Podoby divadelného bulváru

Preklad: Alexandra Ruppeldtová
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Kostýmy: Diana Strauszová
Scéna: Dorota Cigánková
Réžia: Cristian Ioan (Rumunsko)
Osoby a obsadenie:
Joanna Markhamová: Daniela Kuffelová
Alistair Spenlow: Martin Fratrič
Sylvi Hauserová: Peter Oszlík
Linda Lodgeová: Kristína Turjanová
Philip Markham: Ivan Vojtek
Henry Lodge: Martin Nahálka
Walter Pangbourne: Anton Živčic
Olive Harriet Smytheová: Eva Večerová
Jessica Wilkinsonová: Kristína Greppelová
Premiéra: 25. marca 2011 o 18.30 hod. vo Veľkej sále DAB v Nitre
Bláznivé komédie anglického dramatika a herca Raya Cooneyho sú akousi povinnou jazdou takmer každého kamenného, repertoárového divadla po celom svete. Ocitli sa už na javiskách viacerých európskych i svetových divadiel. Tešia sa diváckej popularite vďaka veľkej situačnej komickosti. Rumunský režisér Cristian Ioan prišiel už po tretí krát do Divadla Andreja Bagara v Nitre inscenovať jeho crazy komédiu s erotickou zápletkou Dvojitá rezervácia (Move Over Mrs Markham), ktorú napísal spolu s Johnom Chapmanom. Po predchádzajúcich osvedčených inscenačných tituloch 1+1=3 (1998), 2+2=5 (2005) sa v dramaturgickom pláne objavil ďalší z titulov bulvárnych komédií.
Stojí za to zamyslieť sa, či súčasná „cooneyománia“ v dnešnej divadelnej kultúre naozaj znesie i náročnejšie kritériá. Režisér C. Ioan stavil na dispozičné možnosti textu, dramatického rozohrania zápletky, situačného napätia, typického momentu prekvapenia, nečakanej peripetie, zámeny postáv a z toho vyplývajúceho radu nedorozumení s komickým vyústením. Predloha R. Cooneyho poskytuje najmä v závere doslova strhujúci kolotoč nedorozumení, predvídateľných pre diváka, ktorý sa týmto náramne môže zabávať a zároveň oslobodzovať z ťažoby toho, že zodpovednú váhu napr. manželskej nevery nemusí niesť on, ale postava v inscenácii.
Rozhodne silné tromfy Cooneyho predlohy sa v inscenácii naplnili iba čiastočne. Tvorcovia ich sčasti načrtli, mierne zinterpretovali a ilustračne rozohrali do jedného celku. Zreteľne sa približovali k situačnej vtipnosti pričom uplatnili uvoľnenosť, spontánnosť. Akoby neplatilo, že komickosť sa má hrať vážne. Čím viac sa odviazali na javisku, tým menej dosiahli, čo chceli. Paradoxne snaha byť dvakrát smiešni sa naraz nevyplácala.
R. Cooney napísal hru tak, aby sa v jej dejovom toku mohli kumulovať viaceré scény in flagranti v byte frivolnej snobky Joanny (Daniela Kuffelová) – manželky vydavateľa detských publikácií Philippa Markhama (Ivan Vojtek). Tá tajne prepožičia luxusne prerobený byt svojej priateľke Linde (Kristína Turjanová) počas ich plánovanej účasti na večierku. Lenže aj jej manžel Henry (Martin Nahálka) sa bezprostredne v ten istý čas chce stretnúť s Jessicou (Kristína Greppelová) práve na tom istom mieste. Výstredný dekoratér Alistair Spenlow (Martin Fratrič) má zase za lubom milenecké stretnutie s tajomnou Sylviou (transvestitom Samom) taktiež v byte Markhamových. Komický konflikt je týmto pádom hneď na svete. Všetky postavy netrpezlivo očakávajú odchod manželov Markhamových na večierok, aby mohli zrealizovať svoje milenecké stretnutie a zažiť šteklivé sexuálne vzrušenie. Postavy sa prirodzene nesmú za žiadnych okolností spolu stretnúť. Vzniká komicky osvedčený princíp zámeny postáv v celej druhej polovici inscenácie. Napätie má vyplývať z toho, kto sa s kým skrýva pod posteľnou prikrývkou v spálni, sprche alebo skrini a kto je kým prichytený a omylom zamenený za niekoho nepredvídateľného.
