Mačka v čižmách

Dramaturgická spolupráca: Kristína Chlepková
Scéna a kostýmy: Barbora Zichová a.h.
Hudba: Jana Štromská a.h.
Úprava a réžia: Bela Schenková a.h.
Hrajú: Marianna Mackurová, Eva Dočolomanská, Ivana Kováčová, Juraj Smutný, Alena Sušilová, Peter Butkovský (v čase premiéry ako hosť)
Premiéra: 18. marca 2012 v BDnR Banská Bystrica
(Recenzia písaná z predstavení 25. 3., 30. 6. a 28. 9.)
Príbeh o prešibanom a mimoriadne vynaliezavom kocúrovi obutom vo vysokých čižmách patrí do základnej rozprávkovej výbavy. Jeho popularitu znásobilo aj zobrazenie v animovanej rozprávkovej paródii Shrek (séria filmov 2001, 2004 a 2007). Toto obuvou a klobúkom známe zviera patrí aj medzi ustálené postavy v divadle pre deti. Na slovenských javiskách ho v uplynulých rokoch v rôznych obmenách uviedli vo zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského (29. 11. 2008, adaptácia Niny Stojčevy, réžia: Branislav Matuščin), v Bratislavskom bábkovom divadle (24. 9. 2010, adaptácia Pavla Cmírala, réžia: Naďa Uherová) a Csizmás kandúr vystupoval aj v národnostnom Divadle Thália v Košiciach (26. 11. 2010, autor a réžia: Peter Cibula).
Ani v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) nie sú voči mačaciemu šarmu imúnni. V roku 1999 tu v úprave a réžii Silvestra Lavríka uviedli inscenáciu s podtitulom „Príručka šarmantného správania pre mladé Shelmy“. V sezóne 2011/2012 pozvalo vedenie divadla na tvorbu tejto rozprávky českú tvorkyňu slovenského pôvodu Belu Schenkovú, principálku Divadla ANPU. Už význam pomenovania jej divadla smeruje k téme. Anpu v indickom nárečí znamená divoká mačka.
Bela Schenková predlohu Charlesa Perraulta výrazne upravila v medziach vlastnej poetiky formovanej štúdiom bábkoherectva na DAMU, vplyvmi cirkusu, jarmočného divadla a prácou v experimentátorských divadlách vo Francúzsku a Čechách. Kocúr v čižmách sa v jej inscenácii stal prefíkanou, dynamickou mačkou. To sa často v samotnej inscenácii zdôrazňuje. Javiskové postavy ju oslovujú a slovo „mačka“ zdôrazňujú. („Kto to kedy videl – mačka ku kráľovi?!“; Vidíte, mačka, čo ste spôsobili?“; „Tak to nie je pravda, mačka!“) Na začiatku inscenácie má samotná mačka v čižmách krátku prednášku o tom, aké majú mačky telo, pazúry, zuby, srsť a čo rady jedia. Zdôrazní, že mačka „… nenávidí kúpanie! Strihanie pazúrikov. Cestovanie. A návštevu u veterinára.“
Vety o mačacom rode napovedajú o motiváciách konania v celej inscenácii: „Je to dôstojné stvorenie, ktoré chce, aby všetko prebiehalo podľa jeho predstáv. (…) Dokáže sa potichu prikradnúť a vyvinúť rýchlosť až 48 km za hodinu, aby dostihla svoju korisť.“ Počas inscenácie sa niekoľkokrát zdôrazní mačacia povaha: inak pozorná mačka podľahne klbku vlny – jej inštinkt ju donúti aspoň chvíľu sa zahrať. Je to jeden z mnohých prvkov podčiarkujúcich divadelnosť, priznanie divadla a hravosť inscenácie. Je to originálna úprava tradičného textu. Prináša nové podnety a známy príbeh robí opäť napínavým.
Základnou osou úpravy je prenesenie príbehu do prostredia kočovných komediantov, ktorí putujú s karavanom a na rôznych miestach hrajú príbeh figliarskej mačky. Výstupom rodiny Teofila Bolebrucha je inscenácia rámcovaná. V úvode sa predstavia, na konci poďakujú za pozornosť.
Samotný príbeh sa drží základnej línie rozprávky, no niektoré časti autorka marginalizovala a zdynamizovala (odovzdávanie majetku trom synom), iné rozohrala (výstupy sedliakov doplnila o piesne). Mačka, ktorú zdedil najmladší z mlynárových synov, sa rozhodne, že jej nový pán potrebuje dobrú nevestu. V inzerátoch si prečíta o Perličke Rozmaznanej, Hviezdičke Ufňukanej, Zlatave Hysterickej a usúdi, že pre jej pána bude vhodná Roztomila Roztomilá. Svojou prefíkanosťou a šikovnosťou dosiahne presne to, čo si zaumienila – svadbu svojho pána s bohatou a láskavou nevestou.
