Kto koho uloví alebo Sezóna lovu na naše duše

Dramaturgia a réžia: Vladimir Nadj, a.h.
Scénografia a výber hudby: Vladimír Nadj, a.h.
Kostýmy: Anna Simková, a.h.
Účinkujú: Jana – Vladimíra Brehová
Anna – Jaroslava Sisáková
Oľa – Ľudmila Lukačíková
Hra je v ukrajinskom jazyku.
Už aj v našich zemepisných dĺžkach pospolitý ľud baží po, nadnesene povedané, cudzej krvi. Vytvorila sa tak mediálna vrstva, ktorá tento záujem divákov či čitateľov s radosťou napĺňa a ide po každej senzácii takpovediac bez zábran. Je jej jedno, či zverejnením svojich často neoverených zistení niekomu ublíži, alebo nie. Práve na tomto zvrátenom novodobom fenoméne je postavená aj hlavná myšlienka komédie ukrajinského dramatika Olexandra Vitera, ktorú pre prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča vybral a upravil hosťujúci srbský režisér s ukrajinskými koreňmi, Viktor Nadj. Tento text už inscenoval v Srbsku, kde si však s ohľadom na tamojšiu spoločensko-politickú situáciu nedával príliš servítku pred ústa a radikálnym spôsobom kritizoval bulvár. V prešovskej verzii postupoval miernejšie a dôraz kládol skôr na vnútorné prežívanie konkrétnych postáv, ktoré sa v situácii, keď musia spracovávať určitú chúlostivú tému, ocitajú aj z vlastnej vôle, pre vidinu prvého úspechu v mediálnom svete, alebo keď dúfajú v akýsi reštart novinárskej kariéry. Je zaujímavé sledovať, čo všetko sú postavy ochotné pre dosiahnutie svojich cieľov vykonať. Veď nie vždy je jednoduché priniesť bombastickú správu, na základe ktorej sa možno zviditeľniť a konečne preraziť. Druhou otázkou je to, čo by sme my, diváci, boli v podobnej situácii schopní urobiť, ktoré dvere by sme ešte zvládli otvoriť a kedy by sme už natiahli tú pomyselnú čiaru, znamenajúcu hranice našej vlastnej predajnosti.
Režisér Viktor Nadj režíroval v prešovskom DADe už niekoľko inscenácií, a tak možnosti tamojšieho súboru dokonale poznal. Bolo preto pre neho prirodzenou voľbou, že ponúkol hlavný priestor pre podanie dôkazu o hereckom kumšte dvom herečkám strednej generácie, Vladimíre Brehovej a Jaroslave Sisákovej. V režijnej koncepcii kládol prioritne dôraz na ich komediálne schopnosti, na zmysel pre herecký detail a na takmer strohej scéne, ktorej bol tiež autorom, im vytvoril podmienky pre rozohranie konverzačnej komédie plnej zámen, zápletiek a odkazov na aktuálne spoločenské i svetové dianie. Hra je vystavaná na znásobenom princípe divadla v divadle, keď sa divadlo neodohráva len na osi herec – divák, ale aj v rovine medzi hercami navzájom. Hlavná hrdinka Jana sa totiž v snahe vyhnúť sa policajnému vyšetrovaniu podľa potreby vydáva za ďalšie tri postavy, bratov dvojičky a ich tetu. Jej protihráčka Anna zas hrá postavu takmer poloslepej jednoduchej dievčiny, z ktorej sa vykľuje oveľa sofistikovanejšia podvodníčka, akou je Jana. Tretia postava, Oľa, zas hrá pred Janou divadielko v podobe lúpežného prepadnutia, v konšpirácii s ňou potom pred Annou scénku choromyseľnej tetinej sestry, a napokon sa z toho vykľuje jedno veľké manipulatívne dopredu zinscenované divadlo Ole s Annou s cieľom dostať tú „svoju“ chúlostivú fotografiu na prvé stránky bulvárnych novín. Odkrývanie jednotlivých odhalení ale nie je priamočiare, neustále preoblečenia a násobenie absurdných výmyslov a výhovoriek jednotlivých postáv zauzľujú celú konšpiráciu takmer až do úplného záveru inscenácie. V ňom je rozuzlenie celej záhady pomaly už aj akousi resuscitáciou hlavnej hrdinky, ktorá doslova na niekoľkých frontoch bojuje o svoj život, ako pracovný (potrebuje senzáciu, aby neprišla o zamestnanie), tak aj súkromný (musí sa vyhnúť väzeniu za vniknutie do cudzieho bytu, vydieranie, podvod…).
