Pipi Dlhá Pančucha, osvedčený titul

Preklad: Jaroslav Kaňa
Dramatizácia: Šimon Spišák a kol.
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Výtvarné riešenie inscenácie: Karel Czech
Réžia: Šimon Spišák
Situácia v Starom divadle Karola Spišáka bola v tejto sezóne poznamenaná dôležitými organizačnými zmenami a hysterickou atmosférou, ktorá ich sprevádzala. V decembri 2014 abdikoval z funkcie riaditeľa divadla režisér Ondrej Spišák, ktorý na tomto poste pôsobil od roku 2007 a spolu s ostatnými členmi umeleckého vedenia divadla určoval a vytváral jeho poetiku aj spoločenský status. Hneď po nástupe do funkcie sa musel popasovať s neľahkou úlohou, ktorá preverí aj ostrieľaného riaditeľa – veľkou rekonštrukciou divadla. Nevzala mu odhodlanie budovať výrazné a jedinečné divadlo, určené deťom, mládeži aj dospelým. Počas jeho pôsobenia divadlo pokračovalo v línii uvádzania inscenácií pre dospievajúceho diváka, pravidelne pripravovalo večerné medzižánrové projekty pre dospelých. Pre detského adresáta zároveň prinieslo celý rad inšpiratívnych poetických inscenácií podľa náročných či neošúchaných predlôh. Divadlo ponúklo priestor na tvorbu niekoľkým mladým talentovaným režisérom a výtvarníkom, spolupracovalo so skúsenými režisérmi z domova i zahraničia. Počas Spišákovho pôsobenia iniciovalo jedinečný slovensko-poľsko-český projekt o Jánošíkovi a ďalej rozvíjalo tradíciu medzinárodného festivalu divadiel V4 Stretnutie, Setkání, Spotkanie, Találkozás. Divadlo hľadalo nové formy umeleckého vyjadrenia, no zároveň neváhalo jasne a rázne vyjadriť aj svoj spoločensko-politický postoj k rôznym udalostiam či kauzám v našej spoločnosti, ak to bolo potrebné.
Nejasná a zahmlená situácia okolo výberového konania na post nového riaditeľa viedla k protestom časti súboru a vypísaniu druhého kola. Nedôstojná situácia, ktorá to celé sprevádzala, sa vliekla týždne a vyburcovala časť odbornej divadelnej verejnosti k napísaniu otvoreného listu predsedovi Nitrianskeho samosprávneho kraja. Divadlo viac ako polovicu sezóny sprevádzala neistota, polarizácia názorov, prerastajúca vo vzájomnú zášť a nevraživosť. Nový riaditeľ divadla Martin Kusenda, ktorý vyhral druhé kolo výberového konania, prevzal svoju funkciu až koncom sezóny. Zostáva dúfať, že dokáže situáciu v súbore stabilizovať, nadviazať na úspechy predchádzajúceho riaditeľa a rozvíjať všetko to dobré a jedinečné, čo Staré divadlo K. Spišáka charakterizuje.
Príprava a premiéra ostatnej inscenácie tejto divadelnej sezóny Pipi Dlhá Pančucha prebiehala práve v umelecky a ľudsky nie veľmi priaznivom období. Ktovie, či aj to malo dosah na výsledný tvar, ambiciózny zámer sa však jeho tvorcom nepodarilo naplniť tak, ako by si zasluhovala jedinečná predloha.
Inscenácia dramatizácie kultovej knihy Astrid Lindgrenovej Pipi Dlhá Pančucha bola v poradí už treťou réžiou Šimona Spišáka v tejto sezóne. Po mikulášsko-vianočnom titule Kedy budú Vianoce a decembrovej inscenácii Huckleberry Finn viac titulov divadlo nepripravilo.
Príhody slobodomyseľného dievčaťa, ktoré má problémy s inštitucionalizovanými autoritami a zväzujúcimi spoločenskými normami a vyrovnáva sa s nimi svojou bezprostrednosťou, výmyselníctvom a fantáziou, akoby boli príznačné aj pre turbulentnú atmosféru v divadle.
