Michail Afanasievič Bulgakov: Molière

Scénické návrhy: Jozef Ciller
Kostýmové návrhy: Peter Čanecký
Hudba: Róbert Lakatos
Choreografia: Juraj Letenay
Dramaturgia: Emese Varga
Asistent réžie: Edit Balaskó
Réžia: Martin Huba
Jean-Baptiste Poquelin Molière – Attila Mokos
Ľudovít Veľký – Dezső Rancsó
Markíz de Charron – Štefan Olász
Madeleine Bejárt – Éva Bandor
Armande Bejárt Molière – Judit Bárdos
Zacharie Moirron – Viktor Szabó
Charles de la Grange – Károly Tóth
Jean-Jacques Bouton – Ottó Culka
Markíz D´Orsigny – Tibor Tóth
Kúzelník – Bálint Majorfalvi
Phillip Du Croisy – Tamás Bernáth
Markýz de Lessac – Tibor Skronka
Spravodlivý obuvník – József Ropog
Mariette Rivaille, Žena v maske – Nikolett Dékany
Otec Bartholomé – László Nagy
Šepkár – István Németh
Michail Afanasievič Bulgakov ako spisovateľ, dramatik aj divadelník mal bohaté skúsenosti s kultúrnou politikou stalinistického Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa teda čudovať, že mnoho jeho diel sa zaoberá vzťahom moci a umenia. O tejto problematike hovorí aj jeho hra o Molièrovi, ktorá je o vzťahu divadelníka-dramatika a panovníka Ľudovítova XIV., o jeho konflikte s cirkvou, o posledných dňoch jeho života. Hru pod názvom Sprisahanie svätuškárov uviedlo Jókaiho divadlo v Komárne v réžii Martina Hubu. Hneď v úvode môžem konštatovať, že aj z tejto spolupráce (už šiesta réžia v Komárne) sa zrodila zaujímavá, dôležitá, hodnotná inscenácia.
Hra skúma vzťahy umelca-génia (ktorého súkromný život však budí morálne pochybnosti), k absolutistickej moci aj k spoločensko-politickej sile (v danom kontexte ku katolíckej cirkvi), ktorá má v danej spoločnosti najväčší vplyv na fungovanie moci, ale aj vplyv tejto sily na rozhodovanie zdanlivo absolutistického panovníka. Režijno-dramaturgická koncepcia (dramaturgička Emese Varga) sa snaží poukázať nielen na tieto vzťahy, možnosti a spôsoby manipulácie, ale aj na nadčasovosť týchto problémov, t .j. ich súčasnú aktuálnosť. Nezameriava sa na hodnotenie morálky súkromného života, ale na zdôrazňovanie hodnotového systému, aj faktu, že ani absolutistický vládca sa ho nemôže vždy držať, aj on sa musí podvoliť vonkajším vplyvom (napr. práve kvôli intrigám „svätuškárskych“ cirkevných hodnostárov). Nechápem preto niektorých recenzentov inscenácie, ktorí hovoria o kráľovskej svojvôli, ktorá voľne mení rozhodnutia. Pritom v hre Ľudovít XIV. svojimi činmi a rozhodnutiami opakovane potvrdzuje svoj hodnotový systém (napr. keď Otca Bartolomea dá zatvoriť a Molièrovi umožní uviesť Tartuffa, keď Moirrona za udanie odmení s tým, že mu neumožní umiestniť sa v divadle, ale pošle ho k tajnej polícii za špicľa, keď Molièra s jeho súborom vykáže z kráľovského dvora, ale umožní im ďalej hrať atď.). Spoločensko-politické sily však majú taký silný vplyv, že niekedy sa im nemôže postaviť ani vládca. Možno problematická interpretácia niektorých recenzentov vychádzala z hereckého výkonu predstaviteľa kráľa (Dezső Rancsó). V jeho interpretácii je Ľudovít XIV. skutočne len hravým, cynickým „všemohúcim“, v jeho hraní nenachádzame prvky zneistenia, resp. vnútornej dilemy pri rozhodovaniach v neprospech Molièra, pritom k nim pristupuje podľa textu evidentne len pod vplyvom tlakov arcibiskupa De Charrona. Arcibiskup je totiž človek-fanatik, ktorý chce svoju vôľu uplatniť (a svoju myslenú pravdu presadiť) za každú cenu. Arcibiskup v podaní Istvána Olasza je obyčajný intrigán, chýba mu „ľudský rozmer“, nemôžeme si byť istí ani tým, či je jeho úporný boj motivovaný skutočným hlbokým presvedčením, alebo len posadnutosťou mocou, potrebou pocitu „dôležitosti“, schopnosti ovplyvniť dianie okolo seba. Takáto interpretácia ešte zvýrazňuje tragédiu umelca-génia, ktorý sa stane jeho obeťou. Kľúčovú postavu, Poquelina-Molièra hrá Attila Mokos. Zobrazuje hlavného hrdinu v celej komplexnosti: s ľudskými slabosťami, morálnymi prehreškami, suverénnou vierou vo svoje umelecké schopnosti, aj s vnútornými pochybnosťami v otázkach bežného