Normálnosť je štatistická fikcia

Paul Rudnick: Sme v pohode

Preklad: Mário Drgoňa

Réžia: Daniela Špinar

Dramaturgia: Marta Ljubková, Darina Abrahámová

Scéna a kostýmy: Linda Boráros

Výber hudby: Daniela Špinar

Svetelný dizajn: Karel Šimek

Obsadenie:

Helene: Zuzana Fialová

Pán Charles: Ľuboš Kostelný

Barbara Ellen: Gabriela Dzuríková

Daniel Nadler/Shane: Lukáš Herc (poslucháč VŠMU)

Joan: Anna Magdaléna Hroboňová (poslucháčka VŠMU)

Premiéra: 27. január 2024, Slovenské národné divadlo, Bratislava

„Pojmy ako normálny a abnormálny nemajú vo vedeckom myslení miesto. Nemajú miesto v našich životoch, vo vašich životoch. Odlišnosť nie je normálna, čo vždy bola a aj bude štatistická fikcia. Skutočnosťou sú odlišnosti. Odlišnosť je nevyhnutná. Odlišnosť je všeobecne platný fakt. Toto je skutočný svet.“

Takýto citát vybrala do bulletinu inscenácie Sme v pohode Činohry SND jedna z dramaturgičiek Marta Ljubková. Nápis Toto je skutočný svet by mohol visieť počas celého predstavenia nad scénou namiesto názvu hry. Citát pochádza z knihy Byť normálny je na hovno od Jonathana Mooneyho, ktorý vo svojich knihách a prednáškach radí, ako žiť a dokonca aj ako byť úspešný, aj keď ste – napríklad ako on – ťažký dyslektik alebo čokoľvek „iné“, čo je jednoducho „iné“.

Museli by sme uskutočniť exit poll medzi tými, ktorí po predstavení amerického dramatika Paula Rudnicka Sme v pohode vychádzajú zo Štúdia SND, aby sme zistili, či sa message z uvedeného citátu k divákom skutočne aj dostala. Alebo len odchádzajú s úľavou, že nie sme v Amerike, ale na našom milom Slovensku, kde našťastie „takýchto“ nemáme, hoci niekedy dokážu byť aj vtipní?

Téma lepšieho pochopenia a prijatia LGBTI+ komunity je dnes (opäť zas či ešte stále) naliehavo aktuálna, keďže výzvy k „normálnosti“ sa stali politickou zbraňou najťažšieho kalibru. Základná otázka, ktorá by nás mohla zaujímať, je, či táto inscenácia pomohla k prijatiu rozmanitosti, alebo len urobila queer ľudom ďalšiu medvediu službu. Veď spoločenská atmosféra na Slovensku je i tak napätá a polarizovaná.

Keď sa dramaturgia SND rozhodla nasadiť tento titul, zrejme tak trochu očakávala aj isté kontroverzie zo strany divákov či časti médií. Paradoxne sa však petície dočkala prevádzková dvojička tejto inscenácie, Ježiš z Montrealu, ktorú si dramaturgia zvolila možno aj z istej vypočítavosti na vyváženie ponuky a uspokojenie vkusu konzervatívnejšieho diváka.

Štúdiovú LGBTI+ novinku si zrejme vyberajú otvorenejší diváci, takže k dátumu písania tejto recenzie sú reakcie na inscenáciu „v pohode“, až sa recenzentka Soňa Jánošová v článku pre SME musela pýtať, kde je ten škandál. S jej konštatovaním, že inscenácia je až priveľmi konvenčná, sa dá len súhlasiť. Na jej mainstreamovosť je dostatok dôvodov: autorom textu je komerčne úspešný americký dramatik, text uviedla Činohra SND so špičkovým obsadením a na inscenácii spolupracovali skúsení zahraniční tvorcovia. V takejto profesionálnej zostave ťažko môžeme hovoriť o alternatíve.

