Kým prídu Stouni, nudiť sa určite nebudete

Kolektív autorov: Kým prídu Stouni…

Réžia: Matúš Bachynec

Dramaturgia: Daniel Majling

Scéna: Barbora Šajgalíková

Kostýmy: Ján Husár

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Hlasová pedagogička: Eva Banči

Účinkujú:

Groupie: Emília Vášáryová

Promotérka: Jana Oľhová

Manažér: Emil Horváth

Lucy: Kamila Magálová

Stoun: Robert Roth

Novinárka: Táňa Pauhofová

Docent: Daniel Fischer

Bezpečnostný: Alexander Bárta

Ochrankár: Ondrej Kovaľ

Bedňák: Marián Džubák

Premiéra: 22. a 23. 1. 2022 v Sále Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave

Bodový reflektor ožiari Roberta Rotha pred zavretou oponou. V čiernych rifliach, čiernom tričku a koženej bunde, trochu prehnutý v páse, hovorí do mikrofónu na stojane. Rozpráva uvoľnene, zo začiatku trocha váhavo a lenivo, s odbočkami, postupne však jeho reč dostáva spád a rytmus. Keď sa blíži k pointe, vkladá sa už do toho celým telom – ruky s trepotajúcimi sa prstami lietajú hore a do strán, občas si trocha poskočí, prehrabne vlasy, hlas sa chveje radostným napätím. Má celú našu pozornosť, visíme mu na perách, a pritom… Čo také vzrušujúce nám vlastne opisuje? Ako sa pred rokmi pri ceste z nočného záťahu nanútil v centre Bratislavy do temnej dodávky s pražskou poznávacou značkou s nádejou, že sa zvezie na okraj mesta do svojej rodnej Dúbravky; ako vzápätí s prekvapením zistil, že sedí v aute s členmi kapely Olympic; ako mu už na Patrónke dochádzali témy hovoru, kým nedostal spásny nápad – opýtať sa, či sa chystajú na pražský koncert Stounov, čo spôsobilo, že sa vzápätí v aute rozhostilo dusno, ktoré by sa dalo krájať, až napokon Petr Janda vybrechol (rozkošnou Rothovou češtinou): „No jóóó, tovíže se pudu podívat!“

Kto v publiku pri tomto výstupe nevybuchol od smiechu, musel asi práve priletieť z Marsu alebo aspoň nepochádzať z geografického a mentálneho priestoru bývalého Česko-Slovenska. Všetci ostatní sa dobre zabávali na traskavej trápnosti situácie, keď vystresovaný nešika pred (dobrými, ale predsa) epigónmi nešetrne spomenul originál. Nedostižnú legendu. Modlu. Symbol. Rolling Stones. „Ty si môj vzor! A žiješ!“ – kričal Robert o pár týždňov neskôr tesne pod stoneovským pódiom na člena kapely Keitha Richardsa. Alebo to len postava na javisku rozvíjala na pobavenie divákov tému, ktorú čerpal jej predstaviteľ zo svojich vlastných spomienok?

Čo sa skutočne stalo a čo si rozprávač primyslel, nevieme a môže nám to byť jedno. Tak totiž funguje klasická standup komédia: niečo, čo kotví v autentickej osobnosti vystupujúceho, v jeho zážitkoch a skúsenostiach, komik tvorivo rozvíja a formuje do príbehu s pointou. Príbeh – anekdota zasa odkazuje k väčšej, hlbšej a všeobecnejšej téme. Tá stojí za priehrštím zábavných historiek, o tej performer rozmýšľa, tá mu leží na srdci. V prípade inscenácie Kým prídu Stouni… v Činohre Slovenského národného divadla, ktorú opísaný výstup otvára, sa ponúka takých tém hneď niekoľko: rokenrol ako symbol slobody, umenie a moc, umenie a peniaze, umenie „vážne“ a „nevážne“. Napokon, dramaturg inscenácie Daniel Majling sa rozličným aspektom fenoménu Stouni obsiahlo venuje v programe inscenácie.