Režisér C. Ioan kolísal medzi nápadnou ilustráciou a väčšou dávkou štylizácie. Čo mohlo svojím spôsobom viac prevýšiť? Ilustratívny popis zväčša sexuálnych praktík postáv inscenácie na posteli alebo ich nápadne zastretá štylizácia nejakej explicitnej neokrôchanosti? Práve oblasť sexuality, resp. miery jej zobrazovania – poukazovania na ňu ako na znak stojí za povšimnutie. Režisér najskôr otvorene vyobrazuje sexuálne praktiky postáv (skúšajúcich si v byte Markhamových na pohovkách rôzne polohy sexuálneho aktu). Následne ich v situácii naplnenia nečakane vyretušuje, zastrie, zahalí. Ak by neilustroval tieto ich neforemné kopulujúce akty, bola by táto zastierajúca slušnosť na mieste. V prvej polovici inscenácie preto režijný prístup vyslovene pripomínal erotický žáner. Prispeli k tomu rozhodne často opakované podoby sexuálneho obťažovania ako napr. štípanie do zadku. Týmto spôsobom sa niekoľkokrát počastovali Alistair a transvestita Sam/Sylvia. Tento motív sa nadužívane vyskytoval i viackrát počas inscenácie. Rovnako postavy sliediacich a číhajúcich postáv Henryho a Philipa, ktoré znenazdajky nachytá Alistair, mu mali asociovať homosexuálny styk.
Režisér prešpikoval inscenáciu celou radou viacerých gagov – slovných i pohybových. Žiaľ ich budovanie v kontexte inscenácie pôsobilo menej invenčne. V situácii, v ktorej sa má napr. Alistair skryť pod prikrývku s fľašou šampanského, je vopred pre diváka prezradeným trikom. Herec si ju po ležiačky postaví medzi nohy, čím už z diaľky pripomína pohlavný úd ako niečo necudne trčiace vysoko dohora. Táto pornografická úroveň komiky (scénická neokrôchanosť pripomínajúca lazzi z commedie dell´arte) narazila pritom na isté limity. Ak sa C. Ioan neostýchal inscenovať lascívne gagové scénky (hoci v prijateľnej zastretej forme), prečo sa naopak obával uplatniť nahotu na scéne? Postava J. Wilkinsonovej sa de facto pod pokrývkou evidentne vyzlečie ako milenka Henryho, čo rozhodne predstavovalo pikantnú erotickú dráždivosť. K. Greppelová v jej podaní sa navyše prirodzeným studom chráni obalená v plachte. Jej kŕčovitá hanblivosť prekvapujúco kontrastuje so sexuálnou determinovanosťou postáv tejto inscenácie. Podobne aj záverečná scéna, v ktorej všetci naskáču po prikrývku za účelom prezentovania skupinového sexu par excellence.
Herecká zložka azda najviac preukazuje nevyrovnanosť a kolísanie medzi stupňom ilustratívneho popisu a gagovej štylizácie. Daniela Kuffelová akoby upustila z kvality plastických kreácií svojich komických postáv napr. Mary Brownovej z inscenácie hry 1+1=3. Nesadla jej poloha tak trochu strémovanej, uponáhľanej a hlavne stresujúcej snobky. Škoda, že stavila výlučne na mimickej konštantnej maske v tvári v podobe falošného, častého zamrznutia úsmevu. Koketériu v prvej časti inscenácie vystriedala uvoľnená sexuálna frivolnosť zase v druhej časti. Práve táto poloha Kuffelovej najmenej vyhovovala – pretože v zamotanom reťazci interakcií mala okrem iného stelesniť ešte aj falošne predstieranú neveru s teplým Alistairom. Zahrať falošnosť, skĺbenú s predstieraním, sa stalo vari najťažším. Nebolo potom možné uveriť hereckej logike konania, keď herečka veselo poskakuje, prezlečená do sexi zajačieho odevu z Playboya s neodmysliteľným chvostíkom a ušami. Jej rozveselené pobehovanie sprevádzalo skôr hereckú bezradnosť a podpísalo sa, žiaľ, pod nižšie kvocienty komickosti na úrovni silenej zábavnosti estrádneho charakteru.
