NESKORO ALEBO NESPRÁVNE… SA OBZREL REŽISÉR?

Preklad: Karol Dlouhý, Dramaturgia: Miriam Kičiňová, Produkcia: Matúš benža,Jana Kováčová, Monika Pulišová, Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková, Réžia: Juraj Bielik
Osoby a obsadenie: Jimmy Porter: Michal Jánoš, Alison Porterová: Rebeka Poláková, Cliff Lewis: Tomáš Vravník, Helena Charlesová: Kristína Tóthová/ Andreja Vozárová
Premiéra: 19. a 20. 12. 2007, Malá scéna VŠMU Bratislava
Anglo-americká dramatika 20.storočia sa na slovenské javiská prebojovávala pomerne ťažko a rovnako ťažko (ak nie aj zložitejšie) si presadzovala aj svoje javiskové podoby, čoho dôkazom je, že len zriedka boli inscenácie americkej alebo anglickej dramatiky vydarené a považované za kvalitné. „Priekopníkom“ v inscenovaní tejto drámy bol na Slovensku predovšetkým Pavol Haspra, ktorý inscenoval Millera, Williamsa ale napr. aj Johna Osborna.
Spoločným znakom tejto drámy je jednoznačne iný, nový a oveľa intímnejší pohľad na medziľudské, predovšetkým rodinné vzťahy. V čase svojho vzniku a v čase prvých slovenských inscenácií to určite bolo niečo priveľmi kontroverzné a naturalistické na to, aby takýto realistický pohľad publikum strávilo a objektívne prijalo. Práve John Osborne sa právom zaraďuje medzi búrlivákov nielen vďaka svojej tvorbe ale vlastnému súkromiu, ktoré často práve jeho dráma odráža.
Jeho prvá samostatná dráma Obzri sa v hneve predstavuje hlboký, bolestný a problematický pohľad na súkolie rodinných vzťahov bezdetného manželského páru Jimmyho a Alison, ktorí sa zmietajú nielen v nemožnosti žiť spolu v pokoji ako dvaja dopelí ľudia bez neustáleho psychického alebo fyzického útlaku z Jimmyho strany, ale ich životy sú permanentne ovplyvňované hospodárskou krízou v krajine, nezamestnanosťou a stálym nedostatkom peňazí.
Tento veľmi prudký ale zároveň veľmi silný text je veľmi hodnotný ako knižná dráma. Cez čítanie sa totiž jednoduchšie dá porozumieť zložitým otázkam a témam, ktoré hra rieši. V rámci inscenovania je text vlastne nástrahou na tvorcov. Pretože do popredia vystupuje násilie, sexuálna zvrátenosť, ktorá síce zaručuje pôsobivé scény ale vlastne zostane len na povrchu hry, ktorý ukrýva i niečo zložitejšie. Pred štyridsiatimi rokmi inscenoval hru Pavol Haspra a vtedy ju verejnosť i odborná kritika neprijala priveľmi pozitívne.Čo určite mohla byť škoda, vzhľadom na pomery, ktoré panovali na Slovensku koncom šesťdesiatych rokov mala určite šancu zarezonovať.
Čo také môže inscenácia hry Obzri sa v hneve priniesť dnes? Žijeme v demokracii, hranice sú otvorené, práce aj peňazí je dosť takmer pre každého (kto sa trochu posnaží) a naša spoločnosť už nemá problém verejne riešiť zložité sociálne problémy a neskrývať ich za dverami svojej domácnosti. Takže čo teda naozaj môže táto hra a jej inscenácia vyjadriť teraz?
Určite je jedným z najdôležitejších aspektov hry násilie páchané na ženách, diskriminácia ženy ako samostatne zmýšľajúcej individuality, ktorá nie je len sexuálnym objektom muža, respektíve prostriedkom na ukojenie jeho pudových potrieb. Na to sa akosi v inscenácii študentov Divadelnej fakulty VŠMU pozabudlo.
Veľkým prínosom pre inscenáciu bola jednoznačne značná úprava textu, ktorá pomohla koncentrovať dej na akýsi štvoruholník vzťahov a príbehov dvoch mužov a dvoch žien a nezaťažila inscenáciu o zbytočné epizódne postavy alebo situácie, ktoré by len odpútavali pozornosť a zľahčovali tak závažnosť v hlavných situáciách.
Tvorcovia tak vytvorili komornejšie ladenú inscenáciu, kde na malom priestore a v pomerne krátkom čase odkrývajú súvekú americkú morálku, ktorá nie je cudzia ani dnešnej slovenskej realite. To sa im podarilo viac-menej presvedčivo.
Scéna predstavuje ošarpaný, maličký a špinavý bytík niekde na periférii. V interiéri dominuje predovšetkým stena oblepená starou a nekvalitnou tapetou, ktorá sa každú chvíľku zo steny odlepí alebo ju strhávajú jedntolivé postavy, aby sa tým upokojili alebo utíšili svoj hnev.
