Nevzdať sa cieľa a objaveného literárneho zdroja (aj keď je stále nepreložený)

Preklad, dramatizácia: Iveta Horváthová
Scéna, réžia: Marián Pecko
Kostýmy, bábky: Eva Farkašová a. h.
Hudba: Róbert Mankovecký a. h.

Účinkujú: Mária Šamajová, Ivana Kováčová, Marianna Ďuranová, Ľubica Pradidová

V sezóne 2019/2020 uviedli v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) inscenáciu O malej sove, ktorá sa bála tmy.[1] Autorka so pseudonymom Cecília Hoffmanová vtedy pripravila dramatizáciu knihy britskej autorky Jill Tomlinson. Jej séria kníh so zvieracími hrdinami je v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska veľmi obľúbená. Do slovenčiny stále preložená nie je, no umelecké vedenie BDnR čerpá z objaveného zdroja ďalej. Tentokrát si vybrali rozprávku o sliepke Hilde, ktorá sa nevzdala(Hilda The Hen Who Wouldnʹt Give Up). Pracovný preklad a dramatizáciu s názvom O sliepke, ktorá sa nevzdala pripravila rovnaká autorka, tentokrát pod umeleckým menom Iveta Horváthová.

Hilda je sliepka z farmy v Little Dollop. Rozhodla sa vycestovať za svojou tetou Emmy, ktorej sa vyliahlo päť žltých kuriatok. Teta však žije na vzdialenej farme a Hilda skúša viacero spôsobov, ako sa k nej dostať. Počas niekoľkých neúspešných pokusov jej ľudia pomôžu vyriešiť problém a vrátiť sa späť domov. Ona sa im odmení vajíčkom, ktoré znesie priamo pre nich. Hilda sa nevzdáva a napokon jeden z jej pokusov vyjde. Teta Emmy je zo starostlivosti o päť malých tvorov značne vyčerpaná. Hilda sa s nimi hrá, je z nich nadšená a teta jej vysvetlí, že aj ona by si mala vysedieť svoje vajcia. Ale keďže si Hilda nie je istá, či ešte vajcia bude mať, keď ich toľko rozdala, teta jej dá svoje – uložené v nízkom košíku, stačí si na ne sadnúť. Tu vzniká malý rozpor: v príbehu je vajíčko zdrojom nového života – malých rozkošných kuriatok, ale zároveň ľudskou potravou. Zarezonoval vo chvíli, keď sa jeden z obdarovaných Hilde za vajíčko poďakoval a povedal, že hneď ráno si z neho urobí praženicu. O pár minút stretá Hilda rozkošné kuriatka vyliahnuté z vajíčka. Aj učiteľka Smithová, jedna z tých, ktorých Hilda na svojom putovaní stretne, jej hovorí: „Nemusíš mi nosiť vajíčka. Toľko vajíčok nezjem.“[2] Ostatné postavy neverbalizovali, čo s vajíčkom spravia. Pre detského diváka tak ostala otvorená (hoci klamlivá) možnosť, že z vajíčka sa vyliahne kuriatko. Hoci je jasné, že toto nie je téma inscenácie, nechcene sa v istom okamihu objavila.

Dramatizácia je predlohe do veľkej miery verná, no jej autorka výrazne skrátila časť, v ktorej sa Hilda rozhodne vysedieť vlastné vajíčka. V pôvodnom príbehu dlho hľadá bezpečné miesto, kde by ich mohla naklásť, a značné množstvo jej pokusov zmaria obyvatelia farmy.

Podobne ako predošlú inscenáciu na námety Tomlinsonovej knihy aj túto vytvoril tím, s ktorým režisér Marián Pecko spolupracuje dlhodobo: autorka prekladu a dramatizácie Iveta Horváthová (iný pseudonym tej istej autorky) a výtvarníčka Eva Farkašová, pribudol skladateľ Róbert Mankovecký (v inscenácii O malej sove, ktorá sa bála tmy použil režisér vlastný hudobný výber). Inscenácie sú však rozdielne, tvorcovia použili odlišné vyjadrovacie prostriedky, ktorými na seba inscenácie nijako neodkazujú.

V prostriedku hracieho priestoru je malá točňa, ktorú režisér (a zároveň autor scény) hojne využíval. Dej sa odohráva na rôznych miestach, ktoré definujú rekvizity či prvky scény – piecka alebo balík slamy. Súčasťou je aj „Peckov kočiar“. Alebo je to „Farkašovej kočiar“? Objavuje sa v inscenáciách, na ktorých spolupracovali, no napríklad aj v inscenácii Tieňové divadlo pani Ofélie, v ktorej bola autorkou výpravy Ivana Macková. Je to historický detský kočiar – prútený, nízko položený na malých kolieskach. Je sám o sebe prvkom, ktorý inscenácii dodáva špecifickú výtvarnú štylizáciu, typickú pre tandem Farkašová – Pecko. Zároveň je multifunkčnou rekvizitou – premieňa sa na smetiarsky voz, hasičské či asfaltovacie auto. Stačí na to jednoduchá zmena farby majáka, ktorý je nasadený na streche, teda na „kapote“ kočiara. Hasičské auto vzniká pripevnením rebríka na kočiar a keď sa premieňa na asfaltovacie auto, umiestnia do neho piecku. Kočiar je použitý aj ako sajdka „motorky“, na ktorej prichádza jedna z postáv.

