Poučky o dezinfoscéne

Kolektív autorov: Fantomas

Réžia: Valéria Schulczová

Dramaturgia a hudba: Tereza Hladká

Výprava: Eva Kudláčová-Rácová

Videoprojekcie: Adam Kubala

Odborná konzultantka: Kristína Blažeková (OZ Zvoľ si info)

Účinkujú:

Fany/Ami: Annamária Janeková

Naty/Katrin: Katrin Virágová

Tom/Jakub: Jakub Švec

Samo/Adam: Adam Kubala

Premiéra: 2. 2. 2023 v CO kryte Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave

Fantomas je treťou inscenáciou z programového cyklu Divadla P. O. Hviezdoslava Generácia Z zameraného predovšetkým na mladého diváka. Divadlo v rámci tohto projektu uviedlo počas sezóny 2021/2022 dve inscenácie: Sused, ktorého nechcem a Krása nevídaná[1]. Vo všetkých troch prípadoch ide o kolektívne autorské diela (herci sú zároveň autormi alebo spoluautormi inscenačných textov), na ktorých tvorbe sa podieľajú zástupcovia tzv. generácie zoomerov. Všetky inscenácie preto prinášajú autentické výpovede tvorcov jednej generácie, zároveň však v sebe nesú istú univerzálnosť tém komunikatívnych a zaujímavých aj pre staršie generácie.

Podobne ako Krása nevídaná a Sused, ktorého nechcem aj najnovšia inscenácia Fantomas sa dotýka problému šikany a netolerancie inakosti či otázok vplyvu sociálnych a digitálnych médií na jednotlivca, krehkej identity mladého človeka a jeho túžby niekam patriť. Tvorcovia hovoria predovšetkým o nekontrolovanom a nebezpečnom šírení dezinformácií, hoaxov a konšpiračných teórií, o probléme zorientovať sa v mase informácií, o vybičovaných emóciách a nenávisťou motivovaných činoch, ku ktorým môže viesť totálne pohltenie vyfabulovanou realitou poplašných správ. Tendenciu podľahnúť manipulatívnosti takýchto správ tvorcovia odôvodňujú nielen všeobecným problémom chabej informačnej a mediálnej gramotnosti, ale poukazujú aj na faktory ako strach, osamelosť, túžba niekam patriť či byť akceptovaný a viac „viditeľný“. Nejde pritom o fenomény týkajúce sa len generácie Z, ale o niečo, čo prirodzene sprevádza vývoj človeka a spoločnosti. Napriek tomu, že predstavitelia generácie Z, inak nazývaní aj digitálni domorodci, vyrastali už s takmer neobmedzeným prístupom k digitálnym technológiám – technologické a mediálne zariadenia sa naučili intuitívne ovládať skôr než dokázali svoje myšlienky a pocity ucelene formulovať do jazyka hovorenej reči a povedomie o sebe budovali predovšetkým prostredníctvom profilov na sociálnych sieťach – predstavujú jednu z najzraniteľnejších skupín ohrozenú informačným výtlakom internetového priestoru. Virtuálne sa u nich ľahko zamieňa s reálnym a o to jednoduchšie sa potom strácajú v izolovanej bubline nekriticky prijímaného mediálneho obsahu. Takto predstaviteľov generačnej skupiny zoomerov zobrazuje aj inscenácia Fantomas.

Jej názov je priamo odvodený od projektu občianskeho združenia Zvoľ si info, zameraného na podporu informačnej zodpovednosti a mediálnej gramotnosti,[2] ktoré na tvorbe inscenácie s autorským tímom spolupracovalo (konzultácie poskytla členka združenia Kristína Blažeková, psychologička a lektorka workshopov). Inscenácia tak nie je referenciou na legendárneho filmového zloducha Fantomasa, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Isté metaforické odkazy na túto postavu sa však v rôznej miere dajú interpretovať. Záhadnosť osoby, ktorú nikto nikdy nevidel, aj keď po sebe zanecháva evidentnú spúšť zločinov, môže byť predobrazom neidentifikovateľnosti autorov nepravdivých správ, anonymity facebookových profilov či do klamlivosti obalenej (dez)informácie, ktorú je potrebné rozlúsknuť a odhaliť.

Dielo pozostáva zo série mozaikovitých obrazov, prostredníctvom ktorých tvorcovia nahliadajú do mechanizmu vzniku, šírenia a prijímania konšpiračných teórií, ako aj dôsledkov viery v takto prekrútenú realitu. Neostávajú len na povrchu internetu a sociálnych médií. Zachádzajú hlbšie, do vnútorných svetov jedincov, ktorí z rôznych dôvodov sami vytvárajú a šíria klamstvá alebo sa nechávajú obalamutiť ilúziou zdanlivo lákavej „pravdy“. Inscenácia však nie je montážou osamotených situácií. Kolektív autorov rozvíja spleť dramaturgicky prepojených mikropríbehov, v ktorých sa načrtnuté motívy aj osudy jednotlivých aktérov vzájomne prelínajú a konanie postavy v jednom obraze vyúsťuje do zobrazenia jeho dôsledkov v ďalšom akte.

