Medveďku, daj labku (vojakovi Petrovi)

Wiesław A. Lasocki – Jakub Maksymov: Medveď Wojtek

Preklad a dramaturgia: Nikoleta Hvizd Tužinská
Scéna, bábky, kostýmy: Olga Ziębińska
Hudba: Lazar Novkov
Réžia: Jakub Maksymov

Účinkujú:
Poručíčka: Kristína Povodová
Medveď Wojtek: Simon Fico
Vojak Peter: Rudo Kratochvíl
Ďalší vojak: Roman Valkovič
A ešte ďalší vojak: Juraj Bednarič

Premiéra: 4. novembra 2022, Staré divadlo Karola Spišáka, Dom kultúry v Šali

V počiatkoch profesionalizácie bábkarskej tvorby na Slovensku dominovali repertoárom divadiel príbehy, ktorých hrdinami boli antropomorfizované zvieratá. Súčasťou divadelnej tvorby pre deti teda boli i medvede, medvedíky, medvieďatá a mackovia. Aj prvá inscenácia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktoré sa vtedy volalo Bábkarský súbor pri Nitrianskom krajovom divadle, mala názov Veselé medvieďatá (1951, hra M. Polivanovovej).

Medveď je aj v titule najnovšej inscenácie nitrianskeho bábkového divadla. Tentokrát však nemá ruský, ale poľský pôvod. Volá sa Wojtek a nie je veselou detskou postavičkou, ale ozajstným zvieraťom, ktoré patrí k reáliám druhej svetovej vojny. Inscenácia vznikla podľa knihy poľského spisovateľa a vojnového veterána Wiesława A. Lasockého Medvěd Wojtek od Monte Cassina. Je pravdepodobné, že tento námet so sebou priniesol hosťujúci tvorivý tím – český režisér Jakub Maksymov a poľská scénická výtvarníčka Olga Ziębińska. Ide totiž o príbeh poľských vojakov a existuje iba český preklad knihy, nie slovenský. Či už to bola voľba divadla alebo hosťujúcich tvorcov, bola dobrá. V predlohe našli originálny príbeh, ktorý prináša historické fakty a má aj dobrodružný rozmer.

Medveď Wojtek je súčasťou poľskej histórie, existujú o ňom knihy, filmy, je osadených niekoľko jeho sôch a pamätných tabúľ v Poľsku aj vo Veľkej Británii. Adaptovanie jeho príbehu umožnilo v inscenácii pre deti od desať rokov skĺbiť informácie o druhej svetovej vojne aj dojemný príbeh mohutnej šelmy, ktorá prilipla k človeku a nemotorne mu odovzdávala všetku svoju nehu. Je to však aj príbeh o pohnutom osude poľských vojakov v 2. svetovej vojne, ktorých po zajatí poslali do ruských gulagov. Keď však Hitler v roku 1941 napadol svojho dovtedajšieho spojenca – Sovietsky zväz, nastal obrat, Stalin zajatcov prepustil a dovolil im založiť poľskú armádu, aby mohli pomôcť Britom bojovať proti nacistom na Blízkom východe.

Vojaci 22. zásobovacej roty 2. poľského armádneho zboru dali miestnemu chlapcovi kus jedla a on im za to dal vrece. V ňom bolo špinavé a vychudnuté medvieďa narodené v sýrskych horách, ktorého matku zastrelili. Poliaci sa ho ujali, nakŕmili ho teplým mliekom a vzali so sebou. Medveď rástol, zvykol si na ľudskú spoločnosť, obľúbil si aj alkohol a cestoval s rotou. Pluk sa neskôr zúčastnil aj bitky o strategický bod – Monte Cassino v Taliansku, dovtedy nepokorenú nemeckú obrannú líniu.

Veľa z týchto vojakov ostalo po skončení vojny žiť v exile – v Londýne. Tam sa Wiesław A. Lasocki stretol s Piotrom Prendyszom a jeho rozprávanie o tom, ako sa stal pestúnom medveďa a staral sa o neho až do skončenia vojny, zaznamenal a neskôr vydal knižne.

