O mužovi v tieni slávy

Peter Pavlac: Dežo Hoffman: „Fotil som Beatles…“

Réžia: Patrik Lančarič

Dramaturgia: Uršuľa Turčanová

Scéna: Michal Lošonský

Kostýmy: Eva Miklisová

Choreografia: Hana Achilles

Pohybová spolupráca: Libuša Čižmárik Bachratá

Účinkujú:

Dežo Hoffmann (v staršom veku): Štefan Šafárik

Dežo Hoffmann (v mladosti): Ondrej Ferko

Dežo Hoffmann (v strednom veku): Ondřej Daniš

David (Dežov syn): Juraj Smutný

Dolores (Dežova dcéra), Gerda Taro: Martina Chmelanová

Dolores (Dežova prvá žena): Tereza Kmotorková a. h.

Lilly (Dežova druhá žena), Frankie Howard: Dana Karolová

Lilly (Dežova druhá žena v mladosti), Yoko Ono: Mária Knoppová

Kornélia (Dežova matka), Marta Gellhoun, Hedy Lamarr: Lucia Letková

Pearce (editor knihy With the Beatles): Daniel Výrostek

Pearcove asistentky: Romana Babicová*[1], Zuzana Zaušková*

Ernest Hemingway, Jenö, Šéfredaktor: Michal Ďuriš

Robert Capa, John Lennon, Sudca, Roy: Richard Sanitra

Eileen Mallory (manažérka Dežovho ateliéru), Hlásateľka: Barbora Špániková

Asistentka v redakcii: Alexandra Ferková*

Anikó: Romana Babicová*

The Beatles (John/Paul/George/Ringo): Filip Ďuriš*. Alžbeta Kráľová*, Benjamín Ogurčák*, Adam Jozef Török*

Vojaci: Romana Babicová*, Filip Ďuriš*, Alexandra Ferková*, Martina Chmelanová, Tereza Kmotorková, a. h., Mária Knoppová, Alžbeta Kráľová*, Benjamín Ogurčák*, Barbora Špániková, Adam Jozef Török*, Zuzana Zaušková*

Anarchisti: Romana Babicová*, Alexandra Ferková*, Alžbeta Kráľová*

Kapela „Tho Hoffmanns“: Gitara a basgitara: Ondřej Daniš, Martina Chmelanová, Mária Knoppová, Richard Sanitra; klavír: Ondrej Ferko, Zuzana Zaušková*; bicie: Filip Ďuriš*; cajon: Daniel Výrostek; chór sixties: všetci

Premiéra: 6. apríla 2024, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Od premiéry výnimočnej inscenácie Dežo Hoffman: „Fotil som Beatles…“ prešlo niekoľko mesiacov, no stále cítim silný zážitok z návštevy predstavenia. Navzdory niekoľkým kritickým poznámkam.

Budem osobná: bola som fanúšičkou The Beatles, osobitne jedného zo štvorice tak ako aj milióny iných mladých dievčat v tom období. Ale nepohrdla som ani hudbou iných skupín, ktoré sa tu spomínajú a ktoré fotografoval Dežo Hoffmann. Nezabudnem na neopakovateľnú atmosféru generálok Bratislavskej lýry v Parku kultúry a oddychu v roku 1969 a 1970,[2] najmä na interpretačné a spevácke výkony beatovej štvorice The Tremoloes. Celé desaťročia som netušila, že zážitok mnohých zahraničných hviezd tohto hudobného festivalu, napríklad The Shadows či The Beach Boys a iných, pomohol sprostredkovať Slovák, fotograf Dežo Hoffmann (1912 Banská Štiavnica – 1986 Londýn). Jeho meno som zachytila na obálke kníh Mariána Pauera[3] dávno po novembrových udalostiach, keď som už na Bratislavskú lýru zabudla. Začítala som sa do nich až po sledovaní filmových dokumentov venovaných The Beatles, ktoré vysielala Česká televízia ešte na sklonku roka 2023. Prekvapilo ma, že meno Deza Hoffmanna (v zahraničí používal krstné meno Dezo) sa vtedy spomenulo o deň skôr ako odvysielali aj dokumentárny film slovenského režiséra Patrika Lančariča Dežo Hoffmann – fotograf Betles (2022)[4].