Na scéne sa nachádza torzo akejsi izby. Stôl, stoličky, náznak obývacej zostavy – skriňa, príborník… Diváci do nej nahliadajú ako voyeri spoza imaginárnych okien, ktoré iba chvíľočku predtým slúžili presne na opačný účel. Umožňovali hlavnej hrdinke, aby spoza nich nerušene mohla špehovať objekt svojho paparazzovského záujmu v susednom dome. Tmavé prázdno za týmto jednoduchým náznakom priestoru je aj miestom útrob bytu, v ktorom sa podľa textu určite nachádzajú ostatné izby a príslušenstvo, ale aj metaforou na akoby čiernu dieru, v ktorej sa môže ukrývať akékoľvek klamstvo, akákoľvek ideológia, ktokoľvek, kto by mohol v pozitívnom i negatívnom zmysle ovplyvňovať ďalšie dianie, ďalšie osudy ľudí na jednej i druhej strane. Celú scénu dotvára hudobný výber režiséra, ktorý na jednej strane ponúka ústrednú, takmer prvoplánovo použitú pieseň popovej speváčky Lady Gaga Paparazzi, na druhej strane predely počas predstavenia, slúžiace najmä ako čas na prezlečenie hlavnej hrdinky, dotvára hudba z éry nemého filmu, najmä z tzv. chaplinoviek, ktorá presne charakterizuje a podfarbuje komickosť situácie.
V. Brehová v postave fotografky Jany na úvod v scéne ako z akčného filmu s exaltovaným všetko fotiacim maniakom ukazuje dokonalú paparazzovskú idylku – získa materiál, ktorý tak potrebovala, i keď nelegálnym spôsobom. Jej konanie je pragmatické. Ako pri komédii býva zvykom, nestihne včas odísť z miesta činu a klbko príčin a súvislostí sa môže dokonale zamotať. Brehová dobre využíva svoje herecké možnosti, jej strihy z postavy do postavy nie sú len mechanické, naučené výmenou kostýmov a zmenou hlasu zo ženského na mužský, ale jej maskovania v sebe nesú vždy aj zárodky tragédie postavy Jany, ktorá až zúfalo komicky hľadá možnosť vyvliecť sa z celej ošemetnej situácie. Herečka plasticky a v čoraz rýchlejšom tempe vymieňa prestrojenia, hľadá možnosti, ako ponúknuť túto postavu čo najvernejšie. J. Sisákovej ako Anne sa zas podarilo vytvoriť typickú postavu na poľutovanie, osamelú úzkoprsú starú dievku, ktorá si vysnívala svoju veľkú lásku z mladosti. Znázorňuje ju vonkajšími znakmi, oblečením, pohybom i spôsobom reči. Po celý čas pritom v náznakoch poťahuje nitky a vplieta Janu do svojich osídel. Na konci už celkom otvorene zahadzuje hrubé okuliare, symbolicky si rozpúšťa vlasy na znak voľnosti a nespútanosti a tvrdo nastoľuje svoje požiadavky. Oľa v podaní Ľ. Lukačíkovej nie je len epizódnou postavičkou, napriek tomu, že sa na scénu dostáva až takmer v tretej tretine. Prináša však so sebou čerstvý vietor a ďalšie zápletky. Najprv sa štylizuje do nešikovne maskovanej vydieračky, veľmi ľahko sa ale dá hlavnou hrdinkou nahovoriť na podvod voči domácej Anne, hrá divadielko ako pomätená tetuška, aby sa z nej vzápätí stala chladnokrvná bulvárna šelma. Všetky tri herečky na scéne ukazujú svoj herecký potenciál, zmysel pre slovný humor i tzv. situačnú komiku, napr. pri scéne pokusu o vraždu, keď V. Brehová hrá Janu, ktorá hrá jedno z dvojčiat – vojnového veterána, ktorý musí kvôli dedičstvu na podnet svojej lásky z mladosti (Anny) otráviť svoju bohatú tetu, teda seba v prestrojení.
Inscenácia Lovecká sezóna na poľovníka je absolútne aktuálnou komédiou o ničivých schopnostiach bulváru a zároveň nevšednou hereckou príležitosťou pre čisto ženské obsadenie bez toho, aby sa v texte museli riešiť hocijaké rodové, feministické, či iné bytostne ženské otázky. Práve tento typ hry dáva možnosť ukázať, že existujú univerzálne témy, herecké výrazové prostriedky, a to, že ak je dobre napísaný text a vybudované charaktery a zápletky, porozumieť sa mu dá, i keď je inscenovaný v ukrajinskom jazyku.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.