života. Mimoriadny herecký výkon v postave mimoriadneho herca! Mimoriadne hodnotné sú aj herecké výkony niektorých jeho partnerov. Okrem už spomínaného Istvána Olasza predovšetkým predstaviteľky Madeleine Béjart, Évy Bandor. Bandor takmer v každej svojej role na komárňanskom javisku dokazuje, že je jedna z najspoľahlivejších, najvšestrannejších, a myslím si, že bez zveličenia môžem tvrdiť, že najlepších herečiek aj v kontexte celoslovenskom, resp. celého maďarského divadelného života. Jej Madeleine je Molièrovou tolerantnou priateľkou, oporou jeho hereckého týmu, trpiacou a zúfalou matkou, keď sa dozvie o plánovanom manželstve Molièra s Armande. Scéna, v ktorej sa stretne Bandor s Mokosom, je jedným z vrcholných momentov inscenácie. Ďalšiu katarznú chvíľu môže prežiť divák vo výstupe Madeleine s arcibiskupom De Charronom, keď zvádza urputný vnútorný boj medzi morálnym imperatívom za každú cenu zabrániť incestnému manželstvu a „zradou“ ešte stále milovaného človeka. Veľkým hereckým objavom bol pre mňa hosťujúci Ottó Culka v postave Molièrovho tajomníka (a sluhu) Bouttona. Culka vytvoril jednotný charakter oddaného sluhu, ktorý všetko vie, všetko dopredu vidí, a trpí, že napriek tomu – vzhľadom na svoje postavenie – nie je schopný svojmu pánovi pomôcť. Tibor Tóth ako Marquise D´Orsigni vytvára zdanlivo jednoduchý, priamočiary, hrubý charakter obávaného šermiara-zabijaka, ktorý však na konci pochopí manipuláciu, do ktorej ho vtiahli bez jeho vedomia a vôle. Ohľadom hereckého výkonu Judit Bárdos (Armende Béjart) sa vynára otázka, nakoľko jej náhly prechod z milujúcej (alebo líškajúcej sa) milenky-partnerky v koketku zvádzajúcu D´Orsigniho a krátko nato aj Moirrona je herecky nezvládnutá zmena mladej ženy, alebo režisérsky zámer. Skôr by som sa prikláňal k druhej alternatíve, v ďalšom priebehu inscenácie som však nenašiel žiadny oporný bod, ktorý by mi pomohol vysvetliť, resp. pochopiť takúto režijnú koncepciu. Nič to však nemení na fakte, že Bárdos je herecky maximálne presvedčivá ako mladá, temperamentná žena, ktorá bez problémov zvedie akéhokoľvek muža, od starého direktora v divadle cez jednookého markíza až po mladého herca. Z malých, epizódnych rolí treba vyzdvihnúť Józsefa Ropoga ako Blázna. Zaujímavú hereckú kreáciu v postave falošného kartára markíza De Laissaca podal Tibor Škronka. Korektné výkony sme mohli vidieť aj od ostaných epizodistov (Nikolette Dékány, Tamás Bernáth, Bálint Majorfalvi, László Nagy, István Németh). Za problematické považujem len obsadenie Viktora Szabóa ako Moirrona a Károlya Tótha ako Charlesa de La Granga. Szabó totiž ani hereckým výkonom, ani mužským šarmom nedokáže presvedčiť o hereckých kvalitách, ani o ľudskom vplyve Moirrona na svoje okolie. Scéna milovania na posteli-trambulíne s Armande je však vďaka pohybovej kultúre herca aj jeho partnerky vydarenou, pútavou epizódou. Herecký výkon Károlya Tótha je celkovo oveľa presvedčivejší, jeho prostriedky sú komplexnejšie, jemnejšie štruktúrované, myslím si, že opačné obsadenie týchto dvoch postáv by výrazne prospelo kvalite inscenácie.
Scéna Jozefa Cillera, ktorá bez výraznejších prestavieb rieši všetky miesta (divadlo, kráľovský palác, Molièrova izba atď.), je obohatená vtipne a kreatívne vybranými a používanými rekvizitami (už spomínaná posteľ-trambulína, „samohrajúce“ harmónium atď.) poskytuje výborný hrací priestor a významne prispieva k úspechu inscenácie. Kostýmy Petra Čaneckého vo väčšine prípadov dobre prispievajú k dokresleniu charakteru postáv, za príliš zjednodušujúci, tým menej vydarený považujem kostým markíza D´Orsigni. Neviem, či aj parochne boli navrhnuté spolu s kostýmami, považujem ich však tak z hľadiska estetického, ako aj „charakterotvorného“ za menej vydarené. Scénický pohyb výrazne prispieva k úspechu inscenácie (choreograf Juraj Letenay), scénická hudba (Róbert Lakatos) je menej presvedčivá, miestami eklektická, miestami ako keby používala prázdne hudobné frázy.

Géza Hizsnyan