Labuťko alebo svet pred zrkadlom

Hudba: Piotr I. Čajkovskij, Anton Popovič
Choreografia, réžia, svetelný dizajn: Ján Ďurovčík
Dramaturgia: Peter Pavlac
Scéna a kostýmy: Martin Černý
Účinkujú: Marianna Paulíková, Nela Pocisková, Marián Geišberg, Ján Špoták
Premiéra: 25. október 2007, Štúdio L+S Bratislava
Labutie jazero je v baletnom svete synonymom dokonalosti. Geniálna hudba Piotra I. Čajkovského, neprekonateľná choreografická koncepcia Máriusa Petipu a Leva Ivanova, dvojrola Odetty-Odílie, predstavujúca v kariére každej primabaleríny absolútny vrchol – to všetko je už takmer sto päťdesiat rokov zárukou úspechu. Táto ešte vždy dojímajúca rozprávka pre dospelých je zároveň obrazom fungovania a hierarchizácie baletu s presne určeným miestom pre každého – od prvého sólistu až po komparz.
„Labuťko“ je vlastne taký zjednodušený baletný mikrosvet… A práve ten sa stal základom príbehu novej produkcie z dielne Jána Ďurovčíka, ktorý tento svet dôverne pozná. Bol jeho súčasťou najskôr ako tanečník, neskôr ako a choreograf a režisér. Vie, aký dlhý je tanečníkov deň a zároveň aký krátky je jeho profesionálny život… Inscenácia je predovšetkým o krehkosti vzťahov fyzicky silných, no psychicky neistých bytostí, prežívajúcich väčšinu svojho života na tanečnej sále. Štvorica ľudí a každý miluje niekoho iného…
Jednoduchú scénu tvorí zrkadlová plocha hlavného dejiska – baletnej sály. Posuvnými panelmi sa mení na javisko, prípadne zákulisie. Do posledného milimetra využitý – pomerne malý hrací priestor divadla L + S – miestami pôsobí stiesnene, väčšie javisko by tejto jednoduchej, no účelnej scéne rozhodne pomohlo.
Hudba napriek bizarnému zloženiu autorov Čajkovskij – Popovič nepôsobí nesúrodo. Popovič sofistikovane spojil Čajkovského najznámejšie hudobné časti z Labutieho jazero so súčasnou melodikou a preňho typickou dynamickou . Napriek notoricky známym motívom má hudba svoju výraznú identitu… Nadčasovosť Čajkovského hudby dokazuje záverečná pieseň Labuťka – na hudbu z hlavného Čajkovského motívu vo vynikajúcej úprave Antona Popoviča, s textom Petra Pavlaca, ktorú na záver strhujúco odspieva Nela Pocisková.
Choreografia Jána Ďurovčíka je už tradične zrozumiteľná, čitateľná a prehľadná. Opäť stavia na sugestívnych duetách, vie vygradovať jednotlivé obrazy, vybudovať pointu, využiť kontrast a napokon aj vyburcovať tanečníkov k maximálnym výkonom. Pohybový materiál sa však tentoraz výrazne odlišuje od jeho predchádzajúcich diel. Je svieži, invenčný, nielen šitý na tanečníkov, ale vychádzajúci z nich. Novinkou je aj fit lopta. Nie je to síce celkom nový nápad (odkedy sa objavila v inscenácii divadla Skrat, mohli sme ju už viackrát vidieť ako parodujúci symbol tzv. zdravého spôsobu života…) Ďurovčík jej však tentoraz dal dôležitejšiu úlohu, nie je len rekvizitou, ale doslova tanečným partnerom. Je odrazovým mostíkom – s nepredvídateľnou energiou odráža telá tanečníkov, aby neskôr s nečujnou mäkkosťou tlmila ich pády a sklzy.
S jej pomocou sa tanečníci vrhajú do priestoru i na seba s vybuchujúcou energiou, zrýchleným tempom, niekedy až na hranici bezpečia.
Choreograf a režisér Ján Ďurovčík stavil na jedinečnosť každého zo štyroch účinkujúcich: tanečnú virtuozitu Marianny Paulíkovej, všestrannosť Jána Špotáka, nevšedný spevácky a pohybový talent Nely Pociskovej a hereckú brilantnosť a charizmu Mariána Geišberga.
Hoci sa príbeh krúti okolo mladej tanečnice – bielej labute (Ďurovčík si z Labuťka požičal aj čierno-bielu symboliku), pre mňa je výraznejšou postavou staršia skúsená tanečnica, alias čierna labuť. Jej príbeh má všetko nevyhnutne potrebné, aby zaujal – napätie, neopätovanú lásku, tajomstvo, nenávisť, vášeň. Tento dojem ešte umocňuje tanečne zrelý a koncentrovaný výkon Mariany Paulíkovej, ktorý zďaleka nie je čierno-biely, ale má veľa farieb, odtieňov a skrytých významov. Nadviazala ním na svoje výrazne interpretačné úspechy spred niekoľkých rokov (Torzo, BDT atď.)
Dueto s Jankom Špotákom (a fit loptou) z úvodu – choreograficky najzaujímavejšie – je partnersky náročné, miestami až akrobatické, pohybové väzby prezrádzajú kvalitu a technickú vyspelosť oboch tanečníkov.
Nela Pocisková stvárnila postavu mladej a úspešnej sólistky s iskrivou sviežou energiou. Okrem svojich hereckých a speváckych kvalít na seba upozornila aj ako tanečnica s mimoriadne prirodzeným prejavom. Maroš Geišberg bol v úlohe starnúceho sólistu nadmieru presvedčivý. Hrá bez pátosu, zbytočných gest, v jeho sebaľútosti je vždy náznak irónie, hrejivého humoru.
Labuťko je už treťou spoluprácou Jána Ďurovčíka s dramatikom a dramaturgom Petrom Pavlacom. Nie je to, samozrejme, náhoda. Tanec a pohyb nemôžu sprostredkovať isté sociálne súvislosti, detaily vzťahov. Preto sa spojenie pohybu a slova zdá ideálne pre tvorcov, ktorých neláka abstraktný tanec, ale chcú rozprávať silné príbehy. Cestou je spojenie choreograf – dramatik, herci – tanečníci… Ide len o spôsob a mieru textu ako aj jeho interpretáciu. Verbálny prejav tanečníkov – hoci slušný – len málokedy môže konkurovať bravúrnemu hercovi. Na druhej strane, tanec v tomto prípade mimoriadne výrečný nepotrebuje veľa slov…
Ani tentoraz však neopúšťa dramatika záľuba v psychologických skúmaniach. Text sa postupne stáva čoraz zložitejším, je v ňom niekoľko protikladov a paradoxov (zrejme zámerných) – občas nie sú jasné motívy lásky či nenávisti. V každom prípade sú Pavlacove základné myšlienky zaoberajúce sa podstatou lásky, nenávisti, nevinnosti a starnutia v akomkoľvek časopriestore tlmočené aktuálnym, plnokrvným a kultivovaným jazykom.
Nová produkcia z dielne Slovenského divadla tanca je príjemným obohatením slovenskej súčasnej tanečnej scény. Námetom, spracovaním i výkonmi. Labuťko je zároveň signálom, že Ján Ďurovčík ešte nerezignoval na tvorbu pôvodných diel a to je pri akútnom nedostatku domácich choreografov a produkcií pozitívne zistenie.