V americkom prostredí sú plagáty k rôznym inscenáciám tohto textu takmer na úrovni agentúrnych produkcií, aké obiehajú slovenské kultúrne domy. To, že u nás je vizuálom plagátu keramický jednorožec, a že sú kostýmy o niečo rafinovanejšie ako vidíme v amerických naštudovaniach, je len pridaná hodnota našej prevládajúcej divadelnej konvencie. Nič to však nemení na fakte, že ide o dobre napísaný text, ktorý pracuje so základnými ľudskými emóciami, ako sú materinský cit či smútok nad stratou blízkych ľudí. Tak dokáže byť širokospektrálne zdieľateľný, zábavný, nielen artový v úzkom zmysle slova. To, čo z inscenácie robí na Slovensku predsa len výnimočnú produkciu, je spoločenský kontext. Téma, ktorá bola celé socialistické obdobie u nás tabu, sa paradoxne za posledné desaťročia natoľko spolitizovala, že čo i len vtipné tematizovanie queer existencie, diskusia o transrodovosti či zmienka o nákaze HIV zostáva stále viac či menej odvážnym umeleckým krokom, v aktuálnych politických podmienkach o niečo viac ako menej.

Výhodou textu je, že Paul Rudnick dobre pozná svojich, že sa dotýka tém, ktoré rezonujú nielen v bežnom spoločenskom diskurze v USA, ale aj v samotnej komunite, že dobre pozná predsudky voči LGBTI+ ľuďom, a napríklad aj voči Židom či vidiečanom. Humornou, miestami až politicky nekorektnou verbalizáciou môže divákom istým spôsobom uľahčiť prijatie tejto témy. Text však zámerne zostáva na povrchu, autor sa ani len v komediálnom náznaku nezaoberá právnymi či zdravotnými problémami, s ktorými sa stretávajú trans či queer ľudia. A to určite aj v New Yorku, ktorý patrí medzi najviac gay friendly mestá na svete. Rudnick nenaznačuje ani inštitucionálnu diskrimináciu, ba ani odsúdenie, ktoré my poznáme zo strany viacerých cirkevných organizácií, dokonca nekomentuje ani zneužívanie tejto témy v politickom boji. Najbližšie k akémusi konzervatívnemu fanatizmu mohla mať postava Barbary Ellen (Gabriela Dzuríková). Jej strohý sivý kostým podprahovo naznačuje možnú príslušnosť k nejakej sekte, ale v texte sa nachádza iba odkaz na jej vieru v roztomilosť a lepidlo.

Ak vnímam výber tohto textu diskutabilne, tak z dôvodu jeho početných referencií mimo sveta, ktorý je divákovi najbližší. Navyše, ide o hru premiérovanú už v roku 2008, čo by nebolo také problematické, ak by nebola postavená na troch stand-upoch, čo je žáner citlivý na aktuálnosť spoločenského i geografického kontextu. Aby boli repliky vtipné tu a teraz, nemôžu odkazovať na vysvetlivky pod čiarou, čo je v tomto prípade časté. Hra je prirodzene americká nielen v spomienkach na tragédiu 9/11 či epidémiu AIDS, ale aj opismi konkrétnych miest v New Yorku. Pôvodný názov The New Century sa inšpiroval sieťou obchodov Century 21. Dramaturgia inscenácie sa mohla pokúsiť preklopiť text do slovenských reálií, hoci by potom vlastne musela prepísať celú hru – a zrejme by to nepovolili ani autorské práva. A tak zvolila len iný názov, pričom sa dala inšpirovať českou verziou prekladu, a dala si záležať na kvalitnom, obsažnom bulletine, ktorého zostavovateľmi sú externá dramaturgička Marta Ljubková[1] a Mário Drgoňa.

Verím, že mnohým boli odkazy na Ground Zero povedomé aj bez vysvetlení, ale určite sedel v sále aj niekto, kto si musel Bitku pri Gettysburgu doštudovať. Prekladateľ Mário Drgoňa v bulletine priznáva, že jednotlivé vtipy sa „vo svojej podstate ani nedali dokonale transformovať, keďže vychádzajú z prísne a prudko amerických reálií“. Vieme si domyslieť, že Decatur, odkiaľ pochádza hrdinka Barbara Ellen, musí byť diera sveta, ale na prvé počutie nie je pre Slováka na tomto názve mesta nič vtipné. Herci tento deficit dobre cítia, tu i tam pridajú odkaz[2] na Európu (čo je niekedy aj mätúce), na naše celebrity a podobne. Drgoňa pripúšťa tímové hľadanie scénických fórov, čo je v tomto prípade úplne pochopiteľné. Istý podiel na referenčnom zmätku má však aj jeho nekonzistentný preklad, v ktorom občas prebleskne inšpirácia českým prekladom[3], inde sa objaví nepresná štylizácia[4]. Je pravda, že text nastražil prekladateľovi niekoľko takmer neriešiteľných situácií. Kým anglické prídavné meno muslim sa veľmi podobá na muslin (mušelínový), zámena muslimského teroristu za mušelínskeho nepôsobí v slovenčine nijako pravdepodobne. Podobne výmena dialógov medzi mamou a jej gej synom znie v preklade trochu nelogicky. „Vraví: ,Mami, som gej.‘ A ja hovorím: ,Nie, nie si, si výnimočný.‘ A on že: ,Nie, to znie akoby som bol retardovaný.‘ A ja na to: ,Kiežby.‘ A potom sme sa na tom zasmiali.“Chápala by som, keby mama presviedčala syna, že je špeciálny, čo by skutočne pripomínalo deti so špeciálnymi potrebami.