Podobne ako v inscenácii Sused, ktorého nechcem aj tu tušíme, že kdesi na pozadí drobného príbehu sa skrýva osobná skúsenosť tvorcov rozpracovaná do javiskovej fikcie. Napríklad Annamária Janeková vyrastala v Nemecku a v jednom z výstupov spomína, ako sa rozhodla prevziať spravodlivosť do vlastných rúk a potrestať zlú spolužiačku Ninu tým, že jej poškodila nový bicykel. Herečka svoje rozprávanie vtipne komentuje nemeckými výrazmi, predovšetkým keď napodobňuje prísnu učiteľku hľadajúcu vinníka. Úsmevnejšie príhody striedajú tie trpkejšie. Katrin Virágová, ktorá už v inscenácii Sused, ktorého nechcem zdieľala (zrejme autentické) ťaživé spomienky na vyčlenenie a šikanu, obdobne aj vo Fantomasovi rozpráva a hrá o odmietaní, nepochopení, zrade, pocite samoty; je obeťou predsudkov a urážok kvôli farbe pleti. V beznádejnom úsilí nebyť iná a zapadnúť medzi spolužiakov sa snaží z používania ľavej ruky preučiť na pravú, znáša bolesť, svalovú horúčku aj päťky z diktátov, len aby konečne nebola „tá ľavá“ (teda cigánka): „Čo ak ma začnú mať radi? Čo ak ma príjmu? Musíš to vydržať! Za každú cenu! Za každú cenu!“[3] Postava Naty, ktorú stvárňuje, je osamotená rovnako ako smutný Samo (Adam Kubala). Ten, túžiac po láske matky, ktorej sa mu dostáva málo, a žijúc v strachu vlastnej samoty, ešte pevnejšie stavia múry okolo seba a obrazovky svojho telefónu. Tmavá izba, kde trávi väčšinu času, sa stáva metaforou jeho duševnej temnoty. Chýbajúcu pozornosť a potrebu dôležitosti, ktoré mu chýbajú v reálnom živote, saturuje vo virtuálnom svete. Aby zaujal kamarátov, vytvorí vo fotoshope falošnú fotografiu nahého tela spolužiačky a rozšíri ju medzi ostatných. So svojou priateľkou Naty sa ešte nikdy nestretol naživo. Adam Kubala a Katrin Virágová v spoločnom rozhovore stoja každý v inom rohu javiska, zhovárajú sa prostredníctvom telefónov a ich obrazy sa premietajú vo videoprojekcii na stenách. Na tvárach majú masky – on Fantomasa, ona Gretu Thunberg, ktorú tak veľmi obdivuje a ktorej inakosť stotožňuje so svojou. Keď Naty navrhne, aby sa konečne stretli, Samo sa v rýchlosti stiahne spred kamery. Zlomené duše vedú oboch k zúfalým činom. Tvorcovia priamo a prvoplánovo odkazujú na nedávne vraždy na Zámockej ulici, pri ktorých pod paľbou zradikalizovaného a nenávisťou voči LGBTI+ komunite hnaného chlapca zomreli dvaja mladí ľudia.

Hranica medzi drobnou ľsťou a upadnutím do veľkej siete lží, ktoré sa pre jednotlivca nakoniec stávajú pravdou, je tenká. Z malého Tomáška (Jakub Švec), ktorý z potreby pôsobiť dôležito vysloví zdanlivo nevinné klamstvo a ublíži tým bratovi a jeho priateľke, vyrastie Tom, populistický a egocentrický politik. Obraz svojej dokonalosti dotvára uzavretím obchodnej dohody s influencerkou Fany (Annamária Janeková), s ktorou sa majú prezentovať ako partnerská dvojica a vytvoriť ilúziu ideálneho páru. Cestu k popularite dláždi Fany „odvážny“ čin v detstve. Janeková publiku vyrozpráva príbeh o tom, ako spolužiačke Nine, ktorá ubližovala iným, poškodila nový bicykel, aby ju dostatočne pokarhala. Dezinterpretuje situáciu a prispôsobí si pravdu – že trestom pomohla k náprave Niny. Mladú Fany tak napĺňa silný pocit zadosťučinenia a predurčuje ju to k „veľkým“ činom. Herečka stojí pred publikom a nadšene sa pasuje za spasiteľku sveta: „Toto je moje poslanie. Musím zachrániť každého. Musím každej zblúdilej duši ukázať správnu cestu a pomôcť jej obrátiť sa.“[4] Necháva sa strhnúť vlnou ezoteriky a v jednom z obrazov pomáha lesbickej kamarátke Júlii (Katrin Virágová) očistením čakier a talizmanmi prekonať homosexuálnu orientáciu. Neskôr prostredníctvom livestreamu oslovuje svojich fanúšikov, aby spromovala gél na tvár s jedinečnými ozdravujúcimi účinkami. Na pozadí melódie japonskej hudby sa herečka podmanivo, ako samozvané médium, prihovára divákom a podrobne prezentuje proces aplikovania gélu na tvár. Scéna výstižne ironizuje instagramové či youtubové videá, mieša slovenský jazyk s angličtinou i japončinou. Propagovaný kozmetický prípravok je podľa slov Fany „healing“, „strengthening“ a „g-tox“ a obsahuje rad zázračných ingrediencií od „rosewater“ až po zložku „mesačný svit“. Kým chlapci na influencerku zbožne pozerajú a lipnú na každom jej slove, Katrin Virágová, sediac v úzadí, nad jej prúdom balastu len neveriacky dvíha obočie.

