NIE!

Braňo Mazúch: NIE! Manifest vzdorovitého dieťaťa

Dramaturgia: Ivan Sogel

Scéna: Olga Ziębińska, a. h.

Kostýmy: Olga Ziębińska, a. h.

Hudba: Michal Cáb, a. h.

Réžia: Braňo Mazúch, a. h.

Účinkujú:

Viktória Sedláková, Juraj Fotul, Miroslav Kolbašský, Peter Creek Orgován

Premiéra: 23. máj 2023, Bábkové divadlo v Košiciach

Bábkové divadlo v Košiciach uviedlo zaujímavú scénickú „objektovú esej“, bábkovú inscenáciu NIE! s podtitulom Manifest vzdorovitého dieťaťa, pod režijným vedením hosťujúceho Braňa Mazúcha, pedagóga na pražskej DAMU a vedúceho Katedry alternatívneho a bábkového divadla (KALD). Režijne sa podieľal na mnohých činoherných, bábkových, tanečných, pohybových a multimediálnych inscenáciách v českých, poľských a slovenských divadlách. S Bábkovým divadlom v Košiciach spolupracoval už tretíkrát. Po inscenáciách O psíčkovi a mačičke a Chaplin, ktoré boli uvedené v sezónach 2019/2020 a 2020/2021, nasledovala v sezóne 2022/2023 inscenácia NIE! Každá z nich bola osobitá, vyznačovala sa odlišným tvorivým prístupom a zároveň veľkou mierou kreativity s využitím prostriedkov alternatívnej bábkarskej tvorby. Prelínaním žánrov a foriem tak vznikli synkretické inscenácie. Zatiaľ čo vizuálne atraktívna inscenácia Chaplin bola návratom k tradičnému marionetovému divadlu, vznikla na motívy Chaplinových nemých grotesiek, hra O psíčkovi a mačičke zahŕňala viacero divadelných foriem, z ktorých prevládalo objektové divadlo.

V inscenácii NIE! režisér využil svoje pedagogické skúsenosti pri tvorbe objektového divadla. Inscenácia vychádzala z témy vývojových štádií dieťaťa, ktoré sú často problémové pre deti aj pre rodičov, a koncepčne sa uvoľnene, hravo a vtipne zameriavala na kľúčové situácie jednotlivých období. Inscenácia bola výsledkom autorskej kolektívnej tvorby. Celkom na začiatku tvorivého procesu sa inscenačný tím zaoberal problematikou obdobia vzdoru, jeho príčinami aj následkami v období, keď dieťa vníma svet a vyjadruje svoj postoj k nemu, keď pocíti, že môže povedať „nie!”. Dáva tak najavo potrebu samostatnosti, potrebu prejaviť vôľu. Obdobie vzdoru je prirodzený jav, avšak náročný pre dospelých aj pre dieťa. Na začiatku tvorby prebiehali diskusie o téme a vybrali sa štyri tematické okruhy, v ktorých sa najviac prejavuje vzdor dieťaťa: jedenie, obliekanie, umývanie sa a hra.

Braňo Mazúch sa inšpiroval knihou Ostatné deti smějí všechno[1] od Irmgard Haasovej, v ktorej nájdeme rady pre rodičov detí od 3 do 11 rokov aj odpovede na otázky: Čo vlastne smieme ešte zakazovať? Čo musíme dovoliť? Režisér taktiež čerpal zo zdrojov sociálnej a vývinovej psychológie dieťaťa, z filozofie a sociológie, zároveň aj zo svojich osobných skúseností, aj zo skúseností hercov. Problematiku vývinového štádia obdobia vzdoru zasadil do prostredia výskumného ústavu, aj keď takéto prostredie pôsobí na dieťa skľučujúco, najmä biely odev pripomína nemocničné prostredie. Výskum bol prostriedkom, ktorý reflektoval detskú dušu. Bez narácie sa vynárali situácie bežného života, ktoré na javisku prekypovali umeleckou invenciou a humorom.

V úvodnej scéne prichádzajú štyria herci v kostýmoch laborantov-výskumníkov do priestoru javiska, v ktorého strede sa nachádza monumentálny objekt zahalený bielou plachtou. Pôsobí tajomne, vyvoláva zvedavosť a očakávanie. Herci zostupujú z rampy po kovových schodoch, majú rovnaký ochranný odev, obuv aj okuliare a spoločne obnažujú monštruózny objekt. Po odobratí zakrývacej plachty stojí na scéne kužeľovitá konštrukcia veľkých rozmerov. Herci skúmajú objekt, kontrolujú, či je všetko v poriadku. Konštrukcia je zostavená z rôznych drôtených materiálov a predmetov potrebných v domácnosti. Jej veľkosť umožňuje hercom voľný pohyb aj vo vnútornom priestore. Počas predstavenia sa ukázalo, ako dômyselne bola scéna navrhnutá, pretože každý predmet v kužeľovito postavenej konštrukcii mal svoje využitie. Prekvapivá bola aj variabilita samotnej konštrukcie. Údiv a obava z neznámeho objektu vyvolávali u publika zvedavosť a napätie. Komunikácia hercov v úvodnej scéne v rolách výskumníkov bola postavená na gestickom a mimickom princípe. Ich pohyb bol vysoko štylizovaný. Rozprávali sa neznámym jazykom, tzv. svojštinou. Ich komunikácia vďaka hereckej kreativite pôsobila osviežujúco a komicky.