Povedzme si rovno, že Kým prídu Stouni… nie je pre znalcov fanatikov. Je pre bežných fanúšikov, ktorí radi počúvajú hudbu legendárnej kapely, a možno absolvovali aj ich koncert. Po večeroch však neštudujú životopisy hráčov, negooglia, čo sa o nich alebo od nich šustne, nie sú chodiacimi encyklopédiami údajov o tom, kedy sa ktorá ich nahrávka umiestnila na akom rebríčku. Takýchto divákov potom nenudí zmes historiek a zaujímavostí, ktoré sa do hry dostali z rešerší verejne dostupných zdrojov; páči sa mi, že spomenutý program tieto zdroje poctivo uvádza. Niekde, napríklad pri historke o nočnej hotelovej konfrontácii medzi Mickom a Charliem Wattsom, je hneď jasné, že tvorcovia (pod textom je podpísaný kolektív autorov) príhodu odniekiaľ prevzali. V hre sú však aj miesta, o ktorých by som bez odkazu v bulletine bola presvedčená, že text, ktorý počujem, je pôvodný. Platí to najmä pre pohŕdavé tirády docenta muzikológie o „blbosti gitár“ a stádovitej tuposti fanúšikov štvorakordového rokenrolu – kto by si pomyslel, že pochádzajú od Milana Kunderu? Najmä keď ich neodolateľne komický Daniel Fischer chrlí, ako keby mu tryskali rovno pred divákmi z duše doráňanej ignorantmi, ktorí nepoznajú meno Schönberg, zato keď zaznie Start Me Up, vyletia zo stoličky ako zasiahnutí elektrickým prúdom.

Čo je nepochybne pôvodné, teda z dielne režiséra Matúša Bachynca, dramaturga Daniela Majlinga a hercov inscenácie, je dejový rámec stoneovskej hommage: zmätky okolo prípravy koncertu, z ktorého si napokon (pozor, spoiler!) nezničiteľných rokenrolových dedkov ako odplatu za ich nespútaný život odnesie sám Lucifer. – Pardon, Luciferka alias Lucy, ktorú Kamila Magálová stelesňuje ako tajomnú dominu vo vysokých čižmách a čiernočiernom baloniaku s pikantným dekoltom, so záplavou ohnivočervených vlasov derúcich sa spod čierneho klobúka a ladiacich s krvavočerveným rúžom. Na poslednej ceste sprevádza slávnu kapelu ponurým tangom zo Schnittkeho diela Faust Cantata, čo sa hodí nielen tematicky (skladba opisuje posledné okamihy Fausta predtým, ako si ho vzal diabol), ale aj ideovo: počujeme naživo hudbu, ktorú po celý čas dáva bláznivý docent Stonom za vzor. Rytmicky a intonačne zložitú modernú skladbu tzv. vážnej hudby, ktorú si veru len tak nezahmkáte (poklona speváckemu výkonu Kamily Magálovej). No zvláštna vec – zimomriavky máme pri nej takisto ako pri stoneovských hitoch. Dobrá a zlá hudba sa nerozlišuje podľa zložitosti notového zápisu. Aj to je jedna z tém tejto inscenácie.

Čo by to však bolo za stoneovský večer, keby nezazneli ich songy. Okrem jednej nahrávky púšťanej z reproduktoru (Start Me Up) počujeme všetky naživo, v podaní kapely, ktorej platnými členmi sú aj herci inscenácie. Skvelý výkon Roberta Rotha ako Micka Jaggera, vrátane bravúrneho harmonikového sóla, sa dal čakať, lebo sa do svojho idolu verejne neprevtelil prvýkrát, na rozdiel od basgitaristu Alexandra Bártu, o ktorého bigbítovej mladosti sa všeobecne nevedelo. Hudobné schopnosti Ondreja Kovaľa a Daniela Fischera sú naproti tomu všeobecne známe, aj tak však druhý spomenutý publiku zobral dych svojou lyrickou bluesovou gitarou v Love in Vain. Na tomto mieste však asi treba spomenúť, že hudobníci, ktorých sledujeme a obdivujeme v inscenácii, vlastne nepredstavujú Stonov, ale ich bezmenných náhradníkov. Najatých ochrankárov a „bedňákov“, ktorých schopnosť imitovať slávnu formáciu náhodou objavil manažér kapely a pokúsil sa ich podstrčiť diablici, aby ich odniesla namiesto originálov. Tým sa inscenátori vyhli úskaliu nekonečných diváckych debát, do akej miery ten-ktorý herec vystihuje svoj reálny predobraz, no zároveň nemuseli ukrátiť publikum o pôžitok z pesničiek. „Pravých“ Stonov diváci v SND ani nezazrú – po celý čas inscenácie sú v hoteli a napokon počujeme len rev nadšeného publika kdesi za scénou – kým nenastúpi neoblomná Lucy.