Druhá svetová vojna je témou, ktorá sa priebežne objavuje aj v dramaturgii pre deti školského veku a mladých divákov. Niekedy sa tvorcovia inšpirujú „povinným čítaním“, niekedy nájdu aj iné zdroje. Historické udalosti, pripomínanie dejinných súvislostí či neformálne vzdelávanie školopovinných divákov a diváčok v tomto prípade nie sú prvotným zámerom. Tvoria pozadie príbehu o medveďovi, ktorý sa ako mláďa dostal k vojakom a jedného z nich, Petra, si obľúbil, nechával sa ním kŕmiť a spal pri ňom ako pri svojej matke. K téme druhej svetovej vojny a jej priebehu by sa diváci mali po predstavení vrátiť so svojimi pedagógmi a rodičmi. Obzvlášť preto, že inscenácia zobrazuje špecifickú vojnovú operáciu a otvára aj otázky o povojnovej politickej situácii.

Dramatizáciu pripravil režisér Jakub Maksymov podľa českého prekladu Lucie Zakopalovej a dramaturgička inscenácie Nikoleta Hvizd Tužinská ju preložila do slovenčiny. Inscenáciu nazvali Medveď Wojtek. Maksymov fabulu zachoval, príbeh sa končí umiestnením medveďa do ZOO v Edinburghu. Rotu v jeho dramatizácii tvoria poručíčka (Kristína Povodová) a vojaci (Simon Fico, Rudo Kratochvíl, Roman Valkovič a Juraj Bednarič). Jeden z nich (Simon Fico) neskôr stvárňuje medveďa.

Český režisér Jakub Maksymov realizoval na Slovensku svoju tretiu inscenáciu. Prvé dve naštudoval v Bratislavskom bábkovom divadle – Chronoškriatkovia (2019) a Vodníček (2022). Na tretej, nitrianskej, rovnako spolupracoval s poľskou scénickou výtvarníčkou žijúcou v Čechách Olgou Ziębińskou.

Výtvarná koncepcia inscenácie je určujúca. Uprostred javiska je ohraničená štvorcová plocha. Na jej vrchu je prestretá plachta predstavujúca mapu, na ktorej herci znázorňujú vývoj vojny do roku 1942 – zrekapitulujú historické udalosti od 1. septembra 1939 cez napadnutie Sovietskeho zväzu až po rok 1942, kedy sa narodil medveď Wojtek. Dozvedáme sa, prečo sa dej odohráva v oblasti severnej Perzie: tam sa v prístave v Kaspickom mori vylodila časť poľských vojakov, ktorí odtiaľ cestovali do Palestíny a Egypta, kde sa pripravovali spojenecké armády.

Na zobrazenie vývoja používajú herci malé makety tankov vyrobené zo zápalkových škatuliek. Po ploche ich posúvajú drevenou tyčou, ako to robievali operátori a operátorky, ktorí na základe hlásení z terénu umiestňovali lietadlá či lode na mapu podľa reálnej situácie na bojiskách. Potom herci plachtu stiahnu a odhalia piesok, ktorým je naplnená celá štvorcová plocha. Piesok sa stáva nielen prvkom evokujúcim prostredie krajiny s teplým podnebím (rovnako ako kostýmy s krátkymi nohavicami a polokošeľami), ale zároveň pieskoviskom, na ktorom sa dá hrať s autíčkami a vymodelovať aj vrch Monte Cassino. Po ploche sa presúvajú štyri nákladné autá, keď zastavia, rozložia stany okolo makety ohniska. To všetko v hračkárskej veľkosti. Ďalšou rekvizitou sú typické plechové cisterny, ktoré výtvarníčka pretvorila: sú prerezané a majú doplnené pánty, takže sa dajú otvárať ako skrinky. V scéne, ktorá sa koná na Vianoce, z nich vojaci vyberajú malý stromček a sošku Svätej rodiny. Kov je použitý aj v bábke supa zhotovenej z kostry dáždnika oblepenej perím. Prienik medzi dvoma najvýraznejšími materiálmi – pieskom a kovom vytvárajú petangové gule. Poručíčka s vojakom si s nimi zahrajú jednu hru a neskôr, v scéne útoku na Monte Cassino, dopadajú na pieskový hrad. Vynikajúco je vyhotovená ústredná celotelová maska medveďa. Má prirodzený vzhľad a presvedčivo prevedené oči. Ide o zlomový moment výtvarnej stránky inscenácie. Ak by maska medveďa bola nepodarená, pôsobila by karikovane a výstupy s Wojtekom by posúvala do nechcenej komiky.