Fratričov Alistair je dopredu čitateľným homosexuálnym dekoratérom. Ako účastník jedného večera je vtiahnutý do diania počas dizajnového dotvárania bytu Marhamových. M. Fratrič patrične zdôrazňuje komickosť štandardným spôsobom a väčšinou klišéovitým prezentovaním gayov majoritnou spoločnosťou, ktorá ich tradične vidí a vníma presne takýmto spôsobom, t. j. cez prehnané afektovanie, ženské cupitanie, prihriaty hlas a pod. Jeho postava trpela práve konvenčne prezdobeným a hlavne preexponovaným hereckým výrazom. Ani rovinu karikatúry nedotiahol ďalej. Vytvoril iba šablónu postavy v jednostrannej polohe výrazu.
Ivan Vojtek v úlohe Philipa dosahoval primeraný odstup a určitú chladnosť, cynizmus v kontrapunkte s častými humornými situáciami, do ktorých sa dostával. V role žiarlivého manžela naberal doslova „othelovské“ črty postavy. Úspešne mu sekundoval i Martin Nahálka ako Henry Lodge s výborným zmyslom pre iróniu. Škoda, že rolu sukničkára a záletníka temer zbytočne prešpikoval popisnými náznakmi sexuálnych pozícií na pohovke. K rozmeru jeho komického prejavu to rozhodne pôsobilo redundantne.
Kristína Turjanová v postave unudenej Lindy Lodgeovej zvládla dokonca i cez intonačnú štylizáciu, ktorú mohla v tandeme s D. Kuffelovou ďalej ešte dôkladnejšie dotiahnuť. I na viacerých miestach mohla ďalej variovať, obmieňať rôzne hlasové zafarbenia, chichotanie, koketériu do jednotlivých výraznejších odtieňov.
Walter Antona Živčica, Olive Evy Večerovej, Sylvia/ Sam Petra Oszlíka (travestia mužskej postavy na ženskú) predstavovali doslova vystrihnuté epizódne postavičky, pričom už len ich zjav prvoplánovo predstavoval komické atribúty, žiaľ, len na úrovni šablónovitosti.
Inscenácia naopak prekypovala vizuálnou stránkou, na ktorej sa zjavne nešetrilo. Výtvarnému riešeniu interiéru dominoval ženský cit pre pestrosť i hýrivosť. Mondénny byt Markhamových navyše zdobil celý rad ružových, krikľavých dverí na jednotlivé variabilné vstupy i odchody postáv. Centrálnu obývaciu miestnosť s nápadnou pohovkou oddeľovala imaginárna stena od spálne s dominantnou okrúhlou posteľou. Čo by pravdaže nebola spálňa bez rolldorovej steny a sprchovacieho kúta ako skrýše pre nečakaných milencov? Ilustračne verný interiér bohatej luxusnej vrstvy bol stvorený svojou bohatou farebnosťou pre vizuálne atraktívny zážitok. Škoda, že sa tvorcovia viac nepohrali s funkčnou možnosťou tvorivej skratky namiesto toľkého popisu (medzi iným i čisto popisnou fototapetou výhľadu z okna).
Kostýmy zbytočne a veľavravne dotvárali celkovú komickosť atmosféry. D. Strauszová ako protiklad k uniformite gentlemanov nešetrila na luxusnej elegancii kostýmových návrhov, smerujúcich k charakteristike čistej účelnosti, t. j. sledovanému komickému efektu a gýčovitosti. Rozhodne išlo v tomto zmysle o vytvorenie erotickej dráždivosti z perspektívy istej karikatúry a hyperboly. Kvázi milenecké dobrodružstvo pani Markhamovej s Alistairom dostatočne dovŕšil hlavne kostým zajačika z Playboya. Najkontroverznejší kostým pripadol M. Fratričovi. Jeho pruhovaný trikotín s výstrihmi na obidvoch pologuliach zadku už patril k divácky podliezajúcim prostriedkom efektnosti s vulgárnou výstrednosťou.
Z hľadiska hudobnej zložky využili tvorcovia len rámcovanú hlučnú ouvertúru skupiny Queen, ktorá dotvárala len monumentálny vstup. Pripomínala svojou ohlušujúcou intenzitou predzvesť vari diskotékového ladenia celého príbehu. Ďalej sa so žiadnym motívom tvorcovia ani len nepohrali.
Inscenácia Dvojitá rezervácia zapadla v rámci dlhodobej koncepčnej dramaturgie DAB v Nitre do línie bulvárnych crazy komédií s pomerne priaznivým, širokým diváckym ohlasom. V kontexte však aj toho mainstreamového prúdu tzv. povinných jázd kamenných repertoárových divadiel však nejde o obzvlášť výnimočný počin.
Miroslav Ballay

Miroslav Ballay

Miroslav Ballay je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica Slovaca, Slovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.