Lakomec štedrý na divadlo

Preklad: Soňa Šimková
Preklad spievanej časti v 5.dejstve: František Kalina
Dramaturgia: Alžbeta Verešpejová
Hudba: Róbert Mankovecký
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Eva Farkašová
Pohybová spolupráca: Iryna Morochovičová, Štefan Mucha, Štefan Turanský
Réžia: Marián Pecko
Účinkujú: Harpagon – Jozef Stražan
Kleant – Boris Srník
Eliza – Stanislava Pázmányová
Valér – Matej Lacko
Marianna – Jana Jurišincová
Anzelm – Igor Kasala
Frozina – Valéria Fürješová
Majster Šimon – Miroslav Bodoki
Jacques – Silvester Matula
La Fléche – Peter Krivý
Policajný komisár – Ján Jakab
Pisár – Ján Ivan
Tanečníci – Iryna Morochovičová, a.h.; Štefan Mucha,
a.h.; Štefan Turanský a.h.
Premiéra: 19.marca 2010, Historická budova Divadla Jonáša Záborského v Prešove
Ponúkať dnešnému divákovi úspešne Moliera znamená pre tvorcov len dve možnosti. Buď sa zamerať na čo najklasickejšie spracovanie dýchajúce atmosférou 17. storočia alebo ho interpretáciou priblížiť čo najvernejšie dnešnej dobe. A o to druhé sa pokúsili v Divadle Jonáša Záborského v Prešove pomocou nového a dobrého prekladu Sone Šimkovej a interpretačného kľúča režiséra so skúsenosťami a úspechmi predovšetkým na bábkarských javiskách – Mariána Pecka.
Scéna P. Andraška pripomína tanečnú sálu s perspektívou ohraničovanú ohradou s bočnými vstupmi s klasicistickou výzdobou a olemovanú svetielkami. V centre javiska je rohová sklenená konštrukcia s dverami, slúžiaca na oddelenie interiéru a exteriéru, a zároveň vnútro skleníka predstavuje maštaľ s kôpkami sena a skrytým pokladom. Nad javiskom sa vznáša obrovský kruhový svietnik, ktorý v závere symbolicky uzavrie Harpagona do svojho vnútra a zacykluje ho. Na scéne počas celého predstavenia sú len štyri rozličné starožitné stoličky suplujúce univerzálne zariadenie akéhokoľvek priestoru. Kostýmy E. Farkašovej nápadito dopĺňajú nielen vizuálno hry, ale aj filozofický rozmer inscenácie. Každá postava má totiž na svojom štylizovanom modernom odeve, charakterizujúcom jeho naturel i spoločenský status, kúsok klasicistického motívu. Stačí rukavica, žabó, plášť, časť sukne, košeľa či živôtik. Postavy majú takisto vytvorené extravagantné účesy kontrastujúce k bieleným tváram s tmavými očnými linkami.
Úvod predstavenia je akýmsi tancom nešťastnej Elizy, ktorý pokračuje do tanečno-pohybového emotívneho vyznania citov a fyzickej lásky medzi Elizou a Valérom. Tento princíp použitia baletných prvkov u postáv vo vypätých, emocionálne silných momentoch je zaujímavým ozvláštnením interpretácie Lakomca. Tanec postáv, resp. základné baletné kroky a držanie baletného postavenia signalizuje na jednej strane absolútnu nadvládu Harpagona a pokrytectvo postáv v jeho blízkosti, a na druhej strane zviazanosť postáv so slepou poslušnosťou k otcovi, pánovi, teda autoritám.