Premeny, ktorými postavy naoko prechádzajú, podporuje Eva Kudláčová-Rácová v kostýmovej rovine. Herci prichádzajú na javisko s tvárami zahalenými digitálnymi maskami Fantomasa a oblečení v totožných overaloch pripomínajúcich robotnícke mundúry. Tie zo seba hneď v úvode zhadzujú a nechávajú si len spodné vrstvy oblečenia v nenápadnej béžovej či telovej farbe; dievčatá jemne trblietavé pančušky a tielka, chlapci legíny a tričká. Postupne, predstavujúc jednotlivé príbehy, sa každý z nich symbolicky zahaľuje do ďalších vrstiev. Jakub Švec sa ako budúci politik Tom prezlieka do elegantného saka a nohavíc, Adam Kubala, žijúci v temnote svojej izby i duše, do čiernej teplákovej súpravy. Katrin Virágova sa pred nami doslova stráca v oversized mikine a Annamária Janeková ako populárna influencerka, nachádzajúc inšpiráciu v zen-budhizme, si najprv oblieka tylovú barbie ružovú sukňu v japonskom štýle a elegantné sako, neskôr ako „vážená“ partnerka politika vymieňa sukňu za voľné šik nohavice. Kudláčová-Rácová hrací priestor obklopila zo všetkých strán igelitovým závesom a metaforu vlastných svetov – uzavretých bublín jednotlivcov podporila štyrmi kreslami v tvare vajíčka so zaťahovacími strieškami, do ktorých si herci opakovane sadajú, prípadne sa do nich zatvárajú tak, že im vytŕčajú len nohy.

Jazyk generácie sa premieta aj do inscenačného jazyka. Vo verbálnom hereckom prejave sa príznačným stáva používanie výrazov v anglickom jazyku (podobne ako v inscenácii Sused, ktorého nechcem). Estetika javiskového diela Fantomas sa svetu mladých z generácie Z približuje aj prácou s digitálnymi médiami a videoobraz sa tu opakovane prepája so živou javiskovou akciou. Na videoprojekcii sa zobrazujú názorné ukážky falošne upravených fotografií, ktoré sa reálne šírili sociálnymi sieťami (napr. prezidentka Zuzana Čaputová s upraveným nosom a pod.), herci livestreamujú, hovoria do kamery alebo vedú vzájomné videohovory, a to všetko sa súbežne premieta do videoobrazu na stene. Slúchadlá, ktoré si herci dávajú na uši, aby si každý z nich mohol zatancovať na inú hudbu (silent disko) alebo sa len oddeliť od ostatného diania a stiahnuť do úzadia, príznačne symbolizujú ponáranie sa mladých ľudí do vlastných bublín. Eva Kudláčová-Rácová i Tereza Hladká (autorka hudby) pracujú aj s asociáciou maskovaného zločinca z kultovej francúzskej komédie, v ktorej Louis de Funès stvárňuje cholerického detektíva neschopného Fantomasa (Jean Marais) chytiť. V inscenácii zaznieva notoricky známa zvučka z filmovej trilógie a Fantomasova tvár sa zobrazuje aj na displeji digitálnych masiek, ktoré si herci viackrát nasadzujú.

Javiskové dielo má jednoduchú a ustálenú štruktúru, v ktorej prechody medzi pomerne svižne plynúcimi obrazmi vypĺňajú krátke štylizované hudobno-tanečné výstupy. Hrajú populárne rádiové skladby či ikonické popové (aj retro) hity, prípadne ich remixy doladené techno a elektronickými beatmi. Divák chvíľu sleduje choreografiu štyroch nemotorne sa hýbajúcich groteskných postavičiek s maskami Fantomasa, inokedy zas vystúpenie ako z mini playback show – napríklad keď Annamária Janeková tancuje na zremixovanú verziu Oops!…I Did It Again od Britney Spears a zvodne cez seba prehadzuje kusy igelitu ako vrstvy šiat.