Prekladateľ sa navyše pri opise hobby Barbary Ellen rozhodol pre použite slova remeslo, hoci ručné práce by možno viac zodpovedali tomu, čomu hrdinka venovala celú svoju lásku, teda vyrábaniu milých drobností. Sporná je aj narážka na multikultúrny New York. Zatiaľ čo melting pot je v angličtine pomerne bežný výraz, termín taviaci kotol, ktorý je v preklade, by v slovenčine použil zrejme len študent sociológie. Tieto drobnosti spomínam preto, že práve v detailoch sa skrýva boh humoru a profesionalita prekladu by sa od národného divadla mala očakávať automaticky.

Zvolená forma stand-upu sa najprirodzenejšie hodí k postave Pána Charlesa, moderátora erotickej relácie vysielanej nad ránom na platenom kanáli, ktorý vo svojom monológu komunikuje s priaznivcami a odpovedá na ich odkazy. Herectvo Ľuboša Kostelného je v postave Pána Charlesa uvoľnené a absolútne suverénne. Jeho gej – priveľmi gej, je staromódne vytočený, človek cez čiaru nenávidiaci všetkých tých normálnych, ktorí svoju identitu možno aj skrývajú. Je ten, ktorý už len svojím pohľadom spôsobuje homosexualitu u bábätiek – je prosto nezabudnuteľný.

Do sveta Pána Charlesa najlepšie sedí aj lesklá opona či neónový nápis Sme v pohode napísaný vintage typografiou, ktoré vytvárajú scénu akoby sme sa nachádzali v nejakom retro bare. Aj ostatné dva výstupy majú síce priradený formálny rámec, v ktorom je monológ postavy viac-menej vysvetliteľný, ale ide už o menej výrazný, až nepostrehnuteľný kontext.

Najťažšiu úlohu mala Zuzana Fialová v postave Helen ako matka queer detí prezentujúca svoj príbeh na stretnutí združenia rodičov, lesieb, gejov, bisexuálov, transrodových ľudí, pochybujúcich, zvedavých, kreatívne zainteresovaných a ďalších.[5] Na jej pleciach spočívalo úvodné zadefinovanie inscenačnej konvencie. Po počiatočnom zaváhaní s miernym hereckým afektom sa jej podarilo vybudovať zaujímavý príbehový oblúk i viaceré vtipné situácie. Ak sa herečke nepodarilo vytvoriť dokonalý tragikomický archetyp matky, možno jej k tomu chýbal ten správny vek. Škoda, že režijne nebol viac zdôraznený proces, ako sa táto židovská matróna s liberálnymi názormi ašpirujúca takmer na titul matky roka priveľmi ľahko vžila do polohy dominy vo vzťahu k svojmu tretiemu synovi obľubujúcemu sadomasochizmus, ktorý sa jej márne snaží vysvetliť, že má svoj vlastný život.

S tretím monológom v podobe prednášky v obchodnej komore o význame remesiel prichádza Barbara Ellen, žena z vidieka posadnutá ručnými prácami. Ide o miestami rozporuplne napísanú postavu, pretože cez jej repliky až priveľmi okato prebleskujú komentáre dramatika. Niektoré jej sebahodnotenia – napríklad, že je schopná si zobrať „bez irónie niečo z polyesteru“ – pôsobia dosť neautenticky. Barbara sa priveľmi odvážne pýta Charlesa, či je gej, pričom v prípade vlastného syna používa len eufemizmy. Sporná je aj jej chuť komentovať konceptuálne umenie. Aj napriek týmto aspektom (mimo dosahu interpretky) sa Gabriele Dzuríkovej podarilo vytvoriť výraznú, dojímajú postavu. Zvlášť šťastné sa ukázalo rozhodnutie spomaliť a stíšiť rečový prejav hrdinky, čím zdôraznila jej obsedantné, manické, možno miestami až autistické polohy.

