Posledná Lekcia

Eugène Ionesco: Lekcia
Preklad: Albert Marenčin
Dramaturgia: Saša Sarvašová
Scéna: Viktor Frešo
Kostýmy a svetelný dizajn: Dorota Volfová
Réžia: Rastislav Ballek
Účinkujú:
Profesor: Robert Roth
Žiačka, Slúžka: Monika Potokárová
Aj keď sa mi asi nepodarí vyvrátiť rozšírenú predstavu (živenú najmä divadelníkmi), podľa ktorej sa zlomyseľný kritik pred vstupom do hľadiska zaoberá hlavne brúsením sekery, prehlasujem, že existujú aj situácie, keď je to presne naopak. Keď kritik mieri do divadla a priori zaujatý – pozitívne. S radostne tlčúcim srdcom, natešený beží v ústrety zážitku, ktorý sľubuje kombinácia skvelého dramatického textu, zaujímavého režiséra a špičkových hercov. Presne takýto zážitok naznačovala Ionescova Lekcia v režijnej interpretácii Rastislava Balleka, ktorý vie síce prekvapiť aj nepríjemne (Biblia, Tanec smrti), no v tandeme so svojím obľúbeným hercom Robertom Rothom je takmer neporaziteľný („takmer“, lebo Princípy newspeaku…). Skvelá mladá posila našej prvej scény Monika Potokárová ako dvojjediná partnerka hlavnej postavy nemohla na sľubnej konštelácii samozrejme nič pokaziť, iba dodať divadelnému zážitku ďalší odtieň dokonalosti.
„Nezabŕdnuť do skutočna“,[1] poznačil si raz do svojho denníka Eugène Ionesco a jeho dielo, vychádzajúce z dadaizmu a smerujúce k vrcholom absurdnej drámy, je dôkazom, že sa tejto zásade nikdy nespreneveril. Iskrivé texty naplnené humorom kurióznych situácií, absurdných myšlienkových konštrukcií a jazykových extravagantností však „skutočno“ odrážajú, i keď nie tak bezprostredne ako realistické či naturalistické diela. Konkrétne pri Lekcii, ako hovorí režisér inscenácie, ide o „čokoľvek, čo súvisí s násilím, indoktrináciou či ideológiou […] žijeme v dobe, ktorá produkuje nepretržitý tok informácií, slov, teórií, názorov, postrehov, a či je na nás vykonávané nejaké násilie, si možno už ani neuvedomujeme a túto otázku si už ani nekladieme. Táto hra je o tom – čo keby sme si ju položili.“[2] Jazyk, slová sú v tejto hre vlastne ďalšou postavou; čudesné zákruty prúdu slov a ich bláznivých prepojení a do nezmyselnosti dovedených významov unášajú postavy v ústrety makabróznemu koncu.
Na scénu LOFTU Divadla Aréna zlieza po rebríku z technickej lávky pri plafóne vysokého priestoru Profesor; najskôr vidíme iba biele chudé nohy a kostnatý zadok, oblečené vo svetlých spodkoch, potom pred nás bocianím krokom prikráča figúra ako vypadnutá z veselého vaudevillu o bláznivých vedátoroch. Biele spodky a košeľu s červeným zamatovým motýlikom sčasti zakrýva dlhý tmavofialový zamatový domáci kabátik zamazaný od kriedy a celý uletený kostým korunujú kockované dôchodcovské papuče. Umelé brucho pod županom dopĺňa einsteinovsky rozstrapatená sivá parochňa a baňatý umelý nos s hitlerovskými fúzikmi. Silné sklá okuliarov, spojených s nosom, zväčšujú pološialené oči. Obradne, so starosvetskou dvornosťou víta žiačku, ktorá sa k nemu prišla pripraviť na „totálny doktorát“. Tú naopak autorka kostýmov Dorota Volfová obliekla moderne a civilne, azda až na istú prehnanú, infantilnú sladkosť kombinácie ružovej bundičky, ružových slúchadiel a ponožiek rovnakej farby, ktoré vykúkajú zo snehobielych tenisiek, to celé doplnené pepitovou minisukničkou. Dievča žuje žuvačku s výrazom typickej pubertálnej blahosklonnosti. Keď sa po prvých profesorových otázkach navyše ukáže, že jej ambície na míle predstihujú jej znalosti (nevie si spomenúť ani na názvy ročných období), naše sympatie sa jednoznačne presúvajú na stranu úbohého učenca, ktorý má obrobiť tento intelektuálny úhor.
Ako sa však dej jednoaktovky vyvíja, začne sa z neškodného starčeka stávať uzurpátor a neskôr dokonca predátor, zatiaľ čo dievčina sa z arogantnej ignorantky premieňa na obeť. Profesor vedie čoraz košatejší a teatrálnejší samoľúby monológ, ktorý prerušuje iba čím ďalej, tým netrpezlivejšími otázkami na hosťa, a potom občasnými pokynmi pre slúžku. Táto postava, ktorá sa v Ionescovej hre normálne zjavuje na scéne a zhovára sa s Profesorom, v Ballekovej inscenácii pred diváka neprichádza; jej prítomnosť vlastne vyplýva iba z Profesorových pokrikov smerovaných kamsi do zákulisia. Profesorovo veľkolepé učenecké táranie je brilantnou ukážkou Ionescovej štýlovej a lexikálnej ekvilibristiky – do formy seriózneho pedagogického výkladu vtláča čím ďalej nezmyselnejší obsah. Všetko vyvrcholí pseudoučenou prednáškou z lingvistiky, v ktorej Profesor tvrdí, že všetky slová vo všetkých jazykoch sú tie isté, čo vzápätí dokáže na vete „Ruže mojej babky sú rovnako žlté ako bol môj dedko, ktorý bol Ázijec.