Vodníček a dejové suchoty
Český režisér Jakub Maksymov a v Českej republike žijúca poľská scénická výtvarníčka Olga Ziębińska už v Bratislavskom bábkovom divadle hosťovali. V roku 2019 spolu naštudovali pozoruhodnú inscenáciu Chronoškriatkovia podľa knihy Překlep a Škraloup Tomáša Končinského a Barbory Klárovej, ktorá získala aj cenu Magnesia Litera v kategórii kniha pre deti a mládež. Inscenácia je obsahom (filozofická téma plynutia času) aj formou (použitie live cinema) veľmi podnetná. Počet jej repríz pre verejnosť ako aj uvedenia na medzinárodných prehliadkach obmedzili pandemické lockdowny. V máji 2022 však BBD inscenáciu uviedlo na festivaloch v Novom Sade a v litovskom Kaunase, tohtoročnom európskom hlavnom meste kultúry.
Žiť hravo je tá najkrajšia robota
Má to špecifickú atmosféru, keď sa 650-miestne hľadisko Činohry Slovenského národného divadla zapĺňa deťmi v slávnostných odevoch. Prichádzajú do budovy, kam nemajú dôvod chodiť často. Učitelia a učiteľky neraz uprednostnia divadlá, ktoré prídu do škôl a škôlok. O ich kvalite vieme len málo, vládne tam sloboda podnikania, nie vysoké estetické nároky. Slovenské národné divadlo môže na veľkej scéne s početným ansámblom a technickým vybavením ponúknuť detskému publiku vizuálny zážitok, aký mu iné divadlo z objektívnych technických dôvodov pripraviť nemôže.
Mýtus o spojnici
Keď si dramatik a režisér za tému svojej divadelnej inscenácie vyberie diaľnicu D1, ktorej výstavba (od 1972, resp. 1993) sa verejnosti podsúva ako zdroj národnej hrdosti, no ktorej dokončenie sa vždy znova ukáže ako debakel, mohli by sme očakávať dokudrámu, ktorá na pozadí meniacich sa politických kontextov rozohrá hru argumentov: sociálnych, geografických a možno aj ekologických. Alebo sitcom. Alebo politický kabaret. Nič z toho: na javisku martinského divadla uvidíme dramatickú báseň.
Hravá príťažlivosť divadelnej mágie (aj vážneho)
Množstvo mužských postáv s dobovými bradami, niektoré v štýle cisára Františka Jozefa I., veľa preobliekania, zdvojenie hlavnej postavy barónky Margity Czóbelovej na jej mladučké a zostarnuté ja, tance hrôzostrašne pôsobiacich masiek na fašiangovom bále, rýchle až magicky pôsobiace scénické a herecké akcie, hladké prechody z minulosti do prítomnosti a budúcnosti, náladotvorné filmové dokrútky s jasnou prírodnou symbolikou, mizanscénické oscilovanie medzi významami smrti, skazy a večnej nádeje v ľudské dobro, scénická hudba rýchlo pretekajúca z durových do molových tónov, od čistých klasických klavírnych štruktúr evokujúcich dobro a nádheru tatranských hôr až po frivolne swingové, valčíkové, dobové, tanečné (citát z piesne Františka Krištofa Veselého) či búrlivo disharmonické, ktoré sú predzvesťou vojnových udalostí alebo ich sprevádzajú. To všetko sa dá „jedným dychom“ cítiť a zaregistrovať ako niečo veľmi uspokojivo príťažlivé v réžii Ondreja Spišáka v Divadle ASTORKA Korzo ´90. Ide o inscenáciu Posledná barónka, voľnejšiu dramatizáciu rovnomenného dokurománu Silvestra Lavríka.
(Ne)privátne zmierenie sa s krehkosťou
Krehkosť je definovaná ako vlastnosť niečoho, čo sa ľahko láme, alebo ako útlosť, ľahká zraniteľnosť, telesná slabosť či jemnosť.[2] Je možné ju vnímať ako existenciu v permanentnej hrozbe zániku, a teda vlastnosť obsahujúcu prvok napätia a istú dynamiku. Jej hlbšie skúmanie znamená „dotknúť sa zániku“, čo takmer automaticky vyvoláva obranné reakcie a hľadanie preventívnych opatrení. Krehké materiály a krehké bytosti sú objektmi špeciálnej starostlivosti a ten silnejší má povinnosť ich chrániť.
O hľadaní vlastného idiota
V roku 1995 spísali dánski filmári manifest hnutia Dogma 95, v ktorom sa snažili o zjednodušenie, resp. očistenie filmu od efektov a úprav a o upriamenie pozornosti na príbeh a jeho hereckú zložku tu a teraz. Jedným zo zakladateľov Dogmy 95 je i dánsky režisér, scenárista Lars von Trier, ktorý v duchu tohto manifestu napísal a zrežíroval kontroverzný, ale oceňovaný film Idioti (1998) s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov. Jeho sujet je stručný: v rodinnom dome na predmestí Kodane žije skupinka intelektuálov, ktorí sa zabávajú tým, že sa hrajú na idiotov, rozumej mentálne postihnutých ľudí, čím provokujú svoje malomeštiacke okolie a vytvárajú pre neho nepríjemné situácie. Správajú sa tak všade – na ulici, v reštaurácii, na plavárni a pod.