Režisér M. Pecko sa pohral s tanečným vyjadrením prežívania postáv v zmysle charakteru žánru v buletine k predstaveniu spomínaného ako “komédia balet”. Taktiež mizanscény staval na klasickom princípe vypovedania replík smerom do hľadiska. Tentoraz to však pripomína hru, keď namiesto hľadiska je jedno obrovské pomyselné zrkadlo v baletnej sále, v ktorom sa postavy pozorujú i kontrolujú navzájom. Treba vyzdvihnúť aj prácu s hercom a schopnosť vybudovať silnú interakciu medzi postavami v mizanscénach. Netradičným, ale zaujímavým momentom inscenácie je spievaná časť, teda akési finále, pripomínajúce skôr techniky bábkového divadla, keď sa na javisku zoradia do, dalo by sa povedať – fotografickej pózy všetky postavy a výrazom i spevom znázorňujú chór. Na druhej strane do deja vstupuje nielen dlho očakávaná postava Anzelma, aby sme sa dozvedeli rozuzlenie zápletky zahmlenej identity Valéra a Marianny, ale spolu s ním spoza divákov vstupujú na scénu aj traja tanečníci Mesiac, Slnko a Loď, symbolicky znásobujúci informácie o dramatickom osude tejto rodiny, ale zároveň sú aj alúziou na dvor francúzskeho kráľa Slnko, Ľudovíta XIV. a život šľachty v tej dobe. Aj keď práve paradoxne tanečníci odkazujúci na dobu Moliéra pôsobia skôr len ako výtvarné artefakty, odpútavajúce od diania na scéne a speváckych výkonov J. Kasalu, M. Lacka, J. Jurišincovej, či J. Stražana…
Hlavnú úlohu výborne stvárnil Jozef Stražan. Jeho Harpagon je vášnivým milovníkom bohatstva, človekom bez základných mravných hodnôt. Nepoužíva však veľké gestá, ale naopak využíva svoje vnútro, v zdanlivo minimalistických hereckých prostriedkoch sa odzrkadľuje vášeň tohto človeka. Treba vyzdvihnúť aj jeho fantastickú prácu s hlasom, chvíľami sa žiada zavrieť oči a nechať sa namotávať do pavučiny Harpagonových slov. Vo svojom veľkom monológu a závere len potvrdzuje a zúročuje svoje dlhoročné herecké skúsenosti. Harpagonovho syna Kleanta hrá Boris Srník, ktorý znova ponúkol viaceré rozmery svojho herectva. Je prirodzený, miestami jemne štylizovaný, osobný i patetický, komický i smutno-vážny, bez škrupúľ i školácky zamilovaný. Najmä však bojujúci o lásku k Marianne, podvedome o otcovu lásku i o lásku k sebe samému. Stanislave Pázmányovej úloha Harpagonovej dcéry Elizy priniesla množstvo pekných momentov. Táto mladá herečka dokáže rozohrať vášnivú milenku, znudenú dcérenku i nešťastnú ženu bojujúcu proti vôli svojho otca. Prekvapuje vyzretým hereckým prejavom i zmyslom pre charakter postavy. V postavičke Marianny sa predstavila Jana Jurišincová a svoju úlohu zahrala slušne. Matej Lacko sa s postavou Valéra vyrovnal svojsky. Neprístupnosť a citová nezainteresovanosť ako štylizácia mu poskytuje zaujímavý priestor na herecké manévrovanie. Ak ju divák prijme, dokáže to oceniť. Dohadzovačku Frozinu hrá s ľahkosťou a vtipom Valéria Fürješová. Ukázala v nej silu pokrytectva a skazenej morálky tej doby. Za zmienku stoja aj postavičky sluhov Jacquesa v podaní Silvestra Matulu a La Fléchea v podaní Petra Krivého. Obaja preukázali komediálny talent i to, že aj na malej ploche si svoje figúrky vedeli vychutnať a patrične ich rozohrať. Igor Kasala ako Anzelm prichádza v samotnom závere a jeho postava okrem tradičného dvorského zjavu 17. storočia ponúka len akúsi “opernú vsuvku” predstavenia. V postavičkách Majstra Šimona, Policajného komisára a Pisára sa predstavili Miroslav Bodoki, Ján Jakab a Ján Ivan a predviedli v nich to, čo sa od tohto typu postavičiek očakáva – žánrovú presnosť.
Predstavenie Lakomca v Divadle Jonáša Záborského v Prešove je klasické i moderné zároveň, a to svojou témou i spracovaním. Je akčné, jeho temporytmus dáva v presných intervaloch divákovi možnosť vydýchnuť si a následne ho opäť vtiahnuť do deja plného malých zvratov, osobných tragédií aj kritiky univerzálnej spoločnosti a jej morálky, ktorá sa od čias Moliéra asi veľmi nezmenila. To všetko je však podané s vtipom, šarmom a ľahkosťou. Je to pokus v dramaturgii Divadla Jonáša Záborského, ktorý je hodný nasledovania, ako priblížiť klasické, nazvem to povinné čítanie, nielen mladému a nepoučenému divákovi. A aj keby sa zdalo, že vybrať klasiku znamená vsadiť na istotu úspešného predstavenia, v tomto prípade to platí doslova. Ale je za tým kus kvalitnej divadelnej práce, a to vďaka viacerým momentom: kvalitnému textu a prekladu prispôsobenému modernej javiskovej reči, dobrým škrtom, kompaktnému inscenačnému tvaru, inovačnej réžii, výtvarnej zložke, hudbe, ale v neposlednom rade vďaka hercom, z ktorých cítiť, že sa im páči to, čo a ako majú hrať. A to je v divadle naozaj veľmi dôležité.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.