Výrazový eklekticizmus dotvára použite malých drevených marionet z rodinného divadla, ktoré predstavujú hasičov. Pán, ktorý opravuje cestu a pomôže Hilde odlepiť sa od smoly, je zobrazený pomocou vypchatej košele a montérok vytvarovaných do ľudskej postavy.

V inscenácii účinkujú štyri herečky. Mária Šamajová a Ivana Kováčová sú dlhoročné členky ansámblu, Marianna Ďuranová a Ľubica Pradidová sa jeho súčasťou stali len túto sezónu. V inscenácii sa tak snúbi ustálené exponované „peckovské herectvo“ s miernejším prejavom nových herečiek súboru. Ivana Kováčová sa ako sprievodkyňa dejom štylizuje prostredníctvom hlbšie posadeného hlasu a istej dávky drsnosti a arogancie v prejave, je z nej taký „mierumilovný vagabund“. Marianna Ďuranová tiež zosobňuje „rockovú rozprávačku“, no je v dvojici tou jemnejšou a taký je aj jej spev. Navyše, predstavuje sa v úplne odlišnej hereckej polohe ako napríklad v postfaktickom kabarete BDnR Divadlo na konci sveta. Ak k tomu pripočítame aj ich preobsadenia do starších inscenácií, nové herečky získali v krátkej dobe rozmanitú paletu postáv.

Sliepku Hildu vynikajúco stvárňuje Mária Šamajová. Netypickú bábku animuje priamo ako manekýna alebo si jej končatiny uchytí o prsty na nohách a koordinuje svoju chôdzu s vodením sliepkinho tela. V hlase pre ňu našla striedmu štylizáciu, akcentovala jej milotu, odvahu i troška popletenosti. Používa citoslovce napodobňujúce zvuk, ktorý vydáva sliepka, nie však pričasto ani doslovne. Neuchyľuje sa k prvoplánovým pohybom ako hrabanie nohami či zobanie. V jednej z častí príbehu si herečka sliepku prichytí sponkou o vlasy. Pri práci s bábkou sa tvorkyne nesnažia o dosahovanie ilúzie samostatne sa pohybujúceho predmetu, no zároveň je ich animácia precízna a dokáže podnietiť predstavivosť detského diváka. Hilda upúta už svojím príchodom na javisko: herečka si najprv viditeľne a priznane zadymí priestor parostrojom, až potom vstúpi do diania. Do niektorých jej výstupov sú zapracované aj jogové pozície.

Herečky sú odeté „farkašovsky“, majú – pre kostýmovú výtvarníčku typické – doplnky: roztrhané pančuchy, rukavice bez prstov, klobúky, mohutné topánky, kravatu a sú celé v čiernom. Ich výsledný výzor je však elegantný a ženský, sú to typické Farkašovej punkové princezné – prízraky, no svojím zjavom stále dosť sympatické na to, aby mohli sprevádzať dejom detských divákov a diváčky.

Učiteľku Betku Smithovú, s ktorou sa Hilda zblíži a strávi s ňou najviac času, stvárňuje Ľubica Pradidová činoherne. Od herečiek, ktoré sú rozprávačky alebo animujú sliepky (Hildine kamarátky), sa odlišuje aj kostýmom. Jazdí na skútri a odetá je ako distingvovaná pedagogička: károvaná sukňa, biela blúza, na nej čierna vestička a slamený klobúčik. Decentný výzor dotvárajú okuliare. Rozpráva po slovensky, no s anglickým akcentom, niektoré slová hovorí v angličtine, väčšinou však v prúde reči okamžite pridá ich preklad. Herečka v postave namiešala spôsoby anglickej kráľovnej a snaživosť motivovanej učiteľky.

Róbert Mankovecký použil v nosnej skladbe hudbu typickú pre cirkus, špecifický výraz jej dodáva elektrická gitara a basovú linku tvorí hlboký dychový nástroj (tuba alebo heligón). Pri práci s muzikou bol režisér odvážny, nepoužíva žiadnu melodicky prostú hudbu, ktorá v súčasnosti dominuje tomuto segmentu tvorby pre deti. Svojím feelingom pomáha hudba budovať rockovosť inscenácie, ktorá sa zračí v kostýmoch aj v neortodoxnom prístupe k režijnej výstavbe príbehu.

V inscenácii O sliepke, ktorá sa nevzdala sa stretol originálny titul s estetikou Evy Farkašovej a divadelným videním Mariána Pecka, ktorý nazerá na svet istou temnejšou optikou. Inscenácia je potvrdením, že táto na prvý pohľad drsnejšia poetika a netradičná syntéza hereckého prejavu a práce s bábkou funguje aj v citlivých tituloch pre deti. Malých divákov a diváčky zaujme nečakanými scénickými prvkami a prácou s nimi. Peckovo divadlo nie je maznavé, no dieťaťu je mentálne stále na dosah.

---

[1] DZADÍKOVÁ, Lenka. Nebáť sa tmy a nepreložených kníh. In Monitoring divadiel na Slovensku [online], 23. 10. 2019. Dostupné na: <https://monitoringdivadiel.sk/nebat-sa-tmy-a-neprelozenych-knih/>

[2] TOMLINSON, Jill – HORVÁTHOVÁ, Iveta. O sliepke, ktorá sa nevzdala [inscenačný text v elektronickej podobe, interný dokument BDnR], s. 22.