Lysistrata dneška

Bujará falická komédia
Adaptácia: Anton Korenči
Réžia: Juraj Bielik, Anton Korenči
Scéna a kostýmy: Barbora Gálisová, Lucia Šedivá
Hudba: Juraj Bielik
Osoby a obsadenie: Lysistrata – Kristína Tóthová; Kalonika – Danica Matušová; Myrhina – Andreja Vozárová; Lampita – Elena Kolek Spaskov; Sparťanky – Petra Humeňanská; Rebeka Poláková; Probulos – Michal Jánoš/Gabriel Tóth; muži – Otto Culka, Daniel Fischer, Martin Križan, Daniel Ratimorský, Tomáš Vravník
 
Divadlo Malá scéna STU, premiéra 6. 5. 2012
Aristofanova komédia Lysistrata dostala na Malej scéne STU podtitul Bujará falická komédia. A ten evokoval, že inscenácia bude neviazaná a bez zábran. Čo skutočne aj bola, od začiatku až do konca.
Mladí tvorcovia, známy tandem Anton Korenči a Juraj Bielik, sa rozhodli pre výraznú úpravu klasickej antickej komédie, ktorá popri lascívnom jazyku nesie múdre posolstvo – ako ľahko sa dá dosiahnuť mier. Aristofanes s humorom, vo verši a so slovnými hračkami poukázal na fakt, že ak ženy odmietnu mužom „podržať“, muži sa potom rýchlejšie dohodnú. Pohodlie a uspokojovanie životných potrieb je predsa dôležitejšie ako vojna.
Režiséri adaptovali Aristofanov text pre dnešné publikum. Vytvorili z neho skrz-naskrz bujarú falickú komédiu, ako hlása podtitul. Je plná rozšafných scén, vulgarizmov, nápaditých tanečných kreácií a chytľavých piesňových melódií. V maličkostiach zachovali antický ráz hry – scénické a kostýmové riešenie a nevtieravý verš. Z celej komédie spravili syntetický tvar, v ktorom sa veľa spieva, tancuje a hrá. Zrazu je tu Lysistrata na spôsob kabaretu, alebo takej malej „operetky“. Dalo by sa tiež povedať, že režiséri vytvorili staronový divadelný žáner „ľudovej spevohry“.
Začiatok sa tvári veľmi vážne a seriózne, no po prológu sa otvoria brány gagov vo všetkých podobách. Režijne ide o ucelenú a prepojenú inscenáciu, ktorá stavia na osvedčených scénických postupoch, ako je opakovanie situácií, slov, úkonov, či piesní. Zo samotnej hry zachovali len toľko, koľko potrebovali pre svoju neviazanú verziu inscenácie. Celkovú atmosféru dotvárala živá hudba zložená z „antického“ hudobného zboru. Bez zboru by pravdepodobne zanikla originalita i náboj celej inscenácie.
Treba konštatovať, že Lysistrata divadla Malá scéna STU je naozaj bez ostychu a bez cenzúry.  Inscenácia otvára pohľad do intímnych sfér mužov a žien. Ukazuje naplno a bez zábran, čo všetko ženy dokážu urobiť pre jeden pohlavný úd. A taktiež mužov, ktorí pre malý „fliačik“ v ženskom rozkroku zabúdajú na všetko ostatné. Neboja sa naplno hovoriť o svojich intímnych partiách a pocitoch, ktoré nimi zmietajú počas dlhodobého „pôstu“.
Inscenácia sa začína vážnym prológom, v ktorom Probulos (Gabriel Tóth) prednesie chválu štátu a demokracie. Je hodné umrieť za vlasť, pretože to padlým hrdinom prináša slávu. To, prečo medzi sebou muži bojujú, sa bohužiaľ nedozvieme. Ale na druhej strane sme vtiahnutí do problematiky deja. Najdôležitejšiu informáciu nám poskytne ženský snem: ženy z celej Atiky sa stretnú na podnet Lysistraty. Aténske aj spartské ženy predstavujú nejaký typ. Lysistrata (Kristína Tóthová) je bojazlivý vodca, ktorý sa ale snaží presadiť. Lampita (Elena Kolek Spaskov) je tvrdá Sparťanka, ktorá denne pestuje „ritný tanec“. Myrhina (Andrea Vozárová) je „špindíra“ a trochu prihlúpla. Ostatné ženy zastupujú vlastnosti ako pojašenosť či odhodlanosť. Každá si drží svoj typ od začiatku až do konca.