Na začiatku cesty po stopách fotografa, fotožurnalistu a kameramana Deža Hoffmanna treba oceniť Pauerovu vytrvalosť získať čo najviac informácií o jeho živote a práci od spolupracovníkov a rodiny, ale najmä od ešte žijúcich hudobných a producentských legiend. Marián Pauer rozumie fotografii, je autorom niekoľkých monografií o významných slovenských fotografoch, no Dežo Hoffmann bol svetový unikát svojej doby. Zanechal vyše milión negatívov záberov, ktoré urobil s maloformátovými aparátmi. Prostredníctvom čiernobielej fotografie dokázal zachytiť okamih radosti, smútku, zamyslenia sa, jeho snímky prenikajú do duše a pocitov zobrazovaných. Akoby sa do nich pretavili Hoffmannove životné skúsenosti: od stážistu pri hranom filme po dokumentaristu, vojnového kameramana v španielskej občianskej vojne na strane interbrigadistov. Odtiaľ ušiel do Anglicka, kde vstúpil do jednotiek československej armády v zahraničí, založil si rodinu s Angličankou a otvoril prvé vlastné nahrávacie a fotografické štúdio. Neskôr začal pracovať pre hudobný týždenník Record Mirror, pre ďalšie denníky a rôzne medzinárodné periodiká. Na začiatku svojej cesty za vtedy ešte neznámymi The Beatles bol ružový list od fanúšičky z Liverpoolu. Tento príbeh je u nás všeobecne známy z Pauerových kníh, sčasti aj z inej literatúry a dostupných webových stránok vo viacerých jazykoch. Hoffmannove fotografie The Beatles, The Animals, The Rolling Stones, Eltona Johna, Cliffa Richarda, Franka Sinatru, Toma Jonesa, Oscara Petersona, Louisa Armstronga či Jimiho Hendrixa sa stali slávnymi a uznávanými. Meno slovenského rodáka nájdeme aj pri snímkach Charlieho Chaplina, Marilyn Monroeovej, Sophie Lorenovej a ďalších veľkých osobností svetového showbiznisu.

Lančaričov film sprítomňuje Deža Hoffmanna cez rozhovory hudobníkov, vydavateľa, producenta, fotografov, dcéry Dolores a syna Davida a cez množstvo doteraz u nás neznámych záberov. Na mnohých z nich vidno samotného Hoffmanna, no skvostom sú úryvky z osemmilimetrového filmu, natočeného starou vojnovou kamerou. Na ňom sú po prvý raz zachytení budúci slávni muzikanti ako roztopašné deti. Tento vzácny film odkúpil Paul McCartney od Dežovej rodiny. Finančne jej to pomohlo, mohla tak uhradiť Hoffmannov pobyt v nemocnici a jeho pohreb. Dežo Hoffmann sa o tomto Paulovom geste už nedozvedel, lebo po konflikte, ktorý vyvolal John a ktorý sa s Hoffmannom aj súdil, mysliac si, že fotograf zarába na snímkach viac ako oni, sa väzby medzi kapelou a Dežom pretrhli a už sa nikdy neobnovili. John po rokoch využil Dežov pobyt v New Yorku a pozval ho na návštevu. Počas nej sa stal akýmsi sprostredkovateľom medzi Johnom a Yoko Ono, ktorí v tom čase spolu nekomunikovali. Podľa fotografa to bol typicky svojský znak Johnovho ospravedlnenia. Znie to neuveriteľne, ale umelec Dežo Hoffmann nebol dobrým obchodníkom, mal v sebe zakotvenú základnú vlastnosť vojnového fotografa urobiť čo najoriginálnejšiu snímku a poskytnúť ju objednávateľovi, preto na tých všeobecne známych a vynikajúcich fotografiách veľa nezarobil. Bol príliš poznačený časom, keď ľudia pracovali za minimálny honorár, pomáhali si bez nároku na odmenu a vyznávali iné hodnoty ako potom, od sedemdesiatych rokov 20. storočia.

