Nikolaj Koljada: Sliepka

Preklad: Jana Juráňová, dramaturgia: Alžbeta Verešpejová, scéna: Štefan Hudák, kostýmy: Danica Hanáková, výber hudby: Eleonóra Vančíková-Kapasná, réžia: Martin Kákoš. Hrajú: Jana Valocká, Zuzana Kúšiková, Jana Jurišincová, František Javorský a Igor Kasala.
Premiéra: 2. 3. 2007 na Malej scéne DJZ v Prešove.
Už pri prvom pohľade na hru kultového ruského dramatika Nikolaja Koljadu Sliepka zaujme jedna zvláštnosť – ako autor umne balansuje medzi groteskou a melodrámou. Nerozpakuje sa rozprávať príbeh plný banalít, ale v druhom pláne vykresľuje ostré konflikty, analyzuje konanie, otvorene, i keď s veľkou dávkou pochopenia, vypovedá o svojich súčasníkoch. Hrdinami hry sú členovia vidieckeho divadla, ktorých spájajú bizarné osobné sympatie i antipatie. Až na začínajúcu herečku Nonnu, sú všetci príslušníci generácie stredného veku. Už v živote prišli o mnoho ideálov, už porobili kopu kompromisov. Dávno sa uspokojili s tým, že na nich žiadna hviezdna kariéra nečaká. Zaradili sa a už len vegetujú. Namiesto snahy o zmenu zaužívaných stereotypov dokážu iba ak hľadať vinníkov za svoju životnú stagnáciu. Tieto pocity a postoje sú jednou z najvlastnejších čŕt príslušníkov strednej generácie v celom civilizovanom svete. Akurát, že v každej spoločenskej jednotke sa odlišujú dajakými regionálnymi zvláštnosťami.
Je prirodzené, že Nikolaj Koljada vykresľuje generáciu stratencov cez ruských reálie. K nim patrí napríklad aj úplne odlišná bytová situácia. Aj napriek výraznému pokroku, ešte veľa ruských ľudí žije v pre nás nepredstaviteľných bytových podmienkach. Sovietska „norma“ napríklad poznala čosi, čo sa u nás dalo vzdialene prirovnať k slobodárňam. Väčšie meštianske byty boli rozdelené na malé izby, často bez samostatného vchodu, s minimálny spoločným sociálnym zariadením. Žiadne súkromie, žiadna intimita. A v takýchto podmienkach vyrastali generácie. A ešte mnoho generácii bude nepoznaním súkromia trpieť.
Aj Koljadovi hrdinovia žijú akoby všetkým na očiach. Hoci by si potrebovali vzťahové prepletence vydiskutovať a vyriešiť, nemajú kde. Za tenkými stenami Nonninho komunálneho ubytovania striehnu susedia, všetko počuť. Koljada tieto reálie vie využiť nielen ako dramatický prvok, ale ťaží z nich aj humor.
A tak je to aj s ďalšími „drobnosťami“ ktorými dramatik charakterizuje dobu, miesto a aktérov smutnosmiešnej komédie. Lenže preložiť ruské reálie k nám je dnes veľmi zložité, ak vôbec uskutočniteľné. Ak u Koljadu zaznie sovietska hymna, má hneď niekoľko presných konotácií, z ktorých smútok za zaniknutým Sovietskym zväzom je iba jeden z mnohých… Naša realita sa ostatných dvadsať rokov od tej ruskej príkro vzdialila, ekvivalent k takémuto detailu sa hľadá ťažko. Podobne pôsobia aj ďalšie pre nás málo čitateľné skutočnosti. A tak v našom kontexte hra stráca mnoho významov i komický rozmer.
Koljadov kruto láskavý pohľad na obyčajných ľudí má našťastie dosť nadreginálnych dimenzií, a preto má aj u nás svoje nezastupiteľné miesto. Príprava inscenácie si ale žiadala asi zásadnejšiu a hlavne hlbšiu analýzu, aby sa herci mohli na jednej strane „vzdialiť“ predlohe, ale súčasne na strane druhej priblížiť sa k nám. A možno by sa zišiel aj preklad, ktorý by išiel viac po kontexte, ako po konkrétnych replikách. Ale možno by bol postačil aj obsažnejší bulletin. Lebo v čase premiéry v DJZ sa Koljadovo spoločenstvo vidieckych hercov nepremenilo v obraz našich ľudí z okraja.