Podobne aj muži majú svoju typológiu, i keď nie takú rozsiahlu. V zásade u nich ide hlavne o nadobúdanie rešpektu pokrikmi a tancom. Celé ich predvádzanie, ktoré sa viackrát zopakuje, má predobraz v ukážke sily a odstrašení nepriateľa u novozélandských domorodcov. V súčasnosti môžeme tento maorijský bojový tanec vidieť pred zápasmi v ragby.
Scéna a kostýmy Barbory Gálisovej a Lucie Šedivej podporili nádych antickosti. Na prvý pohľad bolo jasné, že sa inšpirovali starými antickými maľbami a naším novodobým názorom na to, ako majú vyzerať antické reálie. Scéna pozostávala zo šiestich stĺpov tvorených z bieleho padavého materiálu, ktorý vytváral dojem vzdušnosti. Javisko bolo rozčlenené na niekoľko častí v kontraste čiernej a bielej farby. Celá scéna tak predstavovala vchod do posvätného chrámu. Avšak bola statická. Naplno sa využívalo len voľné priestranstvo pred chrámom.
Všetky kostýmy boli zo vzdušného a svetlého materiálu. Na odlíšenie navzájom podobných odevov vytvorili kostymérky doplnok – vrkôčiky zo šnúr, ktoré pripli na šaty Aténčanov. Sparťania ako strohý národ žiadne ozdoby nemali. Aténske ženy boli oblečené do akýchsi nočných košieľok, Sparťanky zas do dlhších sukní. Lysistrata sa ako vodkyňa odlišovala, jej pozíciu lídra vyjadrovali kratučké „šortky“. Muži mali na sebe krátke alebo dlhšie nohavico-sukne a čosi ako tričko-košele. V druhom obraze si okolo pása pripli veľké vypchaté falusy. Tie neskôr rafinovane „zahákli“, aby vytvorili do očí bijúce stoporenie.
Juraj Bielik si dal na hudbe a textoch piesní naozaj záležať. Modifikoval a upravil veľa ľudových piesní a riekaniek. Do známych nápevov vložil nové slová a celé piesne nechal odznieť iba za sprievodu piatich nástrojov. Mladí muži hrali na elektrickej base, kachóne, tamburíne, drevených paličkách a malom strunovom nástroji. Vytvárali tak stály inscenačný hudobný chór. Iba v závere inscenácie si za nástroje sadli ženy a muži boli, tak ako v úvode, v popredí. Hudobné nápevy boli veľmi chytľavé čo do rytmu aj do zapamätania slov, ktoré neboli obtiažne, keďže sa poväčšinou opakovali dve vety dookola. Napr.: „Daj že mi dievčatko, daj že mi daj“, alebo „dala by i stojačky, bolo by to lepšie ako hrniec omáčky“.
Hereckým, tanečným a speváckym kreáciám niet veľmi čo vyčítať. Všetci aktéri hrali s vervou a podali veľmi sústredený výkon zameraný na situačné a hrané gagy. I keď miestami bolo z hercov cítiť, ako sa „bavia“ na svoj účet. Prológ zaujal svojím pátosom. Probulos Gabriela Tótha spolu s chórom vyvolal triašku a očakávanie čohosi desivého. Tóthov Probulos zaujal hlavne tým, že bol ako jediný z mužov nad vecou. Ak aj mal nejaké „chúťky“, zaháňal ich tancom a cvičením. Bol vodcom s hyperbolizovaným falusom, ktorý ťahal za sebou alebo ho mal prehodený cez rameno, či omotaný okolo krku. Veľa s ním pracoval, čo vyvolávalo vlny smiechu. Jeho postava bol mačo, ktorého sa nič netýka a stojí za tým, čo bolo povedané v úvode – bojovať a umrieť za štát je potvrdením slávy. Vysmieva sa ženám a hrozí im zničením. No nakoniec ho Lysistrata potupí tým, že mu po faluse poskáče.