Na inscenácii je sympatické najmä to, s akou mierou irónie, nadnesenosti až hyperboly tvorcovia pracujú, predovšetkým v herectve. Rozprávanie jedného herca je dotvárané kolektívnou (i keď zväčša len ilustratívnou) hereckou akciou založenou na zveličovaní gest, vydávaní zábavných zvukov či štylizácii verbálneho prejavu. Keď Annamária Janeková hovorí historku o pomste za poškodený bicykel, ostatní herci to humorne ilustrujú názornými gestami a zvukmi škriabania sedadla či škrípania pokazeného bicykla. Horlivých konšpirátorov, prezentujúcich absurdné teórie o nebezpečnom druhu albínskeho slepého žida so žiabrami, ktorého priťahuje soľ, a preto ohrozuje dokonca aj Solivar v Prešove, Jakub Švec a Adam Kubala imitujú s veľkou mierou nadhľadu. O „senzáciách“ vo svete informujú s neskrývaným až prehnane zobrazeným šokom a strachom vo výraze. Kubala pri odkazoch na prešovský Solivar hovorí s prízvukom východniarskeho dialektu, kriví ústa do plaču a zúfalo sa chytá za hlavu. Celkovo však herecká akcia v inscenácii stojí viac na slovnom opise a ilustrácii než na zaujímavejšom konaní a vyrušovať môže aj nevyrovnanosť hereckých výkonov. Kým sa napríklad Annamária Janeková s ľahkosťou a veľmi plasticky pohráva s nuansami vlastnej mimiky, výstižnej takmer v každej zobrazovanej situácii, Adam Kubala ešte len bojuje s nedostatkami javiskovej reči.

Problémom inscenácie je, že naráža na veľkú mieru doslovnosti až banálnosti. Opäť len počúvame to, čo je všetkým dobre známe; herci vymenúvajú „najslávnejšie“ konšpiračné fámy o ovládaní sveta, zmanipulovaných médiách, plochej zemi, čipovaní, spomína sa Bill Gates, Amerika, Európska únia, George Soros, ultraliberáli, židojašteri, slniečkári a pod. Populistický politik Tom so závratne rýchlou kariérou v príhovore po atentáte len parafrázuje alibistické vyjadrenia, ktoré sme po vražde na Zámockej počúvali z úst mnohých našich (nielen) politických reprezentantov s pokrivenými hodnotami, neschopných pre osobný prospech či ideologické blúznenie jasne sa zastať obetí: „Je mi to ľúto. Je mi ľúto pozostalých. Aj obetí. Veľké nešťastie pre Slovensko. Veľký čierny deň. Ale nemohli si za to tak trochu sami? Neprovokovali? Neohrozovali našu normálnosť?[5]

Inscenácia Fantomas nás až akosi príliš poúča a má väčší edukačný rozmer než by bolo potrebné. Tvorcovia kladú učebnicové otázky, na ktoré ponúkajú aj pomerne jasné odpovede, a dielo tak viac mentoruje než inšpiruje či provokuje myseľ. Záverečná časť, v ktorej herci na projekcii sledujú zábery odpadom zanesených a znečistených miest na našej planéte, je naozaj už zbytočnou a hranice sentimentu prekračujúcou bodkou. Mladý (aj ten menej skúsený) divák by si zaslúžil spoznať aj také divadelné formy, ktoré mu ponúkajú viac než len doslovné obrazy našej skutočnosti.

---

[1] Divadelná inscenácia Krása nevídaná získala ocenenie Grand Prix na festivale Nová dráma/New Drama 2022 a ocenenie DOSKY za mimoriadny počin v činohernom divadle za rok 2022.

[2] Ide o česko-slovenskú iniciatívu založenú študentmi Masarykovej univerzity v Brne. Členovia združenia realizujú prednášky s workshopmi pre základné a stredné školy, ale aj pre širšiu verejnosť, a učia o základných nástrojoch rozpoznávania nepravdivých informácií. Fantomas je akronym odkazujúci na kľúčová slová týkajúce sa postupnosti krokov pri overovaní pravdivosti správy: fakty a zdroje, autor, nálepkovanie a zvaľovanie viny, titulky, obrazová manipulácia, mozog, argumentácia, strach, nádej a emócie. Viac pozri Zvoľ si info. [online].[cit. 1. 3. 2023]. Dostupné na internete: https://zvolsi.info/sk/fantomas/.

[3] Autorský kolektív. Fantomas. [Scenár k inscenácii]. Bratislava : Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, 2023, s. 9.

[4] Ibid., s. 11.

[5] Ibid., s. 27.