“, ktorú cituje v rozličných, aj vymyslených jazykoch. Netreba azda dodávať, že reálne počujeme stále tú istú slovenčinu… Tu sa treba s uznaním pristaviť pri výkonoch oboch hereckých protagonistov. Suverénne ovládanie remesla je v prípade tejto textovo obsiahlej hry iba nevyhnutným, aj keď imponujúcim predpokladom. Robert Roth a Monika Potokárová predviedli partnersky perfektne zosúladený výkon. Aj keď im výprava neposkytla veľa rekvizít – zapamätali sme si hlavne paletový vozík, na ktorom Robertov Profesor priviezol svoj rečnícky pultík – pohybom neprestajne narušovali statickosť dvoch „hovoriacich hláv“. Monika sa dokonca na chvíľu usadila v strede strmo stúpajúceho hľadiska a „prihrávala“ repliky spoza chrbtov divákov, inokedy zas Robert vybehol na lávku nad javiskom, zhadzujúc na hlavu vzdornej žiačky umelý sneh a konfety. Väčšinou však, najmä v prvej polovici hry, svoju korisť obchádzal ako mlsný kocúr a prihováral sa jej hlasom, v ktorom klokotalo neurotické napätie. Dráždivý rozpor vonkajšej štylizácie dobromyseľnej smiešnej maškary a vnútorného, usilovne skrývaného, hrozivého nepokoja bol základnou a vzrušujúcou polohou postavy až do jej záverečného psychologického kolapsu. Žiačka Moniky Potokárovej bola oproti tomu ako otvorená kniha, pôsobila dievčensky nevinne a jednoducho, dokonca aj vtedy, keď o nej začali vychádzať na povrch ionescovsky čudné veci (pretože nerozumie jednoduchej aritmetike, naučila sa naspamäť všetky možné výsledky všetkých možných kombinácií násobenia). Potokárovej Žiačka bola čudná bezprostredným, radostným a bezstarostným spôsobom.
No vráťme sa naspäť k prebiehajúcej lekcii. Žiačka svojmu učiteľovi spočiatku vo vytváraní myšlienkových konštrukcií, v ktorých si jazyk a jeho meandre pohrávajú s naším zdravým rozumom, výdatne sekunduje. Svojho mentora odrovná najmä v aritmetickej dišpute, keď najskôr nie a nie uhádnuť, koľko je štyri mínus tri, a keď sa ju k správnemu výsledku pokúša učiteľ doviesť otázkou, koľko jednotiek máme medzi trojkou a štvorkou, dozvie sa, že „medzi trojkou a štvorkou nie je nijaká jednotka. Štvorka nasleduje hneď po trojke. Medzi trojkou a štvorkou nie je vôbec nič.“ Postupom času však ochabuje a na krkolomné učencove vývody reaguje už iba stereotypným, no stále zúfalejším „bolia ma zuby“. Začína poklesávať v kolenách, s jeho agresívnosťou narastá jej bezvládnosť. Pomaly sa sunie pozdĺž zadnej steny scény, jej telo pretína film, na ktorom z polohy suterénneho okna vidíme sem a tam chodiace ľudské nohy. (Tento nemý film je najvýraznejším prvkom scénografie Viktora Freša a beží v pozadí po celý čas hodinovej inscenácie.) Profesor zatiaľ drkoce väčšie a väčšie nezmysly, núti otupenú žiačku „vyriecť vo všetkých jazykoch slovo nôž“, a napokon pri spoločnom skandovaní slova vyťahuje skutočný smrtiaci nástroj a dievča ubíja. Ona sa pomaly zvaľuje nabok a roztiahnuté nohy sa vztyčujú doprostred filmového obrazu. Napokon leží schúlená pred filmovým priehľadom na rušný uličný chodník, ružovú bundičku v poslednom zúfalom geste úniku pretiahnutú cez hlavu.
A v tomto momente, keď u Ionesca opäť vstupuje na scénu Slúžka, ktorá preberá iniciatívu pri odpratávaní mŕtvoly (ako vysvitne, nerobí to po prvýkrát) a pripravuje izbu pre prijatie novej nič netušiacej obete, vystupuje v Aréne do popredia ballekovská interpretácia situácie. Pri obidvoch postavách dochádza k premene: On si dáva dole umelé brucho, nos a parochňu a prešľapuje pred nami iba v čudnom „body“ vytvorenom zopnutím bielej košele medzi nohami. Ona si zvodne rozopína blúzku, nazúva lodičky, zapaľuje cigaretu – potom, čo na scénu privliekla telo zabalené v igelite. V okamihu je z nej chladnokrvná a panovačná Slúžka – z obete vraha sa stáva vrahov komplic, vraždiaci muž vyzlečený do čudnej „gaťko-košele“ naopak odhaľuje v sebe mäkkosť a bezbrannosť ženy, či dokonca dieťaťa. Domina ho, bojazlivého a pokorného, zhrozeného z toho, čo urobil, celkom ovláda. Sústredením viacerých osobností do dvoch postáv sa nám tak otvára nová perspektíva – pohľad na ľudskú dušu v jej protikladnosti, letmé nazretie do nedozerných hĺbok podvedomia, kde driemu temné sklony. U každého z nás.
Smutné P. S.
Lekciu som videla dvanásteho novembra na druhej repríze, netušiac, že je aj posledná. Tragická udalosť predčasne ukončila javiskový život tejto pozoruhodnej inscenácie.

---

[1] IONESCO, Eugène. Střípky denníku. Praha : Argo, 1997, s. 64. ISBN 80-7203-150-3. Citát z češtiny preložila M. U.[2] Porovnaj
Robert Roth o Lekcii: Verím, že sa Ionesco nebude obracať v hrobe. In Moja kultúra, zverejnené 4. 11. 2019