Šimon Spišák je zároveň autorom dramatizácie, hoci v bulletine uvádzané „a kol.“ za jeho menom dáva tušiť, že výsledná podoba dramatizácie vznikala až priamo počas skúšok na javisku, s prispením ostatných tvorcov (dramaturgička Veronika Gabčíková a herecký tím). Takáto kolektívna tvorba, či spätne fixovaná dramatizácia, je v bábkovom divadle a divadle pre deti pomerne častým javom. Skúšky sa začínajú so základným textom, scenárom, no ten postupne prechádza viac či menej intenzívnou úpravou zúčastnenými tvorcami. Tento spôsob sa chápe aj ako nástroj zvýšeného zainteresovania hercov, podnecovania ich (slovesnej) tvorivosti a ľahkého a prirodzeného zžitia sa s postavou a titulom. Výsledný text vzniká kolektívne, tu a teraz. No takýto postup zároveň prináša riziko, že dotváraním výstupov a dialógov „na mieru a do pusy“ hercom stratia dialógy svoj dramatický náboj, stanú sa rozhovorom či rozprávaním, vytratí sa pointovanie jednotlivých výstupov či dramatická stavba celej inscenácie. Ako sa stalo aj v tomto prípade.
Inscenácia sa vtipne začína v rozsvietenom hľadisku hádkou medzi zdanlivou nespratnou diváčkou (Pipi) a uvádzačkou, ktorá nechce strpieť kolieskové korčule dievčaťa (a ani koňa, ktorého si musela odložiť v šatni). Veľmi rýchlo, skratkovito sa diváci naladia na atmosféru príbehu o svojráznom zvedavom dievčati, ktoré obýva tajuplnú vilu Vilôčku, jej kamarátoch Tomim a Anike a nechápavých dospelých. (Úvod nezmyselne spomaľuje rozprávanie Tomiho o Malom princovi a slonovi nakreslenom v bruchu hada. Je rozvláčne, bez nadväznosti na ďalší dej. Pôsobí ako nevydarená reklama na premiéru novej sezóny.)
Dramatizátori si vybrali niektoré z príhod, ktoré Lindgrenovej Pipi zažila v mestečku. Predstavujú v nich Pipi nielen ako bezprostrednú huncútku a výmyselníčku, ktorej otvorená úprimnosť privádza dospelých do rozpakov, no aj ako správne a odvážne dievča, ktoré sa zastáva slabších a pomáha druhým aj v ohrození života.
Lindgrenová po boku Pipi stavia jej kamarátov Tomiho a Aniku, slušne vychované deti, ktoré sa nechávajú strhnúť Pipinou živelnosťou a hoci sú často len pozorovateľmi a viac-menej pasívnymi účastníkmi Pipiných výmyslov, vytvárajú tú správnu nerozlučnú trojicu kamarátov. Hoci sú iní, patria k sebe.
Je preto na škodu, že z inscenácie sa Tomi a Anika akosi vytratili. Po ich výraznom nástupe – nočnom vystrájaní mimo zraku dospelých v detskej izbe a následnom nadšenom zoznámení sa s novou obyvateľkou vily Vilôčky, zobrazujúcom oboch hrdinov nie ako poslušných „slušňákov“, no ako živé nezbedné deti, ktorým Pipi sadla do partie, sa pozornosť presúva už len na Pipi. S Tomim a Anikou sa vo významovo výraznejšej úlohe opäť stretneme až na konci inscenácie, v záverečnom výstupe, v ktorom si spoločne s Pipi sľubujú, že sa nikdy nestanú dospelými. Navždy zostanú hraví, úprimní a otvorení, nespútaní spoločenskými konvenciami, neobmedzovaní dospeláckymi normami a očakávaniami.
Scénograf Karel Czech umiestnil doprostred javiska vilu Vilôčku – veselú pestrú drevenú stavbu pripomínajúcu vilu, či skôr – vďaka farebnosti a dojmu pozliepanosti – detskú stavebnicu. Jej dominantnú centrálnu časť tvorí divadielko s oponou, pred ním sú strakaté schody ako na verandu a o poschodie vyššie je strecha. Do všetkých týchto priestorov umiestňuje režisér jednotlivé výstupy. S väčšou variabilnosťou, ktorú takáto skladačka ponúka, už ďalej veľmi nepracuje.
Posolstvo, ktoré zaznieva v závere inscenácie – zostaňme deťmi – tvorcovia koncepčne premietli aj do celej výtvarno-inscenačnej podoby. Postavy v priestore vily vystupujú ako bábky, mimo tohto priestoru výstupy hrajú herci.