Premyslenú a výborne realizovanú režijno-výtvarnú koncepciu sa však nepodarilo naplniť herecky. Režisér neťažil (alebo herci na to nereflektovali?) z prejavov vojenskej disciplíny. Mohol vzniknúť kontrast medzi nevľúdnym prostredím plným povelov aj obáv z budúcnosti a atmosférou, ktorú vytvorí príchod zvieraťa. Vojaci v podaní členov hereckého súboru sú ležérni, neprechádzajú vývojom vo vzťahu k medveďovi (slabo rozohrané rozpaky, rýchle rozhodnutie nechať si ho) ani pri zmene aktivity (napr. presúvanie roty verzus uvoľnený večer s ústnou harmonikou po utáborení). V ich prejave nie je ani vojenská disciplína, ani chlapčenská hravosť. Nevyťažili z napätia, ktoré mohlo vzniknúť na osi hranie sa na vojakov na pieskovisku – reálna vojna. Situáciu komplikuje aj rozhodnutie zakomponovať do inscenácie herečku. Nevieme, či šlo o zámer alebo si to vyžiadala personálna situácia v súbore, no v inscenácii je postava plukovníčky, nie plukovníka. Kristína Povodová postavu kreuje nevojensky, zmierlivo, neprísne, príliš civilne. Je otázkou, či to, že počas celej inscenácie prevláda v hereckom prejave uvoľnená nevojenská atmosféra, bol režisérov zámer alebo herecká nezúčastnenosť.

Rovnako bez nasadenia potom vyznieva aj hudobná stránka, ktorú tvoria herci priamo na javisku hrou na gitarách, akordeóne a saxofóne. Autorom hudby je stály Maksymov spolupracovník, Lazar Novkov. Hudobná línia však nie je natoľko výrazná, ako bola napríklad v inscenáciách Bratislavského bábkového divadla, miestami bolo v predstavení zbytočné (až rušivé) ticho.

Staré divadlo Karola Spišáka je už niekoľko rokov v nezávideniahodnej priestorovej situácii, keďže rekonštrukcia jeho domovskej budovy v Nitre sa neúmerne predlžuje. Dojem neustálej improvizácie a dočasných riešení ho tak sprevádza už dlhšiu dobu: personálne zmeny v súbore, nevyspytateľné kovidové obdobie, náhradné priestory v Dome kultúry v obci Močenok (kde museli v neplnohodnotných podmienkach pracovať aj zahraniční tvorcovia a tvorkyne), oslava 70. výročia divadla v tejto nekončiacej neistote, nízky počet repríz a opätovné hľadanie dočasných priestorov, keďže aj DK Močenok museli kvôli jeho rekonštrukcii opustiť. Premiéry inscenácií Nebo a Medveď Wojtek sa konali v Dome kultúry v Šali. Tejto situácii pravdepodobne zodpovedá aj nasadenie a motivácia hereckého súboru. Medveď Wojtek má dobre vymyslenú koncepciu, pracuje s predlohou, ktorá v sebe snúbi nesilené neformálne vzdelávanie a dobrodružstvo, no aj tak je výsledok kdesi na polceste, ak sa tvar nenaplní herecky. Z troch doterajších slovenských inscenácií tímu Jakub Maksymov – Olga Ziębińsnka – Lazar Novkov ostávajú neprekonanými Chronoškriatkovia.