Všetky rekvizity i scénické premeny sú viazané na červený karavan (či skôr 2D model karavanu). Ten sa mení na trafiku, les i hrad. Pôvodne vznikol pre inscenáciu Othello Divadla ANPU. Inscenácia však už nie je na repertoári divadla, a tak ju v BDnR použili. Scénická výtvarníčka Barbora Zichová vychádzala z tohto determinantu a v danej výtvarnej poetike navrhla ďalšie rekvizity – maľované na drevenej doske či papieri, všetky s ideou zámernej naivnosti. Okrem karavanu sú súčasťou inscenácie aj posuvné vozíky, úzke paravány. Tie sa stávajú kráľovskými trónmi, vojenskou strážou, či stromami v lese. Takouto formou sú zobrazení aj dedinčania, ktorých mačka v čižmách požiada, aby povedali, že polia, ktoré obrábajú, patria Grófovi z Nemánič.
Cielene je vizualizovaná každá rekvizita z príbehu, dej znázorňujú maľované 2D objekty: jedlá, zvieratá aj majetky, ktoré na začiatku rozdal mlynár svojim trom synom. Výtvarníčka vedome pracuje s prvkami insitného umenia: použila detaily ako maľované muchotrávky na čistinke a kolektívnych hrdinov zobrazila ako maľované obrázky pripevnené na čempurite. Vždy však pridala nejaký technologický vtip – sklápanie obrázkov, ich obojstrannosť, či jeden pohyblivý objekt, napríklad otáčajúce sa prasiatko. Deň a noc sú zobrazené maľovaným slnkom a mesiacom, ktorými herci manipulujú pomocou dlhej tyče, na ktorej sú prilepené. Rekvizity sa premieňajú a sú viacnásobne využité.
Bábkoherci sa na javiskové postavy menia aj pomocou telových masiek, teda maľovaných paravánov alebo objektov na tyči, do ktorých vsunú svoju tvár. Kostýmovanie pracuje s konvenčnou typovosťou (kráľovský pár, princezná), ale výtvarníčka ho dopĺňa o nezvyčajné prvky. Princezná Roztomila hrá bedminton – jej doplnkom je raketa, kráľ má komické topánky a v kráľovskej korune umiestneného plyšového macíka. Líčeniu tvárí dominuje zvýraznenie obočia.
Inscenácia má aj výraznú hudobnosť. Herci a herečky spievajú do reprodukovanej hudby. Tá je zmesou ponášok na ľudové motívy a dynamizujúcich hudobných vložiek. I v textoch piesní je prítomná parodizácia ľudovej slovesnosti – napríklad narábanie so slovným spojením „duša moja“.
Členovia a členky hereckého súbor BDnR podávajú koncentrovaný a zohratý výkon. Inscenáciou sprevádza Marianna Mackurová. Vynikajúco zosobňuje personifikovanú mačku. Jej pohyby sú rýchle, používa plazivé kroky aj dynamické výskoky. Nepotrebovala nadužívať mačacie citoslovce na to, aby postavu vykreslila.
Herci používajú najmä karikujúce gestá. Juraj Smutný a Eva Dočolomanská zobrazujú kráľovský pár zalamujúci rukami a používajú sekané pohyby. Vzhľadom na zvolenú výtvarnú stránku inscenácie (vkladanie hercovej tváre do maľovaného paravánu), výrazne pracujú aj s mimikou. Ivana Kováčová, Alena Sušilová aj hosťujúci Peter Butkovský (od septembra 2012 sa stal interným členom hereckého súboru) výborne zvládli herectvo pracujúce s karikatúrou, hyperbolizáciou aj ironizáciou. Všetci herci a herečky zvládli interiérové predstavenia, ale bez zaváhania aj pouličné uvedenie v rámci festivalov.
Inscenácia je vhodná na uvádzanie v divadelných priestoroch aj na ulici. Výtvarná stránka je dostatočne výrazná na to, aby zaujala aj v exteriéroch. Inscenácia mala premiéru v divadelnej sále BDnR, no v krátkom čase ju prezentovali aj ako pouličné predstavenie na festivaloch Divadelná Nitra a Bábkarská Bystrica.
Banskobystrického Kocúra v čižmách charakterizuje vtip, divadelná skratka, ironizácia klasických rozprávkových postupov a výrazná divadelnosť – priznávanie divadla, herecká a výtvarná štylizácia. Do ponuky BDnR priniesla táto inscenácia novú poetiku, je osviežením a spestrením repertoáru pre deti.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.