Druhým výrazným mužom scény je Daniel Fischer, ktorý odhodlane a s vervou hrá svoju úlohu boju oddaného vojaka. No aj túžbou horiaceho muža. Krásne a silno trpí, čoho dôkazom je jeho pot a udychčaný hlas.
Tretím výrazným vojakom a túžbou zmietaným mužom je Tomáš Vravník. Vyniká nielen svojou výškou, ktorou zapĺňa javisko, ale aj svojím hereckým prejavom. Veľký priestor dostal v scéne s manželkou Myrhinou, ktorú stvárnila Andreja Vozárová. Veľmi verne pretavil utrpenie muža na pokraji „výbuchu“. Bol v neustálom napätom kŕči, ktorý zvládol zobraziť minimálnymi fyzickými prostriedkami. Spoločná manželská scéna bola ukážkou pohybových nápadov a úspešného predlžovania neukojenej túžby. Jediné, čo by sa T. Vravníkovi dalo vyčítať je, že až príliš bil do kachónu, keď ho dostal do rúk, čo veľmi rušilo celkovú hudobnú kompozíciu.
Vtipne vyznieva scéna zo ženského snemu. Lysistrata Kristíny Tóthovej je drobná, bojazlivá, neistá, hopkajúca žena, ktorá má plán. Nemôže ho uskutočniť sama, a preto potrebuje ďalšie ženy. Svojím odhodlaním a zdržanlivosťou si získa podporu. Najviac jej pomôže Lampita Eleny Kolek Spaskov, ktorá ako silná spartská žena ide ostatným ženám príkladom. Je to trochu drsná žena obľubujúca sadomasochistické praktiky. Veľkou ukážkou jej osobnej sily je, ako tvrdí ona, „ritný tanec“ podobný dnešnému aerobiku, ktorý udržuje jej postavu v dokonalosti. Andreja Vozárová ako Myrhina bola stelesnením jednoduchej ženy, ktorá sa asi neumýva veľmi často. Predstavovala zemitý, ľahko tvárny typ. Ale vedela aj prekvapiť náhlou odhodlanosťou, sebazaprením a solidaritou. Kalonika Danici Matušovej bola krásna, naivná žena. Bola zameraná len na to, ako dobre vyzerať a kde sa ľahko položiť a nechať sa ľúbiť. Pôsobila pojašene ako hravé bezstarostné dieťa.
Je otázne, prečo sa A. Korenči a J. Bielik rozhodli pre tento antický kus a práve v tomto období. Či prostredníctvom tejto Aristofanovej hry chceli nastoliť otázky smerom k fungovaniu nášho štátu? Alebo len pobaviť jednoduchý ľud? Alebo sa netradične rozlúčiť s divadelnou sezónou a možno aj s celkovým fungovaním svojho divadla? Osobne sa skôr prikláňam k názoru, že tvorcovia chceli pravdepodobne aj šokovať, aj pobaviť. Myslím si, že sa im to v oboch ohľadoch podarilo. Na pobavenie ľudu zvyknutého z televízie na primitívne reality šou inscenácia určite stačila. A možno miestami pridala aj nejakú tú hodnotu navyše. A čo sa týka šoku, myslíme si, že sme zvyknutí na všetko, no táto inscenácia mnohým prekvapila. Hlavne svojou otvorenosťou, realizátorskými nápadmi, používaním vulgarizmov a sexuálne explicitnými scénami, ktoré sa na javisku striedali tak často ako spev a hovorené slovo.
Jedno však inscenácii treba uznať, nehrá sa na niečo viac, ako je. Nechce byť umeleckým ukazovateľom súčasnosti ani prinášať nové riešenia do zabehnutých vecí. Pravdepodobne chce len existovať a prinášať novú, ešte o čosi väčšiu otvorenosť, než je zvykom. Možno nám tým pomôže pozerať sa na seba viac ľudsky a menej cez prsty. Veď sme len ľudia a sex k nášmu životu patrí.
Zuzana Šnircová
publikované 1.8.2012

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.