, že roztržitá holubica zabudla pozvať na archu len dinosaury…
 
Hana Rodová

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.