Medzi skladbami a opakovanými Robertovými standupmi sa na scéne, ktorú z podstatnej časti zaberá koncertné pódium, odvíja pomerne bláznivý dej. Figuruje v ňom jeden manažérsky cholerik, jedna hysterická promotérska alkoholička, jedna uštvaná novinárska panikárka a takzvaná Maslová kráľovná (ktorú by som, nebyť bulletinu, pokladala tiež za vymyslenú), legendárna groupie, v uvoľnenom a suverénnom podaní Emílie Vášáryovej. V slušivom sivohnedom puzdrovom kostýme, čiernych pančuchách a lodičkách na štíhlych nohách, hlas posadený do vyžitej rockovej chrapľavosti a neodolateľne maškrtný výraz v tvári: pri myšlienke na stretnutie s dávnymi miláčikmi srší energiou a radostným očakávaním, ignorujúc vozíček, na ktorý je väčšinu času pripútaná. V kabelke, ktorú stráži ako oko v hlave, skrýva totiž niečo, čo ich aj po rokoch zaručene dostane do kolien…

Pokiaľ sa nemuzicíruje, scénické dianie tvarujú výstupy dvojice Emil Horvát (Manažér) – Jana Oľhová (Promotérka), ktorá by sa dala chápať aj ako svojrázna variácia na dvojice komických sluhov z klasickej talianskej či francúzskej komédie. Rehocú sa, vykrikujú, jedujú a škriepia, až sa bojíme, že brunátneho Horvátha porazí a splašená Oľhová v blonďavej parochni sa prizabije na ihlách, v ktorých lieta po scéne, pravidelne sa posilňujúc z ploskačky. Oživujú proscénium, zatiaľ čo za nimi prebiehajú prípravy na ďalšiu rockovú pecku.

Prirodzene, neviem, s akými ambíciami Matúš Bachynec a kolektív k tvorbe inscenácie pristupovali, viem však, čo napokon vytvorili: ideálne „divácke“ repertoárové číslo, ktoré sa môže roky nasadzovať vždy, keď je potrebné doplniť divadelnú kasu. No na rozdiel od mnohých regulárnych divadelných komédií, vytvorených s podobným zámerom, ktoré sa po množstve repríz rozpadli na únavný zlepenec podkladačského sólovania (Skrotenie zlej ženy), pri tejto inscenácii degradujúci rozpad nehrozí. Veď ako sa môže rozpadnúť niečo, čo drží pokope pesničkami, standupmi a komediálnymi činohernými skečmi? Improvizovaná komunikácia s publikom, ktorá vie rozriediť klasickú činohru do neznesiteľnej podoby, je v tejto štruktúre žiaduca. Stačí, ak budú herci citlivo reagovať na naladenie publika – a môže sa zrodiť inscenácia, na ktorú sa budú tí istí diváci opakovane vracať, lebo ich vždy niečím prekvapí.

Len jedno mi je ľúto – že predstavenie nemôže (z právnych, prevádzkových a zaiste aj ďalších dôvodov) plynulo prejsť do koncertu, a prípadne aj tancovačky. Aj preto, že využívať takého Jakuba Ursinyho na jednu pesničku za večer mi prichodí ako nehorázne plytvanie.