Všetky detské postavy sú „bábkové“ (sú stvárnené aj, prípadne výlučne, bábkou – jednoduchou marionetou na drôte) a postavy dospelých hrajú herci. Dieťa má totiž niečo, čo dospelému chýba – nech je to hravosť, bezprostrednosť, fantázia, tu je to niečo zosobnené bábkou. Bábky zároveň akoby patrili iba do vily Vilôčky, toho čarovného priestoru, v ktorom je všetko možné.
Iba Pipi, Tomi a Anika túto hranicu prekračujú, objavujú sa vo vile aj ako herci a herci si bábky Tomiho a Aniky so sebou nosia (prípadne ich vodia) aj na proscéniu pred Vilou, v priestore činoherných výstupov.
Paradoxne, inscenačne nápaditými sú najmä výstupy, ktoré sa odohrávajú mimo vily: naháňačka so zlodejmi sa celá odohráva v tme, s občasným zábleskom svetla, v ktorom herci držia štronzo v groteskných polohách ako z nemého filmu či výstup s policajtmi, pri ktorom prestane Pipi nasadením si slúchadiel počuť nudnú vyhlášku a v ktorom sa policajt zasekne v komíne, ozrutne predimenzovanom v porovnaní s vilou.
V inscenácii účinkujú štyria herci: Andrea Sabová ako Pipi, Lucia Korená a Michal Kalafut ako Anika a Tomi hrajú zároveň aj ostatné epizodické postavy (policajtov, zlodejov, učiteľku, Jožka a Ferka). Hercom sekunduje Rúth Dolanová ako uvádzačka v divadle a sociálna pracovníčka.
Sabovej Pipi je svojráznou dnešnou hrdinkou, bezprostrednou, hravou. Pri stvárnení nápadmi, výmyslami a energiou nabitej Pipi si pomáha rýchlym hektickým rozprávaním, neustálym pohybom, hopsaním, skákaním, spievaním, výkrikmi, no týmto preexponovaným vonkajším prejavom povahy svojej hrdinky nepridáva ďalšie vrstvy. Kde je nekonečná zvedavosť, prostoreká priamosť a naivná úprimnosť „pehavého dievčiska“, ktoré z pohľadu dospelých prekračuje hranice „slušného správania“ a je v ich očiach drzým a nevychovaným, no zároveň priťahuje a fascinuje svojich detských kamarátov a dáva im krídla? Chýba viac momentov, akým bol ten, v ktorom sa Pipi ukladá na spanie a sama sebe želá: „Dobrú noc – Pipi!“ Do tej malej pauzy pred svojím menom dokázala Sabová vložiť silnú emóciu, nečakanú osamelosť, ktorá zrazu silno zakontrastovala s hrdinkinou hlučnou bezstarostnosťou.
Dvojica Korená – Kalafut nemala celkom ako uchopiť postavy Aniky a Tomiho. Vytratení z príbehu, poloha dvoch nezbedných detí strhnutých energiou Pipi musela stačiť. Herci sa však o to viac našli v ostatných postavičkách (policajti, zlodeji, deti), ktoré hrajú s chuťou najmä tam, kde sa od nich nevyžaduje práca s bábkou (ach, ten zlozvyk prenášania bábky…). Spolu so Sabovou bezprostredne komunikujú s divákmi a dokážu si poradiť a vykľučkovať aj z nečakaných situácií, ktoré so sebou oslovenie divákov a ich zapojenie do deja často prináša.
Napriek všetkému Pipi Dlhou Pančuchou získalo Staré divadlo K. Spišáka osvedčený a divácky atraktívny titul, ktorý ťaží zo známej a obľúbenej predlohy.
Režisér Šimon Spišák s výtvarníkom Karlom Czechom prinášajú do divadla nové nápady, postupy, svieži pohľad na divadlo, vlastný štýl a poetiku. Je najmä na ostrieľanej dramaturgičke divadla Veronike Gabčíkovej, aby túto ich tvorivú explóziu, ktorej svedkami sme v Starom divadle Karola Spišáka už druhú sezónu, správne nasmerovala a vyťažila z nej pre divadlo maximum.

Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.