Ďalšou podstatnou rekvizitou je žehlička a žehliaca doska, ktorá tvorí akúsi pracovnú náplň Alison. Žehlička je i prostriedkom, ktorým si Alison nešťastne pri Jimmiho výbuchu hnevu popáli ruku. Táto scéna je jednou z kľúčových, pretože ide o násilie „v priamom prenose“, ktoré sa zdá byť len nehodou. Už z textu je však jasné, že takéto nehody sú u Jimmiho na dennom poriadku. Režisér Juraj Bielik akoby sa držal tohto kľúča a scénu poňal s ľahkosťou s akou ju napísal aj Osborne, avšak bez toho, aby nejakým spôsobom znevažovala alebo bagatelizovala danú situáciu a problém, ktorého sa týka. Práve naopak, tým minimalistickým a nepatetickým spôsobom zdôraznil zraniteľnosť týranej ženy, ktorá už časom vlastne stráca prah bolesti fyzickej a nahradí ho skôr vnútornou emocionálnou bolesťou.
Ostatné rekvizity, ako kreslo alebo stoličky však nemali významnejší podiel na celkovom dojme inscenácie, herci nimi len hádzali jeden do druhého alebo demonštrovali len svoju silu a nie násilie a krutosť zakorenenú vo svojich postavách.
Oveľa presvedčivejšie a vierohodnejšie vyzneli kostýmy. Ich autorka, Katarína Žgančíková zvolila jednoduchosť a zmysel pre detail, ktorým charakterizovala jednotlivé postavy. Tak ako štýlová a mierne obtiahnutá koženná bunda ilustruje Jimmyho ako egocentrického samca, ktorý stále nemá dostatok priestoru, tak takmer polonahé telo Alison zahalené len do handier pripomínajúcich spodnú bielizeň, dáva znať, že ona nemá právo takmer na nič.
Helena ako jej priateľka je až príliš strojená a jej koktejlové „malé čierne“ prebúdzajú chúťky arogantného Jimmyho. Cliff ako hlupáčik beznádejne zamilovaný do Alison a vedomý si toho, že ju nikdy nebude mať, sa musí uspokojiť len s často stiahnutými nohavicami a smiešnymi až detskými červenými trenírkami.
Podobne veľmi vhodne tvorcovia vybrali hudobnú zložku inscenácie. Úvod a záver prezentuje príliš hlučný a uši drásajúci, nepríjemný až odpudivý mestský hluk a ruch. Na začiatku presne odráža asymetrickosť a narušenie vzťahov, ktoré sú spletité a plné alarmujúcich problémov a ten odporný hluk akoby predznamenal, že ide o niečo zlé, zvrátené v manželstve Alison a Jimmiho. A v závere uzatvára kolobeh násilia a utrpenia, ktorý je pod Jimmiho vplyvom nekonečný a neukončiteľný. Inscenáciou sa miestami nesú veselé rytmy populárnych hitov Ameriky v druhej polovici 20.storočia, ktoré sa zrazu v jednej zo scén začnú miešať z hudbou drumnbaceovej techno hudby. V tomto prípade o silný kontrast, ktorý môže znamenať rôznorodosť polôh a postojov, ktoré Jimmy voči ženám zaujme.
Režisér Juraj Bielik stavil hlavne na prvý plán hry, čiže na ilustráciu násilia,sexuálnej deviácie a zvrátenosti, ktoré však akoby nemali v rámci inscenácie svoje zázemie, nič konkrétne im nepredchádza ani nemajú podstatný dopad na ďalší dej. To preto, že je to tak i v texte, kde na pozadí násilia ide o čosi zložitejšie. Z inscenácie Obzri sa v hneve, však máte pocit, že jediné, čo ňou chcel režisér dokázať, je ukázať mladých študentov herectva ako predstierajú sexuálne praktiky, ukojenie a vlastne im uveriť, že to bolo to pravé, čo sme od nich na javisku očakávali. Mám však dojem, že nie som jedinou diváčkou, ktorá čakala trochu viac, ako vidieť hercov, ako si ubližujú, škrtia sa, bijú sa alebo sa snažia presvedčiť nás, že si naozaj užívajú brutálne milovanie za stenou.
Na tom zrejme inscenácia nemala stáť a jediné čo vlastne ukázala je, že sa teraz môže polemizovať nad tým, či tak ako hra odráža Osbornov búrlivý život, znamená i pre Juraja Bielika inscenácia niečo ako vyrovnávanie sa so svojou osobnosťou. Pripadá mi totiž veľmi neseriózne a potupné, zneužívať mladých hercov a ich talent a možnosti na demonštrovanie násilia takýmto priveľmi naturalistickým spôsobom. Ak išlo o zhodnotenie a odsúdenie, neprišli zrejme očakávané výsledky. Publikum sa viac ako nad problémom zamýšľalo nad samotnými hercami a v podstate ich ľutovalo.