Na javisku zvolenského divadla sa podarilo zachytiť bohatý životný príbeh Deža Hoffmanna. Autor textu Peter Pavlac spracoval nasýtenosť faktov, súvzťažnosť informácií na pozadí historických udalostí a osobností prelínaním deja troch časových úrovní. Zobrazujú udalosti, príbehy životných línií hlavného hrdinu: v mladom, strednom a staršom veku. Jadro prvej etapy tvoria roky strávené v Španielsku, útržky priateľstva skupiny interbrigadistov (spisovateľ Ernest Hemingway, novinárka Martha Gellhorn, fotografi Robert Capa, Gerda Tara, mihne sa tam aj Hoffmannova prvá žena Dolores, ktorá tam zahynie, otvorí sa téma možného naaranžovania najznámejšej fotografie padajúceho vojaka (1936) od najvýznamnejšieho vojnového fotografa Capu). Možno sem priradiť aj Dežovu účasť v druhej svetovej vojne, založenie rodiny s manželkou Lilly, ale najmä Dežovo neúnavné pátranie po osude jeho matky Kornélie, ktorá zomrela v koncentračnom tábore ako jedna z mnohých židovských obetí.

Druhú životnú etapu/líniu predstavuje Dežovo tvorivé obdobie ako fotografa showbiznisu. Pavlac sa zameriava na prácu s členmi The Beatles – John, Paul, George, Ringo (uvedenie tejto liverpoolskej skupiny do širšieho prostredia popmusic prostredníctvom významného hudobného týždenníka Record Mirror,[5] prvé fotografie, vznik spomínaného osemmilimetrového filmu, ktorý zachytáva ich spontánne správanie, roztržka s Johnom, súd, ich posledné stretnutie). Obsahom tretej fázy je priblíženie unaveného poloslepého Hoffmanna, ktorý vydavateľovi budúcej knihy With The Beatles[6] ukazuje svoje negatívy. V tejto línii zaznievajú výpovede jeho detí, druhej manželky Lilly, do popredia sa dostáva nepochopenie manželovej či otcovej práce, jeho vzťahu k starej vlasti, pomoci krajanom, spomína sa nedostatok času pre rodinu. Neobchádza sa ani téma o pocite syna zo straty otcovej dôstojnosti kvôli dobrému záberu ochotného si v obleku a bielej košeli ľahnúť si na zem a fotografovať z podhľadu. Z vojnového fotožurnalistu, neváhajúceho dostať sa za pravdu aj do konfliktu s priateľmi, sa stal vyrovnaný Angličan s dobrou slovnou zásobou s východoeurópskym prízvukom. Pohyboval sa medzi hviezdami, ale nepatril k nim. Povahou, správaním, ani uvádzaním mena v tlačených médiách, bol to človek, ktorý neriešil tantiémy. Napriek tomu, že svojimi čiernobielymi fotografiami z ich zákulisia alebo tými, ktoré ich zachytávali v rôznych netradičných situáciách spolu s tými formálnymi snímkami zanechal o nich a o dobe, v ktorej tvorili, zreteľnú stopu.

Z divadelného projektu Dežo Hoffman: „Fotil som Beatles…“ hosťujúceho Patrika Lančariča cítiť dlhoročnú súhru režiséra s autorom. Rozdelenie hlavnej roly do troch fyzických osôb stvárňujúcich Deža (v mladšom, strednom a staršom veku) vytvorilo predpoklady na prestupovanie časových úrovní, etáp hlavného hrdinu s možnosťou simultánnej prítomnosti všetkých troch Dežov na javisku. Životný príbeh Deža Hoffmanna je poskladaný do mozaiky z čriepkov, známych z Pauerových kníh, Lančaričovho filmu a iných zahraničných zdrojov[7]. Na javisku začínajú približovať životný príbeh fotografa odzadu, príchodom Deža v staršom veku s kufrom negatívov k vydavateľovi, ale rýchlymi zmenami  ho stvárňujú v rôznom poradí udalostí z predchádzajúcich období.

Inscenáciu charakterizujú nečakané strihy, znehybnenie postáv, práca s projekciou na bočných výkrytoch a na plátne, striedanie nálady, dynamických a senzitívnych charakterov postáv a symptómov situácií, autentických hudobných nahrávok či slovenskej interpretácie skladieb. Významnú úlohu plní svetlo, tanec, rytmický zvuk dupov vychádzajúcich z flamenca, niekde sprevádzaný tleskom (nástup fašizmu a i.). Častá zmena prostredia, slovo početne dopĺňané obrazom, hudbou, tancom, no najmä časové skoky, dešifrovanie vzťahov medzi postavami pripomína novodobý Gesamtkunstwerk. Tempo však nie je veľmi rýchle, je dostatok času na zorientovanie sa v deji a v súvislostiach, na pochopenie režijného rukopisu s filmovými prvkami, ktoré tu neslúžia na ozvláštnenie príbehu, sú jeho podstatou. Dežo Hoffman: „Fotil som Beatles…“ je zložité puzzle – metafora množstva Hoffmanných záberov, ktoré vždy robil rýchlo za sebou. Aj pri The Beatles sa snažil každého fotografovať rozdielne, z iného uhla, aby vystihol jeho vnútro. Tak možno vnímať i Lančaričov prístup k zdivadelneniu (pre veľkú časť Slovákov) neznámej legendy slovenského pôvodu.

Na prvý pohľad sa výprava zdá byť minimalistická. Na proscéniu ľavej strany z pohľadu diváka je vymedzená Dežova pracovňa z poslednej etapy života, napravo naznačená kancelária vydavateľa. Scénograf Michal Lošinský ponechal stredový hrací priestor voľný, väčšina životných etáp Deža v mladom a strednom veku sa odohráva na mierne vyvýšenej obdĺžnikovej ploche: výstupy zo španielskej vojny, fotografovanie The Beatles atď. Významnou rekvizitou pri zmenách situácie sú sivé tradičné vojenské kufre z prvej polovice 20. storočia, ktoré majú širšie využitie, tri nádoby z plexiskla (tmavá komora), spomínané plátno a šikmo zavesená semireflexná fólia s perforovanými okrajmi ako negatívny film. Na ňu sa premietne napr. záber známej vojnovej Capovej fotografie. Tej, ktorá bola sporom o autentický okamih dokumentárnej snímky verzus štylizovanej situácie. Fólia slúži aj ako zrkadlo pri vtipnom riešení výskoku štyroch beatlesákov: na zvolenskom javisku si ľahnú chrbtom na zem hlavou smerom k hľadisku, nohami k horizontu a naklonená fólia odrazí ich pózu ako vo výskoku. Svetlo tu má kľúčové miesto (vymedzenie kruhu pre úvodné dve tancujúce dievčatá, zasvietený polkruh za nimi pripomína kabaretné výstupy), jeho farba podporuje a dopovedúva znak (od bledej cez oranžovú, červenú, okrovú, hnedú, ale i modrú – presvetlenie tekutiny v tmavej komore), neraz má rovnocenné postavenie so slovom. Bočné výkryty, na ktoré sa premietajú fotografie, texty z novín či kníh, zároveň slúžia aj ako svetelné veže. Na významnú úlohu svetla v Dežových fotografiách upozorňujú viacerí pamätníci i teoretici fotografie. V inscenácii sa Dežova schopnosť vystihnúť a zachytiť správny okamih, farbu v rámci čiernobielej fotografie a ruch, ktorý vplýva na zobrazovaného, premietne do dialógu dvoch Dežov: v staršom a strednom veku.

Herci a poslucháči Akadémie umení stvárňujú viacero postáv (okrem najstaršieho Deža a jeho syna Davida, druhí dvaja Dežovia (Ondrej Ferko, Ondřej Daniš) si zahrajú v kapele). Niektorí sa na javisku len mihnú, druhí dostali trochu väčší priestor. Výstupy majú dynamiku, zvláštnu  sugestívnosť, najmä v obrazoch zo Španielska, napríklad jemné akordy flamenca, ktoré prechádzajú do zborového spevu a spomínaného dupotu, pričom vojnové prostredie dotvára plaziaci sa dym. Atmosféra sa vzápätí mení na lyrickú (čítanie listu priateľky z domova v interpretácii Romany Babicovej, výstup mladého Deža s Dolores). Mnohé scény, ktoré sa obsahovo dotýkajú španielskej vojny, majú vnútorný dramatický náboj (napríklad o tom, ako Hemingway zachránil život Dežovi). Toto obdobie formovalo Hoffmanove názory na človeka, na politiku, podľa jeho dlhoročnej spolupracovníčky Eillen Malloryovej bol Dežo idealista a ľavicovo orientovaný socialista, ktorý si vždy stál za svojím názorom.[8]

Štefan Šafárik je ideálny predstaviteľ Deža v staršom veku. Postavou, výzorom, distingvovanosťou, pohybom zobrazuje čulého, no unaveného človeka, v závere už na vozíku. Po úvodnej pomerne rozpačitej scéne u editora budúcej knihy (aj kvôli neprirodzenosti asistentiek, ktoré okrem iného držia vzácne negatívy necitlivým spôsobom, nie za ich okraj, no rovnako aj ich šéf), pri ďalšom dialógu už pôsobia bezprostrednejšie, hoci Daniel Výrostek akoby sa v role Pearca Marchbanka necítil isto (ruky vo vreckách, strojená intonácia). Scény so začínajúcimi The Beatles sú napriek snahe o spontánnosť sprvoti meravejšie, postupne sa uvoľnia. Skvele sú vyriešené preoblečenia postáv z vojakov interbrigadistov na mladých, ktorí v pozadí scény začnú tancovať, pričom z nich vyžaruje životná sila a bezstarostnosť. Choreografia Hany Achilles určite vychádza aj z pohybovej predispozície hereckého súboru a hosťujúcich interpretov. Nebolo jednoduché ich pripraviť na výstupy, v ktorých sa vyžaduje samovoľný rytmický prejav. Lebo v šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokov tanec v kluboch nevychádzal z nacvičených krokov a póz. Voľnosť pohybu vyjadrovala slobodu myslenia skrze telo „džemujúcich“ [9] mladých ľudí, ktorých spájala hudba. Scéna fotografovania The Beatles a správanie fanúšičiek nepriamo odkazuje na film Help. Medzigeneračný rozhovor otca so synom prechádza fázou od nechápania tradičných hodnôt po obojstranný rešpekt. Juraj Smutný v odmietaní otca, argumentujúc životnou filozofiou hippies, spočiatku nadužíva intenzitu hlasu a veľké gestá. Pri záujme o otcovu minulosť tlmeným hlasom a mimikou sa spolupodieľa na hlboko osobnom rodinnom dialógu. Zle vyslovený názov skupiny Blue Brothers na Bratislavskej lýre, je smutné zosmiešnenie minulosti, štylizovaný škrekot Yoko Ono vyznieva rozpačito až trápne.

Dežo Hoffman: „Fotil som Beatles…“ v dramaturgii Uršule Turčanovej je silným príbehom o dobe a ľuďoch, ktorí žili vo viacerých režimoch. Prednosťou je, že nejde o chronologické rozprávanie. Výsledný tvar je poskladaný z rôznych čriepkov smutných i veselších epizód. Éra vzniku „beatlemánie“ je prestrihávaná spomienkami na španielsku vojnu, hrôzami spojenými s perzekúciou Židov a ich odsunom do vyhladzovacích táborov, čo bolo a je dodnes priam neuveriteľné. Slovák Dežo Hoffmann s anglickým občianstvom bol pri tom, respektíve sa ho to bezprostredne dotýkalo (úmrtie mamy), ako aj okupácia Československa (pomoc krajanom i dramaturgii Bratislavskej lýry). Prerušenie plynúceho umeleckého diela angažovaným vstupom oslovenia divákov o tom, či počuli v legendárnej piesni Yellow Submarine Dežov hlas v slovenčine, je moderným prvkom, [10] no vyžaduje si výraznú hereckú osobnosť.

Táto inscenácia v réžii Patrika Lančariča je výnimočný projekt zvolenských divadelníkov (mimochodom, s výbornou javiskovou rečou). Keby vznikla v hlavnom meste  so skúsenejšími interpretmi mladšej generácie, stane sa jednou z udalostí divadelnej sezóny „bratislavskej kaviarne“.**[11]

---

[1] *Poslucháči Akadémie umení v Banskej Bystrici, údaj z bulletinu v čase konania premiéry.

[2] Bratislavská lýra bola prvých päť rokov nevšedným podujatím pop-music v Československu. Nielen z dramaturgického hľadiska, objavovaním domácich talentov, zahraničných hostí, ale v priateľskom a pohostinnom prostredí v hľadisku, v priestore pri PKO i na Hviezdoslavovom námestí miestami pripomínalo „beatlemániu“. V roku 1971 sa Bratislavská lýra konala v slávnostnej sále Reduty a jej program a priebeh boli poznačené „Poučením z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ“. O tomto ročníku s istou dávkou autocenzúry písal František Hora, ktorý vyzdvihol prezentáciu a výkon Gilberta Bécauda. HORA, F. Bratislavská lýra 71. In Hudobný život, 1971, roč. 3, č. 13, s. 1 a 5.

[3] Publikácia Fotograf Beatles vyšla v roku 2000 a je vypredaná. V roku 2021 vydal Slovart jej verziu rozšírenú o texty a obrazový materiál pod názvom Dezo Hoffmann: fotograf svetových hviezd.

[4] Scenár Patrik Lančarič, Laura Siváková-Paššová, kamera Mário Kičák, Štefan Bučka, hudba Vladimír Martinka, produkcia Patrik Pašš, strih Alena Spustová. Koprodukcia Trigon Production, RTVS a Českej televízie. RTVS film odvysielala na 2. programe 30. decembra 2022.

[5] Record Mirror začal vychádzať v roku 1954, sprvu pri fotografiách The Beatles spravidla nie je uvedené meno Deza Hoffmanna, potom ako NRM Picture, príležitostne ako „NRM Picture by Dezo Hoffmann“. Pozri prvý článok o tejto skupine: JOPLING, N. „We made sure of applause — we took our fans with us“ reveal The Beatles. In Record Mirror, 1962, vol. 9, no. 89, p. 6, 24. 11. Viaceré čísla tohto časopisu sú sprístupnené online: https://www.worldradiohistory.com/Record_Mirror.htm [cit. 20. 9. 2024].

[6] MARCHBANK, P. (ed.). With the Beatles: The Historic Photographs of Dezo Hoffmann. New York: Omnibus Press, C1982, 1983.

[7] Napríklad aj z filmu Good Morning. Mr. Hoffmann, réžia Marián Sloboda.

[8] PAUER, M. Fotograf Beatles. Bratislava: Slovart, 2000, s. 21. Pavlac poznámku o idealistovi vložil do úst jedného z interbrigadistov.

[9] Termín „džemovať“, predtým písaný ako „jamovať“ uvádza Slovník súčasného slovenského jazyka ako slangový, na vyjadrenie tancovania pri modernej hudbe. Bol to však zaužívaný výraz naprieč viacerými jazykmi.

[10] Pozri napríklad https://blog.sme.sk/kuzela/nezaradene/slovencina-v-yellow-submarine. [cit. 24. 9. 2024.], ako aj https://dezohoffmann.sk/. Na tejto stránke možno nájsť aj informácie  o rodnom dome Deža Hoffmanna  v Banskej Štiavnici, v ktorom nadšenci zriadili múzeum.

[11]**Autorka ďakuje DJGT za poskytnutie pracovného interného záznamu inscenácie.