Bláznivé bláznovstvá – našťastie predovšetkým z lásky
Hry velikána svetovej a španielskej dramatiky – Lope de Vegu sa u nás neuvádzajú často. V rokoch 1944 až 1986 na naštudovalo na základe jeho siedmich hier deväť inscenácií, z nich išlo dva razy o Učiteľa tanca (1594) a Fuente Ovejunu (1619). O to vzácnejšie je uvedenie Bláznov z Valencie, komédie napísanej v rokoch 1589 – 1590, ktorá v mnohom zosobňuje aj Lope de Vegovu humanistickú túžbu po spravodlivom vládcovi.
Jeden príbeh a milión žien. Umelecké dielo ako možná výzva k prevencii
Piesňový cyklus Schwanengesang/Labutia pieseň od skladateľa Franza Schuberta je hudobnou kompozíciou lyrických textov Ludwiga Rellstaba a Heinricha Heineho, vypovedajúcich o túžbe, láske a nádeji v ťažkom životnom období odchodu z pozemského sveta. Uvedený cyklus skomponoval F. Schubert na sklonku života, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Inscenácia jeho vrcholného diela v réžii P. Mazalána, s klavírnym sprievodom Petra Pažického, zobrazuje príbeh mladej ženy trpiacej onkologickým ochorením.
Pestrofarebné panoptikum sveta minulého storočia vo východnom cípe republiky
Václav Pankovčín (1968 – 1999) napísal novelu Tri ženy pod orechom v roku 1996 po troch poviedkových knihách, v ktorých sa hlavnými hrdinami stali pôvodní obyvatelia východoslovenskej obce Papín, neďaleko Humenného, teda miesta, kde autor vyrastal, a jeho obyvateľov a obyvateľky dôverne poznal. Tri generácie žien z jednej rodiny majú okrem genetickej výbavy spoločný aj osud, keď všetky vychovávajú svoje deti bez mužov.
Tisíc rokov alebo sekunda
Inscenácia Činohry SND Odliv je súčasťou Brutovského pokračujúcej trilógie spätej s výrazným literárnym jazykom a angažovanosťou tém. Podobne ako v prvých dvoch inscenáciách, uvedených na scéne Slovenského komorného divadla Martin (D1: pracovný názov, 2021; Iokasté, 2022), v Odlive ide o širší, civilizačný námet. Tvorcovia prinášajú variácie na tému odlivu mozgov, vykorenenia, ťažko definovateľnej, sústavne strácanej a spochybňovanej identity národa. Básnickými a divadelnými prostriedkami hovoria o národe, ktorý zobral „nohy a mozgy na plecia“ , o odchádzaní či neodchádzaní z krajiny a od aktívneho podielu na jej súčasnom stave, vývoji a budúcnosti.
Ako to dopadne, keď sa stretne tulák, kameň, oligarcha, bufetárka a turistická značka?
Reportáž je obľúbeným žánrom – čitateľ sa prostredníctvom nej dostane do iných kútov sveta vďaka autentickému nazeraniu autora/autorky. Môže sa z nej dozvedieť napríklad inde nepublikované informácie o geografických, kultúrnych či sociálnych zvláštnostiach krajín, ktoré možno nikdy nenavštívi. Čo však motivuje Slováka alebo Slovenku, aby si prečítal/a reportáž o Slovensku?
Normálnosť je štatistická fikcia
„Pojmy ako normálny a abnormálny nemajú vo vedeckom myslení miesto. Nemajú miesto v našich životoch, vo vašich životoch. Odlišnosť nie je normálna, čo vždy bola a aj bude štatistická fikcia. Skutočnosťou sú odlišnosti. Odlišnosť je nevyhnutná. Odlišnosť je všeobecne platný fakt. Toto je skutočný svet.“ Takýto citát vybrala do bulletinu inscenácie Sme v pohode Činohry SND jedna z dramaturgičiek Marta Ljubková. Nápis Toto je skutočný svet by mohol visieť počas celého predstavenia nad scénou namiesto názvu hry. Citát pochádza z knihy Byť normálny je na hovno od Jonathana Mooneyho, ktorý vo svojich knihách a prednáškach radí, ako žiť a dokonca aj ako byť úspešný, aj keď ste – napríklad ako on – ťažký dyslektik alebo čokoľvek „iné“, čo je jednoducho „iné“.