Herci v špici kovového kužeľa zaregistrujú neznámy objekt. Predmet medzi hercami putuje z rúk do rúk. Po vzájomnom dohadovaní a skúmaní, akú by mohol mať funkciu, výskumníci dospejú k názoru, že neznámy objekt v tvare misky patrí na hlavu. Pomocou diaľkového ovládača sa predmet aktivuje. Rozsvieti sa červená kontrolka, ozve sa robotický hlas z éteru, ktorý podáva dve informácie: „Sken myšlienok pripravený. Sken myšlienok prijatý.“ Tento oznam sa cyklicky opakuje pri vizualizácii každej zo zvolených tém. Prístroj v tvare misky sa stáva katalyzátorom myšlienok a spúšťačom vizualizácie správania sa dieťaťa v období vzdoru.

Inscenácia disponuje množstvom prekvapivých obrazov a situácií, v ktorých sa dávajú do pohybu rôzne objekty, využívajúc pritom variabilitu a funkčnosť konštrukcie a jej komponentov. Napríklad ovocie, zelenina či pečivo sa prepravujú pomocou detského vláčika. Vláčik s naloženým jedlom vychádza z papule plyšového leva umiestneného na vrchole kovovej konštrukcie kužeľovitého tvaru a špirálovite sa spúšťa po koľajničkách po jej obvode k dieťaťu. Jedlo prichádzajúce po koľajničkách je sprevádzané vtipným komentárom. Jablko prepravované po trati prichádzalo do stanice Jablonov, cibuľa smerovala do stanice Smrdáky, uhorka do Úhornej, do maďarského Székesfehérváru smerovala štipľavá paprika, pomaranč na Slnečné jazerá a sladké pečivo do Sládkovičova. Jablko, citrón, pomaranč a cibuľa sa voľne spúšťali a kotúľali po koľajovej dráhe a občas z dráhy vypadli. Občas sa vykoľajili alebo došlo k výluke. Tu sa prejavil princíp autorskej kolektívnej tvorby v pohotovej improvizácii herca Petra Orgována, ktorý bravúrne využil terminológiu hlásičov vlakových odchodov a príchodov.

Témou bolo aj obliekanie. Z éteru vždy zaznel hlas fiktívnej mamy, ktorý upozornil na činnosť a úlohu, ktorú by malo dieťa splniť. Obliekanie nebýva príliš obľúbenou činnosťou detí. Inscenátori sa však zamerali na detskú vynaliezavosť a fantáziu. Premenili nezáživnú činnosť na prehliadku módnej tvorby. Ulička v hľadisku sa stala mólom, po ktorom prechádzali herci a predvádzali svoje modely.

Ďalšou témou bola voľnočasová aktivita, detská hra, tvorivosť a fantázia, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zdravého vývoja dieťaťa. V tejto časti inscenácie zohrávali dôležitú úlohu výtvarné výrazové prostriedky divadla objektu. Celý javiskový priestor zaplnili kusy odevov z módnej show a farebné loptičky spúšťané po koľajničkách z vrcholu konštrukcie, ktoré vytvárali vizuálny efekt. Celá konštrukcia zároveň poskytovala priestor na využitie predmetov a komponentov, ktoré boli jej súčasťou. Niektoré sa zmenili na hudobné nástroje. Pestrá škála využitia objektov akcentovala detskú hru, ktorá gradovala do nekontrolovanej bezuzdnej energickej zábavy plnej hluku a kriku. Keď však z éteru zaznel mamin hlas s požiadavkou hračky upratať, reakcia znela podľa očakávania: „Nie!” Problém sa vyriešil interaktivitou. Deti z hľadiska ochotne spolupracovali s hercami pri upratovaní, povýšili to na hru a možnosť vstúpiť do deja, takže inscenácia nadobudla aj výchovný aspekt pozitívneho charakteru.