Je škoda, že herecké výkony zostali len v medziach vzdychania, dotykánia sa ubližovania si. Postavy hry predstavujú veľmi zaujímavé charaktery, s ktorými sa dá popasovať a vložiť do nich i osobný vklad. Na to však nemali šancu. A tak sa Michal Jánoš jednoducho sám nechal uväzniť do nafúkaného a mizantropicky zmýšľajúceho Jimmyho, ktorý má v sebe toľko veľa z Osborna. Jánoš preukázal síce veľký potenciál a skutočne teba oceniť jeho snahu vytvoriť postavu prakticky vzdialenú svojmu naturelu aj typovému zaradeniu. Ale až prílišná sústredenosť na akciu a fyzické konanie zatlačila do úzadia charakter Jimmyho a tak tým najviac utrpel rečový prejav a nedostatočná práca s dynamikou ale aj intenzitou hlasu. To malo za následok, že miestami hercovi nebolo takmer vôbec rozumieť alebo únava ho zmohla natoľko, že zabudol na artikuláciu.
Tomáš Vravník sa k postave outsidera Cliffa postavil ako ku zakomplexovanému mužovi, ľahko ovplyvniteľnému, ktorý je celý v moci dominantného Jimmyho. Vravník však nepreukázal žiadnu invenciu a originalitu a tak využíval neustále rovnaké, a v jeho prípade už priveľmi okukané gestá, ktoré sú síce spočiatku vtipné, no časom a opakovaním sa stanú prázdnymi a doslova nudnými.
Rebeka Poláková ako Alison je ťažiskovou ženskou postavou, ktorá síce nemá veľký priestor ale práve na nej stojí odhaľovanie skazenosti Jimmyho a jeho sveta, v ktorom vládne svojou pevnou rukou. Poláková neprikladala zrejme tiež tak ako režisér veľký význam zraniteľnosti Alison a jej neustáleho strachu pred manželovou rukou ale i neschopnosťou sa od neho odpútať, čiže akúsi patologickú závislosť, ktorá sa v plnej miere prejaví v závere. Podrobne a detailne rozohrala snáď len scénu, kedy oznámi Helene, že je tehotná, pričom do postavy a prejavu vniesla vnútornú bolesť Alison, týranej ženy, ktorá sa má stať matkou týraného dieťaťa.
Kristína Tóthová ako herečka Helena, ktorú na určitý čas stretne rovnaký osud ako Alison, čiže život po boku netvora Jimmyho, tiež zostala vo svojej dosť známej a pravdepodobnej polohe. Vznešene a s dávkou potešenia znáša urážky a obťažovanie z Jimmyho strany, ktoré vrcholí v ich spoločnom sexuálnom ukájaní sa. Tóthová predsa len čiastočne vhodne predstavila postavu. Keď príde na scénu, jej postoj z profilu akoby ukrýval skutočnosť a pravdu o Helene a jej názore na Alisoninho manžela. Pravda je zrejme taká, že ju od začiatku priťahuje ale z loajálnosti k priateľke(aspoň dočasnej) nechce hneď prejaviť svoje emócie. Neskôr si však uvedomí, že jej to i tak nepomôže. Pretože sa dostane do rovnakej situácie a postavenia, ako Alison. Aj ona je len sexuálnym objektom a prostriedkom ako zabudnúť a liečiť si zranené mužské ego.
Herci sa snažili v rámci možností, ktoré im režisér poskytol, na scéne prejaviť zo všetkých možných uhlov. Azda najviac sa to podarilo Michalovi Jánošovi a počas jednej zo scén i trojici, ktorú vytvoril spolu s Tóthovou a Vravníkom. Scénická koláž, ktorú tvoria prvky tradičnej americkej one-man show, techno párty a tanečnej zábavy ale aj scénky ako vystrihnuté z jarmočného divadielka a cirkusového šapitó, dáva vyniknúť pohybovej aj hereckej variabilite ako aj improvizácii. A tak je to jeden zo svetlejších a vydarenejších momentov inscenácie. Akoby to bolo intermezzo, kedy herci prejavia svoje schopnosti, no predtým ani potom sa k podobnému tempu a akcii nevrátia a to je škoda.
Inscenácia Obzri sa v hneve je jednou z problematickejších, čo ale neznamená, že nemá čo divákovi ponúknuť. Hoci podrobnejšie nepracuje s podstatnými motívami či problémami, ktoré patria aj v dnešnej dobe k aktuálnym a často pretriasaným v rámci sociálneho diskurzu, ponúka aspoň námet na diskusiu nielen z inscenačného hľadiska v rámci hľadania správneho dramaturgicko-režijného uchopenia hry ale aj ako súčasť polemiky na otázky diskriminácie žien alebo domáceho násilia, ktoré sa možno zdajú byť v dnešnej dobe prakticky vyriešené, no pravda je taká, že ide o neustály kolobeh, ktorý tú najpodstatnejšiu časť, čiže postavenie sa konkrétnym problémom čelom, posúva do ústrania. A z tohto pohľadu je hra i inscenácia Obzri sa v hneve prospešná ako príklad toho, že domácnosti sa riadia úplne inými pravidlami ako to predpisujú príručky a skutočne nedbajú na postoje spoločnosti, respektíve o ne dbať odmietajú. A to je chyba.

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.