Eva Gajdošová

Absolvovala tanečnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Tanečne pôsobila v niekoľkých zoskupeniach a projektoch súčasného tanca, spolupracovala s americkou choreografkou Martou Renzi. Bola šéfredaktorkou prvého odborného časopisu zameraného na pohybové umenie Tanec, (neskôr Salto). Písala o tanci a divadle pre Javisko, Taneční listy, Taneční zóna, Kultúrny život, denník Sme, Pravda atď. Pôsobila ako dramaturgička Baletu SND (1998 – 2000), neskôr na edičnom oddelení Divadelného ústavu, kde autorsky realizovala edičné a výstavné projekty v oblasti tanca na Slovensku. V roku 2001 absolvovala študijnu stáž pre tanečných kritikov v New Yorku. V rokoch 2004 – 2010 viedla edičné oddelenie Centra marketingu v Slovenskom národnom divadle. Bola editorkou publikácií SND (Malé dejiny Hamleta, Národné, 50 rokov UDD, Súpis repertoáru SND 1920 – 2010), šéfredaktorkou časopisu Scéna SND. V rokoch 2010 – 2012 pôsobila v mediálnej spoločnosti Film Europe a písala recenzie o tanci. Je autorkou publikácie Súčasný tanec na Slovensku /Contemporary dance- Made in Slovakia (Divadelný ústav 2013).

Od roku 2012 je dramaturgičkou Baletu SND. Fascinuje ju tanec v jeho nekonečných podobách.