Prešovskí inscenátori si asi limity prenosu remeselne dobre napísanej komédie do nášho spoločenského kontextu uvedomovali. Réžia s dramaturgiou hľadali všetky dostupné detaily, ktorými by podčiarkli univerzálne témy Koljadovej žánrovej skice. Reálie, ku ktorým nenašli adekvátne konotácie, posúvali do grotesky. Tak napríklad riešili spomínanú scénu so sovietskou hymnou, ktorá zarezonovala aj v zjednodušenej rovine zosmiešnenia približne známeho symbolu. No táto metóda nestačila na celý spoločenský kontext predlohy. Preto napríklad spomínaný svet za tenkou stenou Nonninej ubytovne stratil z originálnej nástojčivosti a ostal iba v rovine nie celkom vtipne sa opakujúcej absurdnosti.
Aj Štefan Hudák potláčal v riešení scény ruské reálie. Interiér provinčnej izby posunul do sociálnej roviny našich parametrov, vytvoril akoby ubytovanie pre sociálne slabšie vrstvy. Celé Štúdio DJZ sa stalo jedinou izbou ošumelej slobodárne z nášho vidieka. Únik z nej pozná iba Nonna. Ostatní, vedno s divákom, ostávame v tomto dobrovoľne nedobrovoľnom väzení natrvalo (?). Danica Hanáková v kostýmoch uprednostnila typológiu postáv. Pracovala s detailmi, jemne karikujúcimi Koljadových hrdinov. Témou jej kostýmov sú výstrednosť, intelektalizmus, sociálna skromnosť, spoločenský vzdor, ale všetko akoby zo secondhendu. Ako celok výtvarná zložka inscenácie prenosu predlohy pomáha.
Martin Kákoš viedol hercov k zvýrazneniu psychologických a charakterových paradoxov príbehu. Kde sa text ironicky pohráva s ľuďmi z okraja spoločnosti, tam tvorí groteskné situácie. To platí najmä o druhej časti. Asi najpôsobivejšie stvárňuje starnúcu okresnú herečku Allu Jana Valocká. Strieda polohy hystérie s predstieranou silou osobnosti, ktorá ovláda svoje okolie. Valockej Alla je namyslená malomeštiačka. Ešte priemernejšiu herečku Dianu rozohráva Zuzana Kúšiková. V kontraste k Jane Valockej je jej Diana operetne vyzývavejšia, hrane afektovanejšia. Obe sú identické s typológiou žien, známych aj z našej reality. František Javorský svojmu Fjodorovi pridáva na prospech pochopeniu hry i farebnosti inscenácie aj čosi tragické. V portrétovaní hrdinu neobjavuje prekvapujúce roviny, no aj pomerne štandardný portrét stačí na podčiarknutie univerzálnych tém Koljadovho textu. Pre Igora Kasalu je ušliapnutý Vasilij doposiaľ asi jednou z najzložitejších hereckých príležitostí. No Kasala hrá proces „uvedomenia sa“ celoživotne manipulovaného introverta v celku sympaticky, vkusne. Pomáha si rozohrávaním jemnej hystérie, ktorá takýmto ľuďom je často najvlastnejšou črtou. Nad všetkými sa vznáša slobodná a slobodomyseľná Nonna Jany Jurišincovej. Je patrične drzá a nezávislá. Jurišincovej nerobí problémy pohrávať sa aj s istou vyzývavosťou i naivitou hrdinky. Jej vzdor však vyviera z hlbšieho herečkinho poznania generačných problémov. Aj preto je jej hrdinka vlastne milou potvorou, ktorá strháva svojmu okoliu masky z princípu, ale aj s vnútorným zadosťučinením.
Na miestach, kde Nikolaj Koljada príliš filozofuje a moralizuje (čo má v ruských reáliách inú kvalitu, ako u nás), tam sa do prešovského predstavenia na škodu veci vkráda lacná melodráma. Našťastie, takýchto momentov nie je veľa. A tak možno skonštatovať, že hoci inscenácia nie je jednoliata ani v téme, ani v prostriedkoch, v celoslovenskej záplave bulváru patrí isto k tomu lepšiemu.

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.