Témou boli tiež hygienické návyky. Tvorcovia ponúkli v tejto časti divákom nezabudnuteľný vizuálny zážitok s prvkami laterny magiky. V situácii, ktorú by sme mohli nazvať „večerná hygiena“, sa vďaka prepracovanosti a flexibilite veľkej centrálnej konštrukcie vynoril zaujímavý, fascinujúci obraz čistenia zubov, česania a úpravy dlhých vlasov a pod. V inscenácii dominovala biela a žltá farba. Kostýmy laborantov-výskumníkov tvoril biely mundúr so žltou zásterou. Vďaka tejto farebnej kombinácii, najmä prítomnosti žltej farby, ustúpil do pozadia dojem sterility frustrujúceho nemocničného prostredia. V rovnakých farbách bol navrhnutý bulletin[2]. Jeho zaujímavou a zábavnou súčasťou bol priložený test, ktorý si mohli deti spoločne s rodičmi vyplniť a vyhodnotiť.

Problematickým býva stav dieťaťa pred nutnosťou uložiť sa k spánku. V týchto chvíľach sa najviac uplatňuje vzdor vo forme neutíchajúcej energie a potreby fungovať, pokiaľ sa telo neunaví a nedostaví sa okamžitý spánok. Mentorská poloha rodiča ostala v rovine stručných príkazov a zákazov, ktoré mali skôr informatívny charakter. Postava mamy bola fiktívna, bez možnosti fyzicky konať, a tento režijný zámer posunul do úzadia nutnosť riešenia konfliktu.

Inscenácia NIE! je jednou veľkou detskou hrou, do ktorej majú chuť vstúpiť deti aj dospelí. Herecká tvorba je založená na pohybovej štylizácii, gestike a mimike. Herci naplno rozvíjajú svoje improvizačné schopnosti. Ich individuálne herecké výkony sú osobité a nadpriemerné. Hra je postavená na troch hercoch a jednej herečke. Fungujú medzi nimi vzťahy vo vzájomnej súhre a symbióze. Spolupráca s režisérom je pre hercov obohacujúca, plne rozvíjajúca herecké remeslo, kreativitu a improvizačné schopnosti.[3]

Hudobná zložka povyšuje a umocňuje celkovú atmosféru. Už v úvode ilustruje atmosféru výskumu. Je variabilná, akcentuje detský svet a fantáziu. Michal Cáb sa zaoberá prevažne programovaním hudby pomocou syntetizátorov, zvukovými inštaláciami a audiovíziou. V súvislosti s aktuálnymi otázkami dnešného života a vzhľadom k téme inscenácie bola voľba práve takejto elektronickej hudby viac než vhodná. Zvukovo, temporytmicky a melodicky podmanivá hudba umocňovala v úvode štylizovaný robotický pohyb hercov v role výskumníkov. Vhodne a kreatívne podfarbovala a akcentovala atmosféru každej situácie.

Výtvarnej zložky – scénografie – sa v tejto inscenácii ujala výtvarníčka, scénografka a dizajnérka poľského pôvodu Olga Ziębińska, absolventka štúdia odboru scénografie Katedry alternatívneho a bábkového divadla na pražskej DAMU. Od roku 2018 sa venuje hlavne tvorbe bábkových a objektových inscenácií pre deti, mládež a dospelých. Voľba prostriedkov scénografických prvkov a rekvizít svedčila o poznaní psychológie a filozofie dieťaťa. Scénografické prvky pozostávali z predmetov, ktoré sa využívajú v domácnosti a ktoré si deti rady vyberajú k svojim hrám. Konštrukcia dominujúca v strede javiska poskytovala priestor pre inštaláciu a pohyb predmetov a objektov, ale zároveň aj pre pohyb hercov. Premieňala sa na detskú izbu, detský kútik plný farebných loptičiek, na prezliekaciu kabínu v obchode, na vlakovú dráhu, na hudobné štúdio atď. Dominantou inscenácie bola práca s animáciou neživých entít, rozhýbanie a oživovanie predmetov, ktoré nemali žiadne formálne obmedzenia.

V inscenácii sa vyskytovalo množstvo vizuálnych nonverbálnych pasáží, v ktorých mali významné postavenie hudba a zvuky. Herecká, hudobná aj výtvarná zložka fungovali v harmónii. Hravosť, farebnosť a radosť všadeprítomné v režijnej koncepcii aj v konaní hercov dynamizovali a osviežovali inscenáciu. Bola zaujímavo štruktúrovaná, bez rozprávkového príbehu a tradičnej formy, na čo nie sme v bábkovom divadle zvyknutí, boli sme však svedkami nezvyčajného autorského objektového divadla s príťažlivým obsahom a esteticky kultivovaným tvarom.

---

[1] HAAS, Irmgard. Ostatní děti smějí všechno. Praha: Portál, 1991.

[2] Braňo Mazúch. NIE! Manifest vzdorovitého dieťaťa. Bulletin k inscenácii. Zost. Braňo Mazúch, Ivan Sogel, Martina Deak. Košice: Bábkové divadlo v Košiciach, 2023.

[3] Osobný rozhovor recenzentky s hercami po premiére. 23. 5. 2023.