Istým problémom inscenácie boli výstupy menších postav. Je pravda, že Lukáš Herc ako zotročený syn svojej starostlivej matky či ako asistent Pána Charlesa vôbec nemal ľahkú úlohu, pretože mal byť zároveň aj sexi, aj vtipný aj autentický. Jasne nebol zadefinovný ani charakter uvádzačky Joan (Anna Magdaléna Hroboňová). V oboch prípadoch išlo poväčšine o krátke výmeny dialógov či situácie, ale na nich miestami inscenácia padala.

Menej šťastnou bola záverečná časť hry nazvaná Nové storočie, v ktorej sa za bizarných okolností stretnú všetky postavy v manhattanskej pôrodnici. V nej Rudnick akoby podľahol pokušeniu vyriešiť problémy sveta: „Pretože všetci sme v tom spoločne a existuje len jeden jediný spôsob, ako dať celú túto zasranú planétu dokopy. A ten spôsob je…“ Ešte šťastie, že autor nechal vetu otvorenú, pretože určite by sa nedala dokončiť bez banality. Treba však uznať, že vizuálna bizarnosť množstva čerstvo narodených bábätiek so všetkými tými rodovými možnosťami, ako to okomentuje Helene, ale aj mnohé iné momenty tejto časti, boli pomerne zábavné.

Režisérka Daniela Špinar bola pravdepodobne najideálnejšou voľbou pre tento titul, keďže sama prešla tranzíciou. Urobila niekoľko zásadných rozhodnutí, ktoré pozitívne ovplyvnili kvalitu výsledku. Okrem vtipne prvoplánového výberu hudby kulminujúceho gej hymnou Som, čím som z muzikálu Klietka bláznov, si v prvom rade zvolila interpretov, ktorí dokázali dať svojím výstupom zaujímavú umeleckú štylizáciu. Režisérka nielen slovne, v bulletine uverejnenom rozhovore s dramaturgičkou Ljubkovou, ale aj celou inscenáciou deklarovala, že pre ňu je „divadlo skôr živým stretnutím než nejakým estetickým tvarom za štvrtou stenou“. V tomto zmysle nie som celkom presvedčená o tom, že inscenácia pre svoje vyznenie potrebovala superhrdinov lietajúcich na kladke. Najväčšiu divácku atraktivitu prinášala herecká autenticita bez akýchkoľvek pridaných efektov.

Kostýmy aj scéna českej výtvarníčky Lindy Boráros dobre ilustrovali tekutosť identít, zvlášť ak zoberieme do úvahy popkultúrne postavičky typu Batman & Co, nad ktorých normálnosťou sme sa už prestali zamýšľať.

Je smutné konštatovať, že inscenácia možno aj predbieha väčšinové povedomie občanov Slovenska, keď vypovedá (aj) o tom, že homosexualita nie je len o sexualite (ale aj o nej), že tolerancia nie je absolútna ani v samotnej komunite, alebo že aj tie najmilujúcejšie matky majú svoje ježibabovské tiene. Zoznam takýchto vhľadov do ľudskej duše by mohol byť dlhší. Ale taký je skutočný život. Zvykajme si.

---

[1] Marta Ljubková sa s týmto textom stretla už v roku 2016. V pražskom Národnom divadle ho uviedli počas jej pôsobenia na poste šéfdramaturgičky v období, keď bola riaditeľkou Činohry ND Daniela Špinar.

[2] Podobný uzemňovací význam malo zrejme v českej inscenácii z roku 2018 v Národnom divadle v Prahe vloženie výstupu známej transrodovej herečky Lucie Brychtovej, ktorá v tom čase pracovala v divadle ako šepkárka.

[3] Vety typu: „Cítiš sa ako buran.“

[4] Napríklad pod „kolonialistickou dedinkou“ sa zrejme myslela dedinka s koloniálnou architektúrou. Na inom mieste by výraz „mať istú intonáciu“ sedel lepšie ako „intonovať“ a podobne.

[5] V origináli s vtipnou skratkou P.L.G.B.T